Trpíme komplexom malého, málo sebavedomého národa. Často počúvam, že sme mnohí oklamaní a okradnutí, nemáme národných politikov, nemáme národné ciele, hodnoty ani záujmy.

Pred nejakým časom som kráčala okolo výkladu jedného kníhkupectva v Košiciach. Vo výklade obchodu bolo pár kníh o britskej kráľovskej rodine, životopisy Zelenského, jedna kniha M. Lasicu, pár diel našich herečiek a ešte zopár detektívok.

Čo sa zmenilo odvtedy, čo ženy, robotníčky, krajčírky, vyšli práve 8. marca v roku 1908 štrajkovať do ulíc New Yorku a bojovať  za svoje základné ľudské práva?

Je to zvláštne, ako dokáže jedna fotka vyvolať toľko spomienok na drahých ľudí, na ich úsmev a lásku.

Premýšľam o tom, čo má ešte zmysel… Premýšľam o tom, aký zvláštny živočíšny druh je človek, ktorý dokáže byť predátorom sám sebe a stráca pud sebazáchovy vlastného druhu. Nemá záujem vyvíjať sa duševne a duchovne a napredovať.

Čítal som, že detské gangy v niektorých mestách na Slovensku pod rúškom tmy napádajú nevinných ľudí, často útočia odzadu. Kde hľadať príčiny?

Hromnice sú sviatkom svetla. Svetla, ktoré prináša nádej na nový život.

Václav Cílek (český geológ, klimatológ, spisovateľ, esejista, filozof) napísal zaujímavý komentár s názvom „Kde hľadať zmysel života, keď sa celý svet zbláznil“.

Verím, že ťažko pochopiteľné veci ako sú povedzme inflácia, ekonomika či nedajbože klimatická kríza môžu nepôjdu bokom. Veľká politika by sa nemala točiť len okolo sexuality.

Na akej úrovni je spoločnosť, ktorá prznenie detskej nevinnosti vydáva za spoločenský progres  snaží sa z neho vytvoriť spoločenskú normu?

Slovensko podľa môjho názoru hodnotovo upadá a evolučne sa dostáva do doby temna, lebo MÚDROSŤ a čestnosť sa necenia, ale vyzdvihujú sa HLÚPOSŤ a nečestnosť.

Možno by sme sa mali v tomto prazvláštnom svete na chvíľku zastaviť a zamyslieť sa nad tým, aké stopy života zanechávame a aké sú hlboké.