Svet kníh som od malička vnímala ako svet fantázie a múdrosti, ktorý vedie človeka k premýšľaniu, vedomostiam a znalostiam, ku kráse a pomáha formovať jeho osobnosť a dušu.
Posledných pár rokov si však všímam, ako sa tento svet začal meniť.
Pred nejakým časom som kráčala okolo výkladu jedného kníhkupectva v Košiciach. Vo výklade obchodu bolo pár kníh o britskej kráľovskej rodine, životopisy Zelenského, jedna kniha M. Lasicu, pár diel našich herečiek a ešte zopár detektívok.
Vo výklade ma nezaujalo nič, aj keď verím, že v obchode určite mali hodnotnejšie diela ako v ňom samotnom. Vo výklade obchodu by však mali byť vystavené knihy, ktoré človeka zaujmú natoľko, aby vošiel do obchodu a niečo si v ňom kúpil.
Žiaľ, takto sa z kníh stávajú nepotrebné veci, okolo ktorých človek prejde bez toho, aby im venoval pozornosť.
Ktovie, možno je to zámer, ako úplne odviesť pozornosť človeka od toho, čo je pre neho podstatné a nevyhnutné. A tým je vzdelávanie sa, jeho intelektuálny, duševný a duchovný rozvoj, napredovanie.
Veď čo môžu človeku ponúknuť a dať obsahovo, umelecky a duchovne prázdne knihy?
Nič.
Rovnako si všímam aj iný problém a tým sú často veľmi zlé preklady kníh, ktoré sa v súčasnosti vydávajú. V dnešnej dobe zameranej na „zisk za každú cenu“ sa aj knihy stávajú iba obchodným artiklom, na ktorom sa dá zarobiť. O tom, v akej kvalite sú však tieto knihy sa však mlčí.
Občas mám možnosť porovnávať staršie preklady s tými novšími. Stáva sa, že často ten starší preklad má v sebe niečo, čo človeka zaujme tak, že knihu prečíta ako sa hovorí na jeden nádych.
Dnes sa bežne stretávam s tým, že napríklad v odborných knihách, alebo teraz žiadanej modernej literatúre faktu, je v jednej vete použitých zopár cudzích slov, ktoré majú rovnocenné slovenské výrazy. Stačilo by ich použiť a text by bol zrozumiteľný aj pre „bežného smrteľníka”. Stalo sa mi, že som čítala celé odseky, v ktorých prekladateľ ani netušil čo prekladá. A čo potom čitateľ? Pochopil vôbec čo čítal?
Žiaľ, napokon sa všetci tvária, že je všetko v poriadku ako v známej rozprávke H. Ch. Andersena „Cisárove nové šaty“. Tam tiež dvorania nadšene a obdivne híkali nad cisárovými šatami, ktoré v skutočnosti nevideli, len aby nevyzerali ako hlupáci. Rovnako je to dnes pri knihách. Mnohí, aby nevyzerali ako hlupáci radšej mlčia, alebo obdivne híkajú nad nezmyslami, alebo nad nezrozumiteľnými formuláciami v knihách.
Úroveň literatúry a kníh samotných, však vypovedá o stave spoločnosti. Vypovedá o jej povrchnosti, nekultúrnosti, honbe za ziskom, tolerovaní hlúposti, mravnom úpadku.
Dnes na to, aby človek napísal knihu, stačí byť módnou celebritou, hercom, či herečkou, alebo stačí mať tie správne politické názory, kontakty a podporu.
Kedysi si dobrý prekladateľ knihu naštudoval, aby jej rozumel a precítil ju. Na prekladoch odbornej literatúry často pracoval celý tím odborníkov. V súčasnosti sa knihy bežne prekladajú pomocou umelej inteligencie a preto ľudia nerozumejú tomu, čo je v nich napísané. Chýba im tzv. „ľudský rozmer“.
Preto je nutné zastaviť sa a nebáť sa povedať „cisár je nahý“ a vrátiť knihám im pôvodný význam zmysel. Písať ich a prekladať tak, aby im ľudia porozumeli, chápali ich obsah. Veď pre koho sú písané ak nie pre ľudí?
Nemali by slúžiť iba ako mocenská propaganda, umenie hnusu, či na otupovanie a potláčanie ľudského ducha, alebo iba ako obchodný artikel – tovar, často na jedno použitie.
V minulosti sa hovorilo, že kniha je priateľom človeka.
A čím je pre človeka v súčasnosti?
Pretože, „cisár je nahý“!
Devana
Slnovratovo 14. marec 2024
