Pri včerajšej večernej prechádzke som trochu pozorovala stopy v snehu na chodníku.
Boli rozlične veľké, niektoré sa spolu prelínali a na kúsku cesty boli iba moje.
Dnešný dážď ich všetky zmyl.
Aj my ľudia zanechávame svojimi životmi a konaním rozličné stopy v životoch iných ľudí. S mnohými sa prelínajú, alebo vedú vedľa seba a niekedy sú naše stopy života aj veľmi osamotené. Lenže naše stopy sa zo životov iných často vytrácajú. Zmyje ich dážď zabudnutia.
A dnes premýšľam, aký je ľudský život krehký a pominuteľný. Taký krehký, že príde okamih, keď už neurobíme ani tú najmenšiu stopu v snehu. Taký pominuteľný, že napokon po nás neostane nič, žiadna stopa, žiadna spomienka.
Možno by sme sa mali v tomto prazvláštnom svete na chvíľku zastaviť a zamyslieť sa nad tým, aké stopy života zanechávame a aké sú hlboké.
Možno by sme sa zamyslieť nad tým, s kým spoločne kráčame a čo pre nás znamenajú stopy týchto ľudí.
Možno by sme nemali báť kráčať aj chvíľu sami, aby sme uvedomili význam našich stôp.
Vtedy by sme možno pochopili, že tými najdôležitejšími stopami, ktoré dokážu odolať dažďu zabudnutia, sú stopy lásky a ľudskosti.
Devana
Slnovratovo 18. január 2024
