Ako sa brániť proti informačnému zotročeniu

Po prevrate 1989 nám nové elity sľubovali hlavne slobodu a ľudské práva. Po 30 rokoch prežitých v novej realite sa presviedčame, že sme čoraz ďalej od slobody a čoraz bližšie k informačnému otroctvu. Otrokárstvo nie je záležitosťou minulosti a nemusí sa spájať s násilím a uzákoneným vlastníctvom druhých ľudí. Moderní otrokári využívajú celý rad sofistikovaných techník, ako druhých ľudí využiť na svoj osobný alebo ekonomický prospech. Dnes sa na tieto účely používajú čoraz častejšie informačné techniky, medzi nimi hlavne propaganda, marketing a čo je najzákernejšie – „vzdelávanie“.

Možno najjemnejším, najmenej prekážajúcim spôsobom, ktorý si takmer ani neuvedomíme, je spôsob prezentácie tovaru v obchodoch, známy aj pod anglickým pojmom merchandizing. Ide o to, že v obchodoch nie je žiadny detail náhodný. Analytici konajú zložité prieskumy, ako by mal byť tovar usporiadaný, nasvietený, aká hudba sa má ozývať ako kulisa a akými slovami sa zákazníkom majú predavači prihovárať, aby zákazník kúpil čo najviac. Možno sa pozastavíte nad tým, čo je na tom zlé, veď je lepšie, keď sa človek cíti v obchode príjemne. Áno, v tom spočíva majstrovstvo informačného otrokára: človek – otrok pre neho urobí to, čo otrokár chce (nakúpi), a to z vlastným súhlasom a s ilúziou vlastnej vôle.

Človek je sofistikovaným spôsobom zbavený istej časti vlastnej vôle. Na príklade amatérskeho domáceho majstra uvediem, ako sa to zmenilo oproti socializmu. Zdanlivo je dnes obrovský výber všetkého, čo domáci majster môže potrebovať, no hlavný rozdiel je v spôsobe predaja. Kedysi tiež existovali špecializované predajne – Rempo, no nevyzerali lákavo. V našom meste tam bol jednoduchý drevený pult a za zavretými dverami veľký sklad, neprístupný pre zákazníka. Pri nákupe som nevidel, čo majú na sklade, ale málokedy som nedostal, čo som potreboval. Dnes sú takéto obchody (napr. OBI, Hornbach, Ikea…) vlastne otvorenými veľkými skladmi, niektoré organizované tak, aby ste vždy museli prejsť okolo všetkých regálov. Je empiricky dokázané, že čím dlhšie je zákazník v obchode, tým viac tovaru kúpi.

Niektoré typy biznisu, napríklad hazardné herne, majú svoje spôsoby, ako udržať klientov čo najdlhšie vnútri. Napríklad keď niekto pri automatoch vyhrá, dozvie sa to celá hala a človek má pocit, že sa vyhráva každú chvíľu. Iným trikom je absencia hodín na stenách a zakrytie výhľadu smerom von, aby si človek napríklad neuvedomil, že sa už zotmelo (brieždi).

Všetko toto sú manipulácie, ako z peňaženky zákazníkov vytiahnuť peniaze, ktoré pôvodne nechceli minúť. Podobné manipulácie sa masívne využívajú aj v digitálnom prostredí. Portály ako Youtube používajú zložité algoritmy na ponúkanie videí. Ich hlavným cieľom je udržať návštevníka, aby videl čo najviac videí a ostal čo najdlhšie. Podobné algoritmy aj s využitím umelej inteligencie používa napríklad aj Gooogle pri ponúkaní reklám na internetových stránkach. A toto je aj dôvod, prečo na portáli Belobog nepoužívame tento spôsob „monetizácie“ nášho obsahu. Nechceme spolupracovať so systémom na vašom zotročovaní.

Informační otrokári si vedia poradiť aj s legislatívou na ochranu zákazníkov, ktorá vyžaduje, aby poskytli určitú dávku presných informácií. Recept je jednoduchý – poskytnú informácií viac. Psychológom je známe, že nadbytok informácií a informačné preťaženie človeku bráni tieto informácie riadne spracovať a zákonite mu uniknú určité dôležité ustanovenia „napísané drobným písmom“, na ktoré vás predajca aj upozorňoval – a má to zdokumentované.

Maximom informačného zotročenia je verbovanie brancov do vojny. Vojenská služba má všetky znaky straty osobnej slobody a pre vládnucu triedu je dôležité, aby branci šli dobrovoľne a pokiaľ možno nadšene. Neoceniteľnú informačnú službu im pri tom poskytuje propaganda, písali sme o tom napríklad tu.

Znie vám to podobne ako „konšpiračná teória“? Máte chuť odmietnuť všetko, čo je napísané vyššie? Verím, že nie, lebo presne tak sa prejavuje domestikovaná (zotročená) myseľ. Moderné informačné otrokárstvo by nebolo možné bez rozsiahlej konšpirácie, do ktorej sú zapojené všetky „mainstreamové“ médiá, všetky štátne kultúrne inštitúcie a všetky školy. Lebo už deti v školách je treba naučiť, že prezidentka je nebojácna princezná, jej boj proti dezinformačnému drakovi je na ich dobro a vrcholom slobody je to, že si môžu vybrať pohlavie, aké len chcú, alebo hoci vymyslieť úplne jedinečné.

Ako sa teda brániť takému informačnému zotročeniu? Princíp je pomerne jednoduchý a keďže to zotročenie je informačné, nie je ťažké ho pretrhnúť, no v konkrétnych životných situáciách môže byť ťažké uvedomovať si, čo sa v skutočnosti deje. Kľúčové je nedať sa úplne pohltiť do informačnej bubliny, zachovať si kontakt s reálnym svetom, byť si vedomý svojich potrieb a cieľavedome sa učiť a spoznávať svet. Napríklad v tej herni neodložiť hodinky a držať sa predsavzatí, že potiaľ a dosť. No jednoduchšie by bolo nepokúšať osud a nevliezť do pasce, keď už zvonku vidím, že ide o pascu. A keď už, tak sa poučiť a nevliezť tam druhý raz.

A ešte jedna dôležitá rada – nepokúšajte sa „vyť s vlkmi“. Možno máte pocit, že vysoko postavení ľudia ako ministri, poslanci, premiér alebo prezidentka, že oni sú tí otrokári a oplatí sa s nimi vychádzať zadobre. Lenže je to presne naopak. Otrokom je človek, ktorý má minimum vlastnej vôle a väčšinu času robí niečo, na čom má záujem jeho „pán“. Otrok je závislý človek a závislosť môže byť rôznorodá – na luxuse, postavení, publicite, peniazoch, aj trebárs na drogách. Je paradox, že títo ľudia, hoci si myslíme, že majú moc, oni sú tí poslední, ktorí nám pomôžu zbaviť sa informačného otroctva.
V tom sa musíme spoliehať len na vlastné sily.