Ilustračné foto: Marián Moravčík
V detstve a mladosti sme vnímali svet ako krásne a radostné miesto plné lásky a zázrakov. Čo sa to deje so svetom? Vyzerá to, že väčšinu utrpenia, zla a sklamaní si spôsobujeme sami medzi sebou navzájom.
Naša spoločnosť je v súčasnosti nastavená tak patologicky, že dobro nie je vnímané ako nudné, ale ako hlúpe ako prejav slabosti. Naopak mamon v spojení s drzosťou a povrchnosťou bohužiaľ, často vyhrávajú.
Zanedbali sa základné princípy slušnosti.
Okresávajú sa zložky našej identity a tá sa zužuje prakticky len na „gender“. V podstate 25 rokov sa tu systematicky pracuje na potlačení národnej identity. Všetko západné je úžasné, všetko východné kritizované a vyhlasované za zastaralé, nemoderné, spiatočnícke.
Lenže svet nie je čierno-biely. Ak nezmeníme tento pohľad, tak nás tento prístup zožerie. Veľa záleží na jednotlivcovi. Ak si ako jednotlivci neuvedomíme pravé hodnoty našej existencie a určite máme na to danosti genetické, intuitívne spirituálne a veľa iných, bude to len ďalšia doktrína a nič sa nezmení.
Takže uvažujme v protiklade k tomu, čo to terajšie dianie v tých extrémnych situáciách a názoroch ukazuje. Niekedy sa mi zdá, že začať sám od seba je to najjednoduchšie na svete, ale nikam to nevedie, iba možno skôr do postele, keď sa človek riadne unaví a nič, výsledky nie sú žiadne.
Riešenie by sa možno objavilo tam, kde je vízia, ktorú akceptuje väčšina, a potom môže prísť to – začať od seba. Pre liečbu tejto neutešenej situácie potrebujeme silné osobnosti, ktoré dokážu tvarovať národ aby bol pyšný na svoje korene vedel kam kráča a bol hrdý na to kým je.
Zjavne to nebude jednoduché. Nemáme to v tradícii, Slováci nebojovali za vlastný štát a vždy to nejako prežili aj v rámci Rakúsko-Uhorska, potom v rámci Varšavskej zmluvy a teraz NATO. Ale tu ideme k základnému problému. Radšej volíme jednoduchší prístup, že niekto to urobí za nás, že je to príliš komplikované, že my na to nemáme.
Potom sa však nemôžeme čudovať, že nezavážime. Ten, kto prelavíruje celou históriou, žiadnu stopu nezanechá.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka:
Čože to vyššie zaznelo? „Slováci nebojovali za vlastný štát…“? Možno práve v tejto vetičke sa skrýva poklad múdrosti.
Čo to vlastne je štát? Z dejepisu si spomínam na citát: „Štát je organizované násilie“
Ale – toto nie je ideálny model organizácie spoločnosti podľa našej slovenskej duše. Spomeňme si na hlavné myšlienky starešinov z eposu Mor ho! Slovákom sa nežiada vládnuť nad druhými ľuďmi, mať veľa poddaných, otrokov. Ale Slováci ani sami nechcú žiť v otroctve ani v poddanstve. Načo je teda Slovákovi štát západného strihu? Nesedí mu. Tlačí, omína.
A touto cestou by som sa vydal, keď ide o to, začať od seba:
Neznamená to byť prvý, kto sa opičí po cudzích vzoroch a napodobňuje cudzie ideály, aby človek mohol „jesť za jedným stolom so šľachtou“.
Pre mňa to znamená spoznať seba, svoje potreby, svoj zmysel…
