Ilustračný obrázok: flickr
Od Víťazného Februára 1948 do februárového úpadku 2024.
Aj s odstupom vyše troch desaťročí od kontrarevolučného prevratu z roku 1989, je aktuálne pripomínať si historické víťazstvo pracujúceho ľudu vo Februári 1948. V porovnaní s prevratmi v roku 1918 a 1989 je povšimnutiahodné, že toto víťazstvo bolo dosiahnuté ústavne, predchádzalo mu víťazstvo KSČ v parlamentných voľbách (Parlamentné voľby 1946 – 39,7 %) a neúspešný puč buržoáznych strán (demisiu podala menšina členov vlády, čo znemožnilo pád vlády a umožnilo jej rekonštrukciu).
V súvislosti s masovou verejnou podporou komunistov vo Februári 1948 je potrebné vysloviť ľútosť nad tým, že po štyridsiatich rokov úspešného budovania bol v Československu reštaurovaný kapitalizmus. Je mi ľúto premárnenej príležitosti socialistickej alternatívy. K strate historického optimizmu prispeli vnútorné (subjektívne chyby), ktoré zrýchlený civilizačný vývoj akceleroval. Táto civilizačná dynamika odkryla aj objektívne systémové problémy. Zrýchľujúci sa technologický pokrok, najmä informatizácia, automatizácia a robotizácia zvýraznili aj objektívne nevýhody reálneho socializmu. Koloniálna a postkoloniálna koncentrácia kapitálu na Západe, prirodzená historická kapitálová indispozícia Ruska, a celého regiónu a dlhodobé viazanie veľkej časti zdrojov v obrane socializmu znemožnili mierovú súťaž a úspech socializmu v technologickej revolúcii. Ku kríze prispela aj redukcia politických princípov socializmu a revízia budovania komunizmu v socialistickej praxi v druhej polovici 20. storočia.
Omylom sa ukázalo dlhodobé obmedzovanie vnútornej demokracie v strane, zdôvodňované potrebou disciplinovanej obrany socializmu. Naviac byrokraticky organizovaný masový rast komunistických strán spôsobil prienik maloburžoáznych záujmov a revíziu politického programu. Od budovania komunizmu ku guľášovému socializmu. Chruščov, Brežnev a Gorbačov zamenili prostriedok za cieľ! Vznikla nepodložená ilúzia o „vybudovaní socializmu“, ktorá umožnila „nomenklatúre“ , bez triednej príslušnosti presadiť konvergenciu, kolportovať ilúziu o civilizačnom spoločnom záujme postkoloniálneho Západu a socialistického Východu. Kontrarevolúcia nemala oponentúru! Komunistické strany zdeformované byrokratickým maniérizmom „vedúcej úlohy“ stratili triedny a politický charakter a stali sa štátnou inštitúciou!
„Konvergencia“, založená na rezignácií budovania komunizmu a ilúzii o zániku triedneho boja priviedla stranu a spoločnosť k zániku komunistického revolučného antikapitalistického hnutia vyhovujúcemu vládnucej buržoázii. Napriek tomu je nesporné, že Víťazný Február bol úspešný. Emancipoval široké vrstvy spoločnosti. Jednotný vzdelávací systém (jednotná škola) sa stal základom demokracie. Demokraciu rozvíjalo sociálne oslobodenie, naplnené práva na dôstojný život – bývanie, zabezpečenie zdravotnej starostlivosti, sociálnej bezpečnosti, rozvoj kultúry a vzdelania.
Studená vojna, rozpútaná Churchillom a Trumanom ovplyvnila povojnový vývoj a umožnila revizionistom prevziať v šesťdesiatych rokoch kontrolu v socialistickom spoločenstve. Doznievali úspechy v ovládnutí Vesmíru a atómovej energie. Ilúzie nahradili budovanie komunistickej spoločnosti ambíciou konvergencie- „guľášového socializmu“. Antikomunistický Západ reagoval zmenou politiky a pokúsil sa zničiť socializmus zvnútra nahradením studenej vojny (Kórejská a Vietnamská vojna, dekolonializácia, emancipácia Číny a Indie a i.) politikou „detante“ (pingpongová diplomacia, razrjadka). Helsinský proces uvoľňovania sa však stal iba účelovou kulisou pre Reagonovsko-thatcherovský antikomunizmus. Masívna podpora odporcov socializmu a najmä mediálna intervencia spôsobili, že ilúzie a chyby (elitárstvo, byrokratizácia, strata ľudovodemokratického charakteru štátu a i.) viedli k úpadku autority socializmu.
Manipuláciou s cieľmi „prestavby“ a naivitou vedení komunistických strán dosiahli mediálnou kontrarevolúciou prevrat. Ten sa postupne stal politickým podvodom, v ktorom „víťazný ľud“ získal otrocké postavenie, jeho majetok bol reštituovaný a sprivatizovaný, socialistické poľnohospodárstvo a priemysel zdevastovaný a občania uvrhnutý do sociálnej poroby hypoték a zdevastovaných verejných služieb (zdravotnej starostlivosti, vzdelávania, kultúry a médii, mieru a bezpečnosti). Odpor je nateraz nemožný prestavbou štátu na policajný, protofašistický! Súčasne však rastie všeobecná kríza, ktorá hrozí rozpadom imperialistickej hegemónie (USA a Commonwealth, EÚ, NATO, G7). Enviromentálna kríza eskalovaná finančnou, hospodárskou, sociálnou a kultúrnou devastáciou sa môže stať spúšťacím mechanizmom zmien. Naviac, keď ju sprevádza globálna militarizácia a vojny, potenciálne schopné prerásť do globálnej (svetovej) vojny…
Malé spoločenstvá, ako Slovensko, majú malú nádej, ak sa nezbavia hlbokých rozvratov vytváraných medzi generáciami, regionálnymi záujmami, kultúrnymi a znalostnými skupinami.
Juraj Janošovský
Pôvodne vyšlo: https://redwing.blog.pravda.sk/2024/02/25/gulasova-cesta/
