V ostatnom čase často čítam o útokoch na rodinných príslušníkov politikov. Téma, o ktorej by sa malo písať.
No, hlupák si často vylepší svoje komplexy, upevní exhibicionizmus a je pre seba bojovník proti nejakému útlaku o ktorom sám nemá ani potuchy. Týmito útokmi vlastne skôr riešia svoje vlastné komplexy a úzkosti ako to, na čo primitívne poukazujú vo svojich obvineniach a urážkach.
Pripúšťam, že druhá strana, postihnutí politici z toho môžu profitovať, môžu sa postaviť do pózy obetí ukrižovaných za svoje pevné zásady, názory, ktorými tak úprimne pomáhajú štátu a obyvateľstvu. Môžem veľmi negatívne vnímať mnohých politikov, ale nemôžem sa im vyhrážať zabitím rodinných príslušníkov. Toto je jednoducho neakceptovateľné.
Kde hľadať ďalšie súvislosti.
Čiže ak v diskusii dochádzajú argumenty alebo vôbec nie sú tak útoky úplne bežnou praxou. Útok na rodinu je známkou nezvládnutia hnevu a nenávisti.
A v súčasnej dobe, kedy sa propaguje uvoľnenie všetkých emócií ako jedinej cnosti, tak sa nemožno diviť, že tie emócie sú nielen pekné a príjemné, ale aj zákerné a zlé. Lebo také sú už emócie. Výsledkom nie je slobodná a otvorená spoločnosť ako sa domnievajú propagátori tejto idey, ale spoločnosť, ktorá má úroveň 4 ročného nevychovaného dieťaťa.
A tak sa nám po svete pohybujú ľudia, ktorí síce vzrastom pripomínajú dospelé osoby, ale mentálne sú na úrovni predškolského dieťaťa so všetkými hnevmi, nápormi trucu, násilia a nesmiernym pocitom egocentrizmu. Ono schopnosť empatie, pochopiť pocity druhých, prekonať neúspech a drobné nezdary a tak sa začleniť sa do spoločnosti dospelých je otázkou osobnostného vývoja. Ten ostáva stáť a tak je veľa detí, emócií. A málo dospelej racionality. To je však len povrchné poznávanie sociálnej reality.
Súhlasím so psychologičkou ktorá tvrdí, že aj samotní politici nadávajú, používajú útoky, znevažovanie, zvieracie prirovnania a to sa legitimizuje ako normálny jazyk. Čiže, keď si bežný človek z tej frustrácie povie, že oni sú takí a použije nadávku, tak to vníma skôr ako silu, než neslušnosť. Myslí si – konečne to povedali pravdivo a tak, ako to je. Politická korektnosť však nemá byť o tom, že sa máme limitovať a nesmieme dýchať, ale o tom, že na druhej strane je tiež ľudská bytosť a pomáha nám k rešpektu.
Myslím si, že je škoda, že hrubosť sa začína legitimizovať ako bežný spôsob jazyka a hranice sa prekračujú. Ústavní činitelia by mali byť pre bežného občana vzorom nielen prácou a výsledkami, ale najmä v komunikácii.
Za množstvo týchto útokov zodpovedá hulvátske agresívne správanie sa niektorých politikov.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka:
Kde hľadať súvislosti? Dalo by sa písať veľa, no v skratke sa to dá zhrnúť – „kto seje vietor, zožne búrku“. Dnešná generácia politikov vytvorila v Európe najlepší možný svet v doterajšej histórii (irónia)… a Paríž znovu po rokoch horí!
V sporoch politikov proti „neakceptovateľne agresívnym“ starcom budem mať vždy tendenciu byť diablovým advokátom a budem sa pýtať, či tá agresia nie je vyprovokovaná a či nie je príznakom zlyhania politika. Politik predsa podľa definície v ústave je zástupcom občana a mal by konať zásadne v jeho záujme. Málokto je taký zvrátený, že je agresívny voči ľuďom, ktorí pre neho vykonali dobrú prácu. A keď už, som si istý, že takýchto zvrátených ľudí nájdeme viac medzi politikmi.
No aj na druhej strane, agresivita starcov zrejme pramení zo zúfalstva a bezmocnosti. Už som v minulosti písal, že systém nás programuje tak, aby sme zúfalstvo vybíjali v jalovej a bezvýslednej agresii. Systém je silnejší a s agresiou si poradí hravo. „Agresor“ voči politikovi prehrá vždy. Je treba sústrediť sa na konštruktívnejší a účinnejší spôsob odporu…
