Matrix, frajer Luke, Jánošík a… Satjagraha

Mnohí naši čitatelia mohli kultový film Matrix chápať ako nezvykle otvorený a myšlienkovo odvážny film na to, že producentom bol Hollywood. No od čias iného kultového diela – 1984 – myšlienka totálnej kontroly spoločnosti nie je nová. Zdalo by sa, že film posmeľuje divákov, aby sa Matrixu vzopreli, že je možné z neho vystúpiť, ale pravdou je presný opak. Médiá, vrátane kultových veľkofilmov, nás istým spôsobom programujú.

Napríklad aj tým, že vystúpiť z Matrixu nemôže človek samostatne vlastným úsilím. Musí sa nejako spojiť s charizmatickým Morfeom, ktorý za ním príde s červenou a modrou tabletkou. Okrem toho, človek zrejme nemá ilúzie, že mimo Matrixu je život prechádzka ružovou záhradou, no obraz nekonečných nikam nevedúcich otĺkačiek s nesmrteľnými virtuálnymi agentami určite nie je lákadlom pre premýšľajúce hlavy. Ale toto je zrejme cieľ Hollywoodu.

V každej generácii sú rebeli. Medzi mladými ich je veľa a postupne s vekom ich ubúda. Treba ich podchytiť (Hollywood) v mladosti a naprogramovať ich tak, aby „vládcom sveta“ nerobili problémy.

Jedným z predobrazov takého rebela bol v našej generácii Frajer Luke (Paul Newman). Jeho prístup „nemať na to, ale ísť do toho“ si dokáže získať aj najdrsnejšieho protivníka, ale… nie neosobný systém bez očí a bez srdca. Systém nás takto programuje. Rebelstvo je síce obdivuhodná frajerina, ale nad systémom sa nedá vyhrať. Vlastne ani nevieme, ako by sa to dalo. Keď Luke všetkých spoluväzňov vyhecuje do nadľudského výkonu a plánovanú prácu urobia o niekoľko hodín skôr, sú síce morálnymi víťazmi nad systémom, ale na bezradné otázky „Čo teraz?“ môže Luke len s frajerským úsmevom povedať: „No, nič!“
Víťazstvo, ktoré neoslobodzuje.

A tak je to aj s našou národnou legendou – Jánošíkom. Za storočia sme z neho urobili až titanskú osobnosť. Má nadprirodzené schopnosti, pomáhajú mu všetky víly a lesné bytosti, nikomu nikdy neskrivil vlások na hlave, stačí mu hodiť valašku s trojrohým lístkom cez okno panskej kúrie a už sa k nemu hrnú poklady, ktoré potom od buka do buka rozdáva chudobným.
A predsa je pred neosobným systémom vykorisťovania bez šancí.

Napriek všetkej romantickej kráse je príklad nášho národného hrdinu bezútešný. Bez urážky a zhadzovania – je to pravý príklad, ktorý by mali nasledovať mladí ľudia nespokojní so svojimi životnými vyhliadkami, ktoré im systém svojou politikou pripravil?
Systém má romantiku na háku. Doslova. A programuje nás tak, aby sme sa za svoj lepší život bili romanticky, bez nádeje na úspech a aby sme hrdo skončili za rebro na háku: „Zjedzte si ma…“
Systém nás programuje tak, aby naše rebelstvo vybuchlo v nekontrolovanom násilí, ktorým sa sami vyčleníme zo spoločnosti a umožníme systému, aby nás ihneď identifikoval a podľa svojho práva proti nám použil všetky prostriedky, ktoré má a proti ktorým niet šance uspieť.

Ale to nie je jediná možnosť.

Pred viac ako 100 rokmi sa vďaka mladému nenápadnému Indovi dostalo do slovníka svetových médií slovo „Satjagraha“.
Hlavný prúd nám jeho význam predáva ako „nenásilie“ a s dešpektom nám podsúva názor, že práve kvôli odmietnutiu násilia je to beznádejné hnutie. No, čuduj sa svete, India vďaka nemu získala nezávislosť od svetového hegemóna a pomohla vytvoriť dovtedy neexistujúci „tretí svet“.
Sám tvorca satjagrahy, Mohandás Karamčand Gándhí, však nehovorí o nenásilí ako o hlavnom prostriedku. Pre neho je tým hlavným prostriedkom pravda. Proste ľudia, ktorí poznajú svoju pravdu a pri svojich činoch sa jej držia, násilie už nepotrebujú. Ba naopak, pokušenie chopiť sa násilia by ich mohlo odviesť od pravdy a tým spôsobiť ich neúspech.

Mnohí by mohli namietnuť, že Gándhího satjagraha vznikla v úplne inom mentálnom svete a nedá sa u nás kopírovať. A uznávam, že by mali pravdu. No vždy sa môžeme poučiť.
Po prvé, je dobré obrátiť poradie. Najskôr poznať svoju pravdu a potom s rozmyslom konať podľa nej. Nie najskôr chcieť na hlavu poraziť protivníka a potom… sa uvidí…
Po druhé, je dobré žiť aj bojovať podľa rovnakého systému hodnôt a nikdy sa mu nespreneveriť s vyhliadkou na získanie nejakej výhody. Človek si tak definuje vlastné pravidlá, bez ohľadu na oponentov, a sám rozhoduje o tom, čo považuje za úspech a čo za porážku.
A po tretie, nie po posledné, prístup satjagrahy je zároveň kolektívny aj individuálny. Vo veľkom zjednotenom kolektíve je vždy sila, ktorá je schopná podlomiť základy veľkých ríš, ale z individuálneho pohľadu nie je pre praktizovanie tohto prístupu veľký kolektív nevyhnutný. Pravda je platná rovnako pre jedinca ako pre veľký kolektív a súhlas veľkej skupiny nikdy nerobí pravdu viac pravdivou.
Úsilie jednotlivca nikdy nie je beznádejné.