Obrázok od Michal Jarmoluk z Pixabay
Tak sa mi zdá, že stále fungujeme technokraticky ako keby našim ideálom bol bežiaci výrobný pás.
Naučíme ťa v škole násobilku, vybrané slová po S, riešenie rovníc o dvoch neznámych, v nemocnici vám zoperujú bedrový kĺb, deťom vyberú mandle, v úrade vám dajú požadovanú pečiatku. Ale často chýba z týchto vecí dobrý pocit.
Netrápi nás, že malé dieťa potrebuje v nemocnici prítomnosť rodiča, že žiak by sa mal tešiť na stretnutie s učiteľom, že lekár by nám mal vytvoriť v nemocnici prijemnú atmosféru, úradník ukázať, že vám nedáva len pečiatku, ale že nie ste pre neho číslo, ale človek.
Tak isto je chyba tvrdiť, že naše školstvo nefunguje, hoci pred 40 rokmi fungovalo. Fungovalo – a bolo skvelé, hodilo sa to však na vtedajšiu dobu. Dnešná doba podľa môjho názoru vyžaduje riešenie úplne iných vecí, a hlavne iným spôsobom. A čo je dôležité, kultúru, školstvo a zdravotníctvo treba financovať prednostne.
Žiaľ, vďaka tomu, že svet sa stal veľmi nebezpečným, je treba myslieť aj na obranu našich demokratických, humánnych a kresťanských hodnôt. Zjavne ide o komplex, ktorý sa dá vložiť do zamotanej schémy. Od roku 1989 sme mali viacero ministrov, ktorí sa snažili liečiť naše školstvo. Každý mal “nápad” “koncepciu”, “inováciu”, “efektivizáciu”. Na konci bol ale vždy učiteľ, ktorý to musel “implementovať” a samozrejme žiak. Výsledkom ďalších a ďalších nápadov bol (je) zmätok, nejasnosti, úpravy a vraj (možno) zlepšenia. Zabudli sme komu je to všetko určené, zabudli sme na učiteľa na každej škole a na žiaka.
Platí, že ako nie je možné nahradiť učiteľa, nie je možné nahradiť ani potrebné poznanie – deti (žiaci) nech sa teda učia a naučia. Nuž a autorita učiteľa, podpora edukácie rodinou, spolupráca rodiny a školy. Ako to obnoviť je veľká otázka.
Súčasťou nášho inštitútu (IPRBA) je aj Stredná odborná škola pre žiakov s telesným postihnutím. Ako riaditeľovi Inštitútu mi záleží, aby naši žiaci dostávali vzdelanie na úrovni moderných trendov. No individuálne rozdielne zdravotné predispozície našich žiakov od nás priam vyžadujú, aby sme denne uplatňovali individuálne prístupy a tvorivú improvizáciu. Výsledky sú viditeľné.
Školstvo ako celok – vnímam to tak, že namiesto toho, aby sme to naše školstvo liečili, tak ho znovu a znovu vyšetrujeme a vytvárame dlhé zoznamy diagnóz. Problém vidím aj v tom, že sa často strácame v politických hrách a v tom, že ľudia, ktorí chcú školstvu pomôcť, mu v skutočnosti nerozumejú.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka:
V procese učenia je nenahraditeľná osobnosť učiteľa. Učitelia deťom odovzdávajú oveľa viac ako len učivo, hoci si to často ani učitelia, ani žiaci, neuvedomujú. K tomu, aby sme boli menej technokratickí, by patrilo aj to, aby sme kládli väčší dôraz na priame odovzdávanie skúseností starších generácií deťom priamo v školách. Určite by prospelo (viac ako mimovládkami pretláčané politické agendy), keby do škôl častejšie pozývali skúsených ľudí z rôznych profesií, aby sa s deťmi porozprávali o svojej práci a o problémoch, ktoré musia riešiť.
Za socializmu sa to dialo, hoci formou návštev jednotlivých rodičov, ktorí chodievali na besedy do tried svojich detí.
