Ilustračný obrázok: flickr
Šikanovanie, podľa môjho názoru, patrí medzi najviac citlivé a diskutované témy v školskom prostredí. Možno je tomu tak najmä preto, lebo ak sa jav šikanovania v škole vyskytne, zasiahne takmer celý systém. Žiaka, ktorý je šikanovaný, jeho spolužiakov, učiteľov aj rodičov.
Je preto veľmi dôležité vedieť o šikane čo najviac.
Deti ktoré šikanujú sú často tie, čo samé zažili alebo zažívajú telesné alebo psychické násilie, zanedbávanie, toxické vzťahy v rodine, častejší je výskyt alkoholizmu v rodine a podobne. Niektoré deti reagujú na náročné životné situácie namiesto depresie a úzkostí agresivitou. Toto vždy v spoločnosti do určitej miery je a bolo a preto je dôležité, aby fungoval “obranný systém” a to že väčšina chráni slabšieho.
Že nie je pasívna a že je tolerantná k inakosti (lebo to sú najčastejšie terče agresorov – tí čo trochu vytŕčajú). Môžu to byť deti čo majú telesný problém, rečovú vadu, inú farbu pleti, inú orientáciu, iný pohľad na svet, horšie sociálne zázemie, inú vieru.. čokoľvek.
Deti už od úplného detstva kopírujú vzorce z rodín. Ak sa ako spoločnosť správame agresívne a netolerantne k inakosti a nechránime (a nezastávame sa) slabých či v niečom iných, tak aj deti v triedach preberajú názory a vzory z domu. Obávam sa, že devalvácia ľudí čo majú iný názor vo verejnej diskusii, útoky na inakosť a slabších či sa jedná o duševne chorých, národnostné menšiny, obéznych atď. deťom posúvajú vzory správania, že v týchto prípadoch je to v poriadku, že sloboda slova je ok aj keď ňou ubližujem.
Výsledok okrem iného následne môže byť, že šikana je druhými deťmi prehliadaná, lebo veď toto je pre nich v poriadku. Neriešená šikana už v zárodku sa postupne stupňuje. Inými slovami, mali by sme si vstúpiť do svedomia všetci ako spoločnosť, lebo sme vo fáze že strácame citlivosť a súcit. Deti a šikana v školách nám dávajú zrkadlo.
Čo sa týka prístupu učiteľa odporúčam napísala mi detská psychiatrička: „neprestávať vidieť každé dieťa ako v jadre dobré, ako truhlicu plnú potenciálu, ale zároveň komentovať jeho nevhodné správanie. Niečo v zmysle verím, že máš dobré srdce ale takáto reakcia/správanie je veľmi nesprávna. Vhodný by bol individuálny rozhovor o tom čo sa stalo a hľadanie riešenia ako to teraz má/môže odčiniť. Nemali by sme sa sústrediť len na to, že učiteľ má hlavne učiť, lebo má aj vychovávať. Obzvlášť u tých kde výchova doma nie je dostatočná. Rozumiem, že ak je toho nevhodného správania a zlých návykov už príliš, tak aj na to má naša krajina svoje nástroje ako napr. reedukačné zariadenia a pod.“
Za alarmujúci považujem nárast kyberšikanovania. Rovnako je správanie žiakov ovplyvnené cynizmom na sociálnych sieťach. Dôsledok je rozsiahlejší – jediným kliknutím sa dehonestujúca a ponižujúca správa o obeti môže rozšíriť medzi obrovský počet osôb.
Druhý efekt je ten, že pred kybernetickým šikanovaním niet úniku. Mobil má dnes skoro každé dieťa a ani mimo školy už teda nie je mimo dosahu svojich trápiteľov a ani doma nie je v bezpečí.
Čo s tým urobíme?
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka:
Čo s tým urobíme?
Ak chceme opraviť obraz v zrkadle, musíme opraviť seba.
Pomôžem si príkladom z vlastného života. Môjmu staršiemu synovi v útlom detstve robilo problém vyslovovať „r“. Bežná vec. Nedramatizovali sme to, ale snažili sme sa cvičeniami, návštevou logopéda a podobne napraviť rečovú vadu. Po rokoch syn ako anekdotu hovoril, že v tom čase bol čerstvým prezidentom Václav Havel. Vo svojej detskej hlave cítil ako krivdu, že robíme toľko okolkov okolo R, keď tamten ujo ho tiež nevie riadne vysloviť a je prezident a všetci sú z neho unesení.
Akým príkladom dnes deťom slúži prezident, ktorý teatrálne znevažuje predsedu politickej strany? Poslanec, ktorý sa o svojich kolegoch z inej strany na kameru vyjadruje vulgárne? Ministerka, ktorá považuje za primerané a normálne, keď ľudia, ktorých nemá rada, vo väzení trpia za hranicou mučenia? Novinár, ktorý za potlesku iných novinárov hovorí o ľuďoch, ktorí majú iný názor, že by „mali kvičať ako svine na bitúnku“? Médiá, ktoré zásadne útočia „ad hominem“?
Je pravda, že deti sa učia hlavne pozorovaním a napodobňovaním. A najčastejšie nás vytáčajú tým, že na nich vidíme vlastné prehrešky.
