Obrázok od WikiImages z Pixabay
¤ Zrušiť akúkoľvek integráciu, ako aj plánovanú inklúziu žiakov či už so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami (t. j. žiakov, ktorí majú rôzne poruchy negatívne ovplyvňujúce učenie sa, príp. – často – aj výrazne znížený intelekt a pamäť) alebo zo sociálne znevýhodneného prostredia, ktorí svojimi študijnými výsledkami na klasické základné školy nestačia, t. j. ich vedomosti sú z väčšiny predmetov na nedostatočnú.
Toto je jedna z najdôležitejších vecí, čo treba v školstve zmeniť. Začleňovanie takýchto žiakov do bežných tried normálnych základných škôl je jednou z hlavných príčin poklesu vedomostnej úrovne našich žiakov, a to z toho dôvodu, že učitelia sú nútení dávať týmto žiakom oveľa ľahšie písomky (často nemusia vedieť skoro nič, môžu mať k dispozícii vzorce, poučky, gramatické pravidlá…), vyžadovať od nich menej, hodnotiť ich miernejšie, následkom čoho mávajú títo žiaci aj pri vedomostiach na nedostatočnú neraz pomerne dobré známky (bežne dvojky – trojky). Učiteľovi potom svedomie väčšinou nedá dať ostatným horšie, a tak „normálni“ žiaci aj pri vedomostiach na štvorku dostanú bežne dvojku (a neraz aj jednotku!) a trojkári a dvojkári jednotku. Následkom toho nie sú žiaci donútení poriadne sa učiť.
Slabému žiakovi s rôznymi poruchami učenia sa v normálnej ZŠ nič nedá a ostatným to (jeho prítomnosť a venovanie sa zvlášť jemu zo strany učiteľa) vezme, nakoľko učitelia sú povinní k takýmto žiakom uplatňovať diferencovaný prístup. Títo žiaci vyžadujú viac pozornosti a čím viac sa učiteľ venuje týmto žiakom, z ktorých po vedomostnej stránke väčšinou aj tak nič nebude, o to menej sa môže venovať ostatným, z ktorých niečo môže byť.
Navyše je to aj zbytočná ekonomická záťaž pre štát, keďže mnohí z týchto žiakov musia mať v triedach bežných základných škôl svojho asistenta. Prax ukázala, že osobitné (špeciálne) školy (kam donedávna mnohí z týchto žiakov chodievali) majú svoje opodstatnenie; žiaci, ktorí svojim intelektom, pamäťou alebo inými kognitívnymi schopnosťami na bežné základné školy nemajú, sú na ťarchu nielen učiteľom (ktorí majú o to viac práce a žiadny príplatok za to), ale aj ostatným žiakom, ktorým sa potom nie je možné naplno venovať; obzvlášť to platí pre nadaných žiakov, ktorých talent nie je kvôli zaostávajúcim žiakom vôbec rozvíjaný. V konečnom dôsledku je umiestňovanie žiakov s rôznymi poruchami negatívne ovplyvňujúcimi vyučovací proces, s výrazne slabším intelektom a s nezvládnuteľným správaním nielen na úkor učiteľa a ich spolužiakov, ale aj celej spoločnosti, ktorá prichádza o svoj intelektuálny potenciál.
Pedagóg vie žiakov o to viac naučiť, o čo sú si títo žiaci vedomosťami, intelektom a schopnosťou učiť sa na bližšej úrovni.
S tým zároveň súvisí nutnosť zakázať vyžadovať od učiteľov, aby k rôznym žiakom tej istej triedy pristupovali rôzne, vyžadovali od nich rôzne veľa, aby dávali žiakom s poruchami ľahšie písomky alebo aby ich museli učiť iným spôsobom. Všetci žiaci v jednej triede by mali byť hodnotení rovnako, rovnakým metrom, mali by písať rovnaké písomky, malo by sa od nich vyžadovať rovnako veľa aj na ústnych odpovediach a pokiaľ nejaký žiak nestačí, jednoducho bude opakovať ročník. Pokiaľ prepadne aj druhýkrát a neukončil riadne ešte ani ôsmu triedu ZŠ, bude preradený do osobitnej školy. Zakázaná by mala byť akákoľvek diskriminácia kohokoľvek, či už pozitívna alebo negatívna.
Individuálny prístup (dnes tak strašne od učiteľov vyžadovaný) možno uplatniť pri individuálnom učení/ doučovaní; nie pri kolektívnom! Na ZŠ sa nepreberá nič také komplikované, aby to normálny žiak nepochopil aj pri klasickom vysvetľovaní a precvičovaní. A keď sa taký nájde, tak ten na normálnu ZŠ nepatrí. Patrí do osobitnej. Venovať sa mu zvlášť by bolo na úkor ostatných, z ktorých niečo môže byť (na rozdiel od neho – aspoň po vedomostnej stránke; možno bude dobrý robotník. Ale na to mu dobrú gramatiku, znalosť cudzích jazykov alebo mať čo len ako-také vedomosti zo zemepisu či dejepisu treba nebude). Keby sa mal ku každému žiakovi v triede uplatňovať individuálny prístup, nič by sa nestíhalo. Beztak sa stíha menej, než je žiaduce…
Ešte k integrovaným: každý žiak má iné genetické danosti, to by sme každému jednému mohli dávať určité (hoc len percentuálne) úľavy! Napr. keď má žiak A o 30 % slabšiu pamäť než žiak B, prečo by nemal mať (podľa tejto logiky) povinnosť naučiť sa na písomku len 70 % zo slovíčok, ktoré sa musí naučiť žiak B? Žiaľ, rodíme sa na tento svet rôzni, následkom čoho podávame v rôznych predmetoch a zručnostiach aj rôzne výkony. V práci zaujímajú každého len tie výkony – a učíme sa v prvom rade pre ňu! Nie pre známky!
Ak daný žiak dané učivo na dostatočnej úrovni neovláda, to, že mu dáme lepšiu známku len preto, aby sme tak kompenzovali to, o čo ho príroda ukrátila, mu v živote nijako nepomôže. Pretože ak skrátka budú v nejakej práci vyžadovať, aby dané veci ovládal a on ich na dostatočnej úrovni neovláda, tak ho do nej tak či tak nevezmú. Ak bude treba zamestnať človeka, ktorý sa vie aspoň jednoducho vyjadrovať po anglicky, no on sa nevie, darmo im povie „Viete čo, ja som mal z angličtiny na vysvedčení v deviatke dvojku. Síce neviem povedať po anglicky skoro nič, ale som chválitebný, teda je ma možné za moju angličtinu chváliť; mne vraj stačí vedieť to, čo viem; zoberte ma.“ Nie, nezoberú ho. A ani v zahraničí sa ako turista vďaka lepším známkam o nič ľahšie nedohovorí. Len tým žiakov a ich rodičov zavádzame, priam klameme (známky by mali totiž podávať presnú informáciu o vedomostnej úrovni daného žiaka v danom predmete v danom ročníku).
¤ Keď bude zrušená integrácia, zrušia sa aj asistenti učiteľov na ZŠ (rovnako ako to bolo ešte v 90-tych a dvetisícich rokoch). Časť z nich dostane pracovnú ponuku v osobitných školách (kam žiaci, s výukou ktorých majú asistenti učiteľom na hodinách asistovať, aj patria. Reálne nerobia asistenti väčšinou beztak skoro nič, len čo sú tam rušivým elementom. A blbí žiaci blbými aj ostanú…), časť si nájde zmysluplnejšiu prácu. V dobe, keď sme žiadnych asistentov na základných školách nemali, bola kvalita nášho vzdelávania vyššia.
¤ Učiteľov hodnotiť finančne vzhľadom na odvedenú prácu rovnako, čiže bez ohľadu na dĺžku pedagogickej praxe (toto by malo byť, samozrejme, vo všetkých sférach, nielen v školstve). To, že niekto učí dlhšie, ešte vôbec nemusí znamenať, že učí lepšie. Navyše sú to mladí zamestnanci, ktorí potrebujú viac peňazí, keďže si zaobstarávajú bývanie a zakladajú rodiny a ktorí aj viac času strávia prácou, pretože sa musia dlhšie pripravovať na hodiny, vytvárať si nové písomky, so všetkým sa oboznamovať,….
¤ O osobných príplatkoch učiteľov nemá svojvoľne rozhodovať riaditeľ/ka, ale študijné výsledky žiakov (v porovnaní s tým, v akom vedomostnom stave ich učiteľ dostal)
¤ Zakázať rodičom žiakov základných škôl podieľať sa na voľbe riaditeľa školy (zo spravidla 11-tich členov Rady školy, ktorí sa na nej podieľajú, sú až 4 rodičia a len 1 učiteľ). Táto absurdnosť je o. i. konflikt záujmov, keďže učiteľ má žiakov hodnotiť objektívne, no v záujme väčšiny rodičov je, aby ich dieťa malo známky čo najlepšie bez ohľadu na vedomosti (jednak pre prestíž a ego, jednak kvôli prijatiu dieťaťa na strednú školu) – a títo istí rodičia môžu cez voľbu riaditeľa ovplyvňovať to, ktorý učiteľ na škole ostane a ktorý sa musí pratať (a aj ovplyvňujú) – len preto, že sa opovážil neprilepšiť ich ratolestiam.
Je tým vytváraný tlak na učiteľov, aby žiakom pri hodnotení prilepšovali oproti ich skutočným vedomostiam. Učitelia, ktorí chcú hodnotiť objektívne, bývajú kvôli tomu prepúšťaní. Následkom tohto (spolu s integráciou) došlo k značnej devalvácii školských známok. Známky stratili na hodnote, povedané ľudskou rečou. Jednotka už nie je to, čo kedysi, v pohode sa do nej zmestia aj bývalí trojkári a neraz dokonca aj štvorkári. Rodičia tým dostávajú často výrazne skreslenú, priam falošnú informáciu o stave vedomostnej úrovne ich dieťaťa v jednotlivých predmetoch.
Na škole im dnes dávame dobré známky aj za zlé vedomosti, ale v práci tým istým, len trošku starším ľuďom nemáme problém dať málo peňazí za veľa a ťažkej práce. O čom to potom je? Na škole, kde v podstate o nič nejde (žiak má také vedomosti, aké má, bez ohľadu na to, akú známku mu zapíšeme na vysvedčení. Papier znesie všetko…), sme strašne sociálni a ústretoví a v práci, kde ide o obživu a životný štandard, už na to kašleme??? Pokrytectvo.
Riaditeľ školy by mal byť volený zamestnancami školy. Dokonca aj systém v minulosti, kedy bol vyberaný zhora, bol lepší než ten dnešný, kedy sa musí vedenie školy (zástupcu/kyňu školy si vyberá riaditeľ, takže to ovplyvňuje aj jeho/ ju) za každú cenu čo najviac zapáčiť rodičom – čo má neskutočne deštruktívne následky na kvalitu vzdelávania (a tiež na osudy učiteľov). Škola sa mení na jedno veľké divadlo.
Predstavme si, že by aj riaditeľa jazykovky volili tam študujúci, príp. ich rodičia. „Ale to je súkromná spoločnosť! Tá si môže dať riaditeľa, koho chce.“ – by niekto argumentoval. No prečo potom nemožno rovnaké zmýšľanie použiť pri verejných školách vlastnených štátom???
Okrem poklesu vedomostí má dnešný spôsob voľby riaditeľa školy negatívny vplyv aj na disciplínu žiakov na školách. Keď má žiak zlé správanie a učiteľ ho chce náležite potrestať, problémy má učiteľ (dokonca aj za zápis obyčajnej a opodstatnenej poznámky!); nie žiak. Kedysi sa žiaci museli báť učiteľa, ak cez hodinu príliš vyrušovali; dnes sa musí báť učiteľ žiakov. Toto je choré a treba to napraviť. Vyrušovanie, aké mohli televízni diváci vidieť vo filme Obecná škola, než tam prišiel učiteľ Igor Hnízdo, má k súčasnej realite neraz veľmi, veľmi blízko a zďaleka nie je oproti skutočnosti tak zveličené, ako si niektorí ľudia myslia.
¤ Rodičia majú, samozrejme, právo sťažovať sa na učiteľov, pokiaľ robia niečo zakázané alebo nevedia dobre naučiť (na to druhé sa napodiv nesťažujú skoro nikdy; len na zlé známky, a to aj keď sú zaslúžené, príp. na to, že učiteľ podľa nich priveľa vyžaduje) a vedenie by malo z toho vyvodiť dôsledky, no rozhodovať o jeho zotrvaní by nemali, pokiaľ nie je k tomu náležitý dôvod.
Treba si uvedomiť, že súčasná 10-ročná povinná školská dochádzka (a tým pádom aj všetky základné školy) sú spoločenskou požiadavkou zadanou štátom a nie dobrovoľne vybranou službou „klientami“ – žiakmi, resp. rodičmi či inými zákonnými zástupcami neplnoletých žiakov. V prípade klasického trhu chce dostať klient za svoje peniaze čo najvyššiu kvalitu. To však neplatí v školstve, tu trhové princípy uplatniť nemožno. Väčšina rodičov nestojí o čo najkvalitnejšie vzdelanie ich detí (a už vôbec nie na zákl. škole), ale o čo najlepšie známky pre ne.
Ich požiadavky sú teda iné (a pre spoločnosť irelevantné) než požiadavky štátu, ktorý povinnú školskú dochádzku ustanovil. Nemajú preto právo ovplyvňovať to, kto a ako bude ich deti učiť. Ináč je to takmer to isté, ako keby vysokoškolskí študenti rozhodovali o tom, ktorý z ich profesorov (u ktorých musia úspešne prejsť skúškou, aby obdržali VŠ diplom) na univerzite ostane a ktorý bude vyhodený. Je logické, že takého, ktorý by im skúšku pre ich nedostatočné vedomosti nedal (hoci oprávnene), by vyhodili a nechali by si len tých, ktorí by nechali prejsť skúškou aj bez dostatočných vedomostí (skoro) každého…
¤ Na voľbe riaditeľa školy by sa nemali podieľať ani zástupcovia zriaďovateľa školy (starostom delegovaní ľudia, spravidla poslanci miestneho zastupiteľstva), ktorí nemajú do učenia čo hovoriť. Tých zaujímajú v prvom rade len peniaze…
¤ Zvrátiť decentralizáciu školstva na centralizáciu (prinajmenšom na špecializované krajské správy) z dôvodov, že:
1. – rôzni zriaďovatelia (obce, mestá a mestské časti, + dnes aj cirkvi) dávajú školám rôzne množstvo peňazí, čím vzniká nespravodlivé zvýhodňovanie niektorých škôl oproti iným
2. – je to živná pôda pre rodinkárstvo a korupciu
¤ Zastaviť štátne financovanie súkromných škôl, pričom rodičom, ktorí sa rozhodnú dať deti na tieto školy, budú úmerne tomu znížené dane
¤ Pozmeniť normatívne financovanie škôl na žiaka, ktoré tiež prispieva k znižovaniu vedomostnej úrovne žiakov a študentov. Keďže školy sa usilujú o každého jedného žiaka, je to ďalší dôvod, prečo sa snažia čo najviac páčiť sa rodičom aj tam, kde to je na úkor kvality vzdelania. Väčšina rodičov je vtedy spokojná, keď má žiak dobré známky a keď je to preňho v škole čo najzábavnejšie. Týmto vzniká ďalší tlak na prilepšovanie pri známkovaní, čo demotivuje žiakov poriadne sa učiť.
Škola má dostávať toľko peňazí, koľko potrebuje – samozrejme, aj vzhľadom na počet žiakov, no ich počet (pokiaľ nie je extrémne nízky alebo extrémne vysoký) až na výdaje na školské obedy zďaleka neovplyvňuje potrebné financie pre školu tak veľmi, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať (napr. to, ako často sa vymaľuje trieda, je nezávislé od toho, či je v nej 10 alebo 30 žiakov; obdobne to, či sa urobí pergola nad chodníkom medzi jedálňou a budovou školy, je nezávislé od toho, či chodí do školy 100 alebo 500 žiakov).
¤ Nemotivovať finančne pedagógov k celoživotnému vzdelávaniu, nakoľko nie je preukázané, že by učitelia, ktorí ho podstupujú, aj lepšie učili. Naopak, žiaci dosahovali lepšie výsledky v dobe, keď takéto celoživotné vzdelávanie nebolo. Samozrejme, kto chce, nech sa vzdeláva – takto by sa ale vzdelávali ďalej len tí, ktorí by boli presvedčení o tom, že vďaka tomu sa ich žiaci naučia viac – lebo iba toto by im mohlo zdvihnúť plat.
¤ Pracovnú zmluvu s novým zamestnancom – učiteľom (ale malo by to tak platiť pre všetkých zamestnancov vo všetkých oblastiach) uzatvárať rovno na dobu neurčitú a neumožňovať tak riaditeľom škôl de facto vyhadzovať učiteľov už po prvom školskom roku nepredĺžením im pracovnej zmluvy bez dôvodu, resp. len za to, že neučia presne podľa ich predstáv (hoci učia dobre) alebo pre osobné antipatie (náš súčasný zákon umožňuje totiž vyhodiť človeka aj za odlišný politický názor či vierovyznanie! Pretože nik nikoho bez dôvodu nevyhodí, nik nikomu bez dôvodu pracovnú zmluvu nepredĺži. Len tam ten dôvod neuvedie. Čo počas prvých troch mesiacov a po uplynutí prvého školského roka ani nemusí…).
Rovnako tak zakázať možnosť vyhodiť zamestnanca bez udania dôvodu počas (väčšinou trojmesačnej) skúšobnej doby. Na vyhadzov musí byť vždy pádny a objektívny dôvod. Skúšobná doba má slúžiť v prospech zamestnanca, nie zamestnávateľa. Zamestnanec by mal mať behom tejto doby nárok na slabší výkon, keďže ešte nemá potrebnú prax, a taktiež na možnosť ukončiť pracovný pomer (s minimálnou výpovednou lehotou, no aspoň týždňová by byť mala), pretože nemohol vedieť, čo presne bude daná práca obnášať. Až po tejto dobe by mal mať zamestnávateľ právo vyhodiť zamestnanca aj za výrazne slabší výkon či nedostatočne kvalitnú prácu – čo by malo na vyhadzov stačiť (a čo sa dnes práveže väčšinou nedeje.
To, že nejaký učiteľ nevie naučiť, sa za problém dnes väčšinou vôbec nepovažuje. Vedomosti žiakov, ani pokiaľ ide o katastrofálne nevedomosti, sa ani na klasifikačných poradách vôbec neriešia. Dokonca aj zlé správanie aj tých najhorších žiakov na škole sa reálne rieši len málokedy. Len známky a poznámky trápi ako vedenie školy, tak aj rodičov. Kvôli tým mávajú dnes učitelia problémy. Nie však kvôli neschopnosti naučiť).
¤ Nakoľko Slovensko je sekulárny štát, je potrebné zakázať akékoľvek cirkevné školy; deti z kresťanských rodín môžu chodiť každú nedeľu do kostolov (nezabúdajme, že kresťania po ovládnutí Európy obdobnú možnosť pohanom nedávali a ich svätyne im buď pálili alebo prerábali na kostoly).
¤ Školy a učitelia (či už vyučujúci alebo dozor konajúci) nemajú čo byť zodpovední za úrazy žiakov, ktoré si spôsobili buď sami vlastnou vinou alebo ktoré im spôsobili iní žiaci, príp. za ktoré môže iný faktor, ktorý nebol dôsledkom pokynu učiteľa, na ktorý by nemal oprávnenie, ani zanedbaním školy. Čomu sa nedá predísť, za to nemožno ani nikoho trestať. Nehody sú, žiaľ, súčasťou života v tomto svete a nik nemá právo dožadovať sa finančného odškodnenia od niekoho, kto za to nemohol. Toto uplatniť aj v iných sférach našej spoločnosti (je napr. absurdné, aby bol majiteľ posilňovne zodpovedný za to, že si tam niekto spôsobil úraz vlastnou vinou).
¤ Nenútiť učiteľov, aby si robili písomné prípravy na každú jednu vyučovaciu hodinu. Je to naprosto zbytočné.
¤ Zakázať stredným a vysokým školám zohľadňovať žiakom na prijímacích skúškach známky na vysvedčení zo základných a stredných škôl, nakoľko rôzni učitelia známkujú rôzne, rôzne školy majú rôzny prístup k známkovaniu. Následkom toho dochádza často k nespravodlivosti (lepší žiak sa na školu nedostane len preto, lebo mal oveľa prísnejšieho učiteľa než nejaký horší žiak na inej škole) a navyše sa tým vytvára tlak na učiteľov najmä na základných (ale v určitej miere aj na stredných) školách, aby dávali žiakom lepšie známky, než si zaslúžia. To má zas za následok pokles vedomostnej úrovne, keďže žiaci vedia, že aj pri pomerne slabých znalostiach budú mať dobré známky, a teda nie sú náležite motivovaní poriadne sa učiť (nezabúdajme, že vnútornú motiváciu má len maličký zlomok žiakov a študentov a vypestovať ju v nich je takmer nemožné. Logicky je preto potrebná vonkajšia motivácia na to, aby sa žiaci učili).
Aj v záujme stredných a vysokých škôl by malo byť, aby sa dostali na ne tí najlepší žiaci a študenti – mali by preto dať všetkým uchádzačom rovnaké testy, ktoré najlepšie ukážu, kto si prijatie zaslúži a kto nie a riadiť sa pri prijímaní žiakov na svoju školu jedine nimi. O tom, prečo mal daný žiak na vysvedčení na druhej škole také známky, aké mal, nevedia totiž väčšinou nič.
¤ Počet študentov prijímaných na jednotlivé študijné odbory vysokých a stredných škôl by mal byť podmienený potrebám trhu a štátu, a teda každý rok centrálne plánovaný, čím sa eliminuje jednak zbytočne vysoký počet vysokých škôl a jednak počet absolventov, ktorí si nemajú šancu nájsť prácu vo svojom odbore. Toto má negatívne dôsledky nielen pre nich samotných, ale je to aj finančná strata pre štát, ktorý ich štúdium zbytočne financoval.
¤ Zvonenie na začiatku a konci vyučovacích hodín dať na všetkých školách povinne také, aké bývalo pôvodne, a síce klasické krátke zacrndžanie. Dlhé časti pesničiek (často nervy drásajúcich) sú rušivé; učiteľovi zabraňujú čo len dokončiť vetu, dvom osobám pokračovať v rozhovore. Taktiež nie je nijakému žiakovi potrebné hlásiť, ktorá hodina práve začína alebo končí – každý to vie aj sám.
¤ Veľká prestávka by mala byť medzi 2. a 3. vyučovacou hodinou (keďže dovtedy človeku od raňajok už vytrávi; je to čas približne presne medzi nimi a obedom) a mala by trvať na všetkých základných a stredných školách 20 minút.
¤ Žiadna prestávka by nemala trvať kratšie než 10 minút, a to ani na stredných školách (kde dnes neraz trvá len 5)
¤ Deti treba viesť k pravým hodnotám; k tomu, aby uprednostňovali vnútro pred povrchom, obsah pred formou, hodnotu pred obalom, skutok pred rečami, pointu myšlienky pred tým, do akých slovíčok ju zabalíme. Netrvať na formalitách a nezmyselnej spoločenskej etikete, ale na skutkových a morálnych podstatách vecí.
To, že nejaký žiak povie niekomu nadávku, by malo byť považované za oveľa menší problém než to, že celú hodinu vyrušuje tak, že sa v triede nedá normálne učiť. Paradoxne v dnešnom školstve sa prvá vec považuje za oveľa väčší prehrešok… Podobne vylízať po sebe v jedálni tanier sa považuje za neslušné, no keď žiak vyhadzuje celý kus (často bez jediného odhryznutia si z neho) porcie chudého dobrého kuraťa, nerieši to nikto. A pritom kým prvá vec nielenže nie je v skutočnosti nijakým problémom, ale je, naopak, dokonca zmysluplná (o to menej sa vyhodí, o to menej jedla i práce vyšlo navnivoč, o to menej olejov a zvyškov jedla ide do výlevky, ktoré postupne upchávajú odpadové potrubie), druhá je nielenže neekonomická a neenvironmentálna, ale ešte aj amorálna (zbytočne bolo zabité kura, zbytočne žilo svoj hrozný život v koncentračných táboroch veľkochovov bez sekundy strávenej pod slnkom či na zelenej tráve).
¤ Učiť žiakov a študentov samostatnému, nestrannému a logickému mysleniu bez akýchkoľvek dogiem a predsudkov; oboznamovať ich na občianskej výchove a náuke o spoločnosti aj o existencii alternatívnych médií (a nevyjadrovať sa o nich opovržlivo a neoznačovať ich za konšpiračné – tými sú skôr mejnstrímové médiá) a čo najpestrejšieho spektra myšlienok, vrátane tých navzájom protichodných.
Neovplyvňovať žiakov ideologicky a neoznačovať všetky názory mimo hlavného prúdu za „nebezpečné dezinformácie, hoaxy a konšpirácie“. Vysvetliť žiakom nezaujato, čo tieto pojmy znamenajú, že dezinformácií a podvodov sa neraz dopúšťajú aj najuznávanejšie a najsledovanejšie médiá či osobnosti sveta a že konšpirácie sa, žiaľ, dejú, odkedy je ľudstvo ľudstvom (a že konšpirátor je ten, čo sa podieľa na nejakom sprisahaní a nie ten, kto ho odhaľuje). Nechať žiakov diskutovať medzi sebou o argumentoch za alebo proti jednotlivým názorom, nech sa sami rozhodnú, k čomu sa priklonia. Mali by si však svoje názory vedieť argumentačne zdôvodniť.
¤ Zákaz ideologicky ovplyvňovať žiakov rôznymi samozvanými expertmi, médiami či mimovládnymi organizáciami, ako aj nimi presadenými látkami do etickej výchovy, občianskej výchovy či iných predmetov
¤ V ideálnom prípade odstrániť zo škôl náboženskú výchovu. Propaganda nie je žiadúca zo žiadnej strany. Kto chce počúvať veci o ním vyznávanom náboženstve (u nás väčšinou kresťanstve), nech chodí v nedeľu do kostola, príp. do synagógy alebo mešity, ak je žid alebo moslim. Rovnako tak by nemal byť propagovaný materialistický ateizmus. Školy by mali byť ideologicky neutrálne.
¤ Škola by nemala byť pre školu, ale pre život. Vyžadovať od žiakov a študentov podstatne menej namemorovaných vedomostí, ktoré sa im s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy v živote nezídu a viac sa učiť praktických vecí pre bežný život. Znížiť počet hodín matematiky a slovenčiny a pridať hodiny pracovného vyučovania, techniky, ale aj prírodovedy/prírodopisu a zemepisu, ktorých hodiny boli v tomto storočí poznižované a žiakom chýbajú z týchto oblastí absolútne základy. Nie je normálne, aby ešte aj študenti VŠ na prírodovedeckej fakulte neovládali svetové strany či nerozoznali straku od vrany alebo srnku od jeleňa…
¤ Povoliť veku primerané fyzické trestanie (bez trvalých následkov) žiakov a študentov, ktorí ani po upozornení a napomenutí neprestanú s činnosťou negatívne ovplyvňujúcou či už vyučovací proces alebo ohrozujúcou zdravie žiakov či zamestnancov školy, príp. poškodzujúcou majetok školy alebo kohokoľvek iného. Žiaci, ktorí sa budú takéhoto konania dopúšťať častejšie (vrátane neúnosného vyrušovania na hodinách), budú posielaní na prevýchovu do polepšovní. Na fyzické tresty budú pedagógom poskytnuté trstenice. Súčasná nemožnosť akéhokoľvek fyzického potrestania aj tých správaním najhorších žiakov vedie k tomu, že učiteľ musí neraz značnú časť hodiny premárniť riešením disciplíny, čo má nielen negatívne následky na jeho zdravie, ale aj na vedomostnú úroveň žiakov, keďže žiaci sa v takom prípade o to menej stihnú naučiť.
Ak má mať škola VÝCHOVNO-vzdelávaciu funkciu, potom zlé deti biť proste treba. Pre nich iný trest neexistuje. Pokutu dostať nemôžu, ísť do basy tiež nie. Akurát tie extrémne zlé do polepšovne. Učitelia im nemôžu dať zákaz hrať sa s nejakými ich hračkami/vecami mimo školy, takže nič iné neostáva. Človek, ktorý úmyselne robí zle, musí pocítiť, že ak bude vo svojom konaní pokračovať, bude mať z toho nejaký problém; musí to pocítiť na vlastnej koži. Trest musí cítiť, musí ho bolieť – inak sa daný trest míňa účinku. Poznámky, pokarhania ani znížené známky zo správania mu bolesť, a teda trest nespôsobujú; tie necítia, mnohým zlým žiakom sú totálne ukradnuté. Koniec koncov sú to len písmenká na papieri. Neznemožnia im zamestnať sa a väčšina grázlov na lepšie školy beztak nejde. Pôjdu na učňovku, kam ich zoberú tak či tak. Nezabúdajme, že nie všetky deti sú jemné dobré citlivé dušičky; veľa detí vie byť veľmi zlých a zákerných už v prvom ročníku ZŠ (nehovoriac o starších). Nepotrestať zlé dieťa znamená potrestať ako učiteľa, tak aj dobré deti.
¤ Prvý cudzí jazyk zaviesť až od 5. triedy (vzhľadom na vynaložené úsilie a čas sa na 1. stupni ZŠ naučia deti strašne málo a v 5. triede sa ho beztak začínajú učiť od začiatku, čo je neefektívne; tento čas môžu využiť aj zmysluplnejšie) a dať žiakom na výber z viacerých jazykov (nie sme anglická ani americká kolónia, aby sme sa museli všetci povinne učiť po anglicky), min. z anglického, nemeckého a ruského, v ideálnom prípade aj zo španielskeho a francúzskeho, príp. ďalších
¤ Nedať možnosť všetkým žiakom (vrát. integrovaných, ktorí nezvládajú ani len angličtinu!), aby sa od 7. triedy ZŠ začali učiť aj druhý (väčšinou nemecký) cudzí jazyk, ale nanajvýš polovici, keďže väčšina na to nemá, je to len strata času a pre tých slabších, no poctivých aj zbytočná záťaž navyše. Znalosť dvoch cudzích jazykov nepatrí medzi základné vzdelanie. Navyše v dnešnej dobe (a už aj podstatne skôr) si turista v nemecky hovoriacich krajinách s angličtinou bohate vystačí – a v práci potrebuje nemčinu menej než 1 % populácie. A učiť žiakov cudzí jazyk s tým, aby mohli po vyštudovaní ľahšie emigrovať do cudziny, kde sa ním hovorí, je absurdné a v rozpore so štátnym záujmom. Buď ho dať len formou krúžku po vyučovaní (čo by malo byť v ponuke pre školu povinne) alebo ak aj ako predmet v rámci rozvrhu hodín, potom len toľkým, aby tých, ktorí naňho nemajú, bolo aspoň 9 (toľko žiakov je, myslím, potrebných na to, aby sa mohla vytvoriť skupina a mohla mať v ten čas iný predmet než iná skupina takto rozdelenej triedy (väčšinou navyše nejakú matematiku, angličtinu, slovenčinu a pod., kde budú dobiehať to, v čom najviac zaostávajú). Robili by sa rozdeľovacie „jazykové IQ“ testy.
¤ Vypracujú sa naše učebnice cudzích jazykov pre základné školy, ktoré budú podstatne lacnejšie, na ktorých nebude nechutne zarábať žiadny distribútor či predajca, v ktorých bude podstatne menej obrázkov a farieb (rozptyľujú žiakov), prehľadnejší text a kde bude po slovensky vysvetlená nová gramatika, (aj) po slovensky zadania cvičení, kde bude v každej lekcii aj aspoň jedno prekladové cvičenie zo slovenčiny do daného cudzieho jazyka (tak sa totiž človek najviac naučí čo do aktívnej znalosti danej reči, keď je nútený vytvárať v danom cudzom jazyku celé vety. Stupídne doplňovačky, spájačky, vyberačky z možností a pod. nikam nevedú) a v každej lekcii budú prehľadne zhrnuté nové slovíčka a frázy, pričom u slovíčok bude až na hlásky, ktoré slovenčina nemá (v prípade AJ ide najmä o ð, θ, æ a ə), fonetický prepis v slovenčine (t.j. Š miesto ʃ, a miesto ʌ, č miesto tʃ, dž miesto dʒ, dĺžeň miesto ː, o miesto ɒ atď).
¤ Pokiaľ to nie je nevyhnutné, neskúšať písomne pomocou testov s krúžkovaním správnej odpovede zo zopár ponúknutých možností, ale pomocou otvorených otázok, príp. viet na preklad v prípade cudzích jazykov. Testami, kde sú možnosti (z ktorých jedna býva správna), si učiteľ neoverí skutočné vedomosti žiakov, keďže žiaci často tipujú a dochádzajú na správne odpovede vylučovacou metódou. Ak niekto niečo naozaj vie, tak to vie povedať aj sám. Treba mať na pamäti, že žiaci by sa mali učiť pre život a nie pre známky. Darmo, že mal žiak v škole dobré známky, keď v reálnom živote dané vedomosti použiť vedieť nebude (keďže ich ani nemá, resp. ich má len pasívne a nie aj aktívne, ktoré sú však rovnako potrebné – no v dnešnom školstve totálne zanedbávané). V žiadnom prípade nenútiť učiteľov k takýmto ľahkým testom, ktoré neodzrkadľujú reálne vedomosti žiakov (ich jediný zmysel je v docielení lepších známok aj pri slabých vedomostiach, čím sa chcú školy zapáčiť žiakom a ich rodičom).
Pri učení možno používať rôzne metódy, ale pri skúšaní nie! Tam ak chceme objektívne vyhodnotiť žiakove aktuálne vedomosti, musíme mu dať otvorené otázky! Nech to povie/napíše, keď to vie. Aj to, či niekto vie, ako sa volá (napr. nejaký škôlkár, že pozná svoje vlastné meno a je tak zrelý na školskú dochádzku), si overíme tak, že mu dáme možnosti po á, po bé, po cé alebo že ho otázkami navedieme na správnu odpoveď??? Nie. Ak vám ho je schopný povedať len takto, znamená to, že nevie s istotu/poriadne, ako sa volá. Žiakov treba učiť spôsobom, aby ovládali dané učivo aj aktívne a nielen pasívne.
¤ Kvôli eliminácii škodlivého žiarenia a tiež v rámci eliminácie vytvorenia si závislosti na moderných technológiách by mali žiaci na ZŠ tráviť za počítačmi čo najmenej času; používať ich napr. na hodinách zemepisu je v drvivej väčšine prípadov úplne zbytočné. Na ZŠ by mali byť deti za počítačom len na hodinách informatiky, ktorá by sa nemala začať vyučovať skôr než od piatej – šiestej triedy.
¤ Na hodinách dejepisu zredukovať učivo týkajúce sa pre život absolútne zbytočných údajov o tom, kto kde kedy vládol a aké územia si podmanil (a keď už áno, spomenúť aj, aké národy žili v daných štátoch, nielen komu to patrilo – máloktorý učiteľ spomína napr. to, že skoro celá východná časť Svätej Rímskej ríše vrát. územia dnešného východného Nemecka bola obývaná prevažne Slovanmi), kde a kedy bola aká bitka a viac sa zamerať na to, ako žili v jednotlivých dobách a v jednotlivých krajinách obyčajní ľudia (s dôrazom na územie dnešného Slovenska a okolité štáty) a tiež ako fungovali politické a ekonomické systémy a aké mali dopady na bežný ľud. Taktiež sa aspoň v skratke oboznámiť s históriou Ameriky (vrátane predkolumbovskej), subsaharskej Afriky, Austrálie a strednej a východnej Ázie, o ktorých sa dnes nevyučuje (takmer) vôbec.
¤ Na hodinách náuky o spoločnosti sa v neutrálnom ponímaní zmieniť aj o socializme a komunizme a vysvetliť žiakom amorálnu povahu dnešného finančného a ekonomického systému (kapitalizmu); žiaci by mali vedieť, že toto nie je jediný možný systém a že okrem určitých pozitív má aj svoje negatíva
¤ Nikdy nezačínať vyučovanie skôr než o 7:30, a to ani na stredných školách
¤ Dozory na ZŠ nedávať učiteľom celodenné (t. j. všetky prestávky behom jedného dňa), ale len v jednotlivé prestávky – aby počas nasledujúcej mali napr. čas sa aj nadesiatovať, príp. sa aspoň napiť či. odbehnúť si na záchod (veľakrát nestíhajú učitelia kvôli dozorom ani len toto). Je oveľa rozumnejšie, keď má učiteľ dozor počas piatich prestávok rozložený na 5 rôznych dní, než keď ich má všetky jednu za druhou v jeden deň. Bez jednej prestávky (zabitej dozorom) sa dá ľahko vydržať; bez piatich či dokonca šiestich po sebe len veľmi ťažko… Tak, ako sa robí týždenný rozvrh s vyučovanými hodinami, urobil by sa pre každého učiteľa aj dozorový.
¤ Vzhľadom na to, že v poslednej dobe býva v druhej polovici augusta už pravidelne chladné počasie, skrátiť letné prázdniny, ktoré by sa končili 15./16.8. a miesto toho vytvoriť nové „Jarné prázdniny“, ktoré by boli od 24.4. do 7.5, príp. od 1.5. do 15.5. Prázdniny, ktoré sa za jarné označujú dnes a bývajú väčšinou vo februári, by sa po prehodnotení buď zrušili alebo premenovali na Fašiangové. Koniec apríla a začiatok mája je obdobím, kedy je slovenská príroda v najväčšom rozkvete a žiaci, ktorí radi trávia čas nielen doma a pri moderných technologických výdobytkoch, ale aj vonku (čo by malo byť podporované aj v rámci zdravej životosprávy), by mali mať možnosť stráviť v jarnej slovenskej prírode viac času, než im je to umožnené dnes. Mať 1,5-mesačné letné prázdniny a 2-týždňové jarné (aj keď väčšinou na prelome mája a júna) je bežné aj v Nemecku a žiaci ani učitelia sa nesťažujú. Príp. začať letné prázdniny už 16.6. (pričom by boli do 15.8.); druhá polovica júna je štatisticky oveľa horúcejšia a krajšia než druhá polovica augusta.
¤ Nevyžadovať od učiteľov, aby podchvíľou robili so žiakmi nejaké zábavné akcie, ktoré sú na úkor učenia.
¤ Nevyžadovať od učiteľov, aby učili čo najzábavnejšou formou dokonca ešte aj na druhom stupni ZŠ. Žiaci sú leniví učiť sa, vymýšľajú sa dnes preto kadejaké inovatívne metódy, ako im naliať vedomosti do hlavy, s čím majú učitelia veľa nadbytočnej (a zbytočnej!) práce (k lepším výsledkom to nevedie; naopak, k horším). Budeme sa vari prispôsobovať lenivosti žiakov miesto toho, aby sme ich donútili nebyť lenivými??? Absurdné. Nijaký učiteľ nesmie byť vyhodený za to, že učí klasickým spôsobom.
¤ Brať vážne známky zo správania. V súčasnosti sa drvivej väčšine žiakov – vrát. tých, ktorí pravidelne vyrušujú na hodinách tak, že sa tam nedá učiť – dáva na vysvedčení zo správania 1 („veľmi dobré“ správanie – hoci také má reálne neraz len menšia časť žiakov). Nie je zriedkavé, že na celej škole nemá zo správania nik ani len dvojku. Toto žiakov normálne sa správať rozhodne nemotivuje. Samozrejme, treba rozlišovať jednotlivé prehrešky. Je choré, že žiaka, ktorý ubližuje sám sebe (napr. fajčením alebo pitím alkoholu), trestáme (pokarhaním alebo zníženou známkou zo správania) oveľa viac než žiaka, ktorý ubližuje druhým (napr. zosmiešňovaním spolužiakov, ale aj vyrušovaním na hodine – ničí zdravie učiteľa, ktorý ho musí sústavne napomínať a prekrikovať a zároveň spôsobuje, že ostatní žiaci sa naučia menej, keďže učiteľ musí časť hodiny zabiť riešením jeho otrasného správania).
¤ Strava v školských jedálňach by mala byť v súlade so zdravou životosprávou (ktorá by sa mala vyučovať v rámci rozšíreného počtu hodín prírodovedy/ prírodopisu/ biológie), t. j. bohatšia na zeleninu a strukoviny ako hlavné zdroje vlákniny a vitamíny, taktiež bohatšia na bielkoviny (obzvlášť pre učiteľov a žiakov nad 12 rokov, pre ktorých sú porcie často smiešne malé; týka sa to aj študentov stredných a najmä vysokých škôl. Miesto kupovania nezmyselných a drahých sladkostí k obedom by mali byť radšej väčšie porcie mäsa a pod.) a chudobnejšia na cukry a oleje. Uprednostňovať celozrnné cestoviny pred obyčajnými, celozrnné pečivo, nelúpanú ryžu pred lúpanou (aspoň zavše) a zemiaky variť pokiaľ možno v šupke.
Zakázať sladké obedy. Sladká môže byť desiata či olovrant; nie hlavné jedlo dňa. Navyše sa tým vytvára návyk na nezdravý rafinovaný cukor. Napraviť zle stanovené normy (ak má mať žiačik 1. ročníka ZŠ 48 g mäsa, dospelému mužovi 54 g mäsa na obed stačiť nemôže) a porcie navažovať jednotlivým žiakom i učiteľom pokiaľ možno úmerne ich hmotnosti tela – v súlade s heslom „každému podľa jeho biologických potrieb“. Docieli sa tým to, že učitelia (najmä mužského, ale neraz i ženského pohlavia) nebudú chodiť z obedov hladní a menší žiaci nebudú toľko vyhadzovať. Aj za týmto účelom by sa mali žiaci (ale aj zamestnanci školy) znova na začiatku každého školského roka vážiť a merať.
¤ K zvýšenej kvalite školských obedov by mali byť kuchárky motivované aj výrazne zvýšenými platmi, nakoľko tie ich terajšie sú značne poddimenzované (to isté platí aj o upratovačkách a školníkoch; obzvlášť upratovačky to mávajú neľahké, nakoľko žiaci bývajú na toaletách neskutočne necivilizovaní). Neexistuje jediný dôvod, aby upratovačka či kuchárka zarábala na hodinu menej než učiteľ/ka. Ich práca je fyzicky ťažšia a otupnejšia, a pritom pre spoločnosť absolútne nevyhnutná.
¤ Odstrániť všetky automaty zo škôl. Podporujú nezdravé stravovanie (dajú sa v nich kúpiť prakticky výlučne nezdravé sladkosti a nezdravé nápoje) a navyše svojimi pípavými zvukmi sú nežiaducim rušivým prvkom v prostredí, v ktorom sú ticho a kľud beztak veľmi vzácne, a pritom tak potrebné.
¤ Zvrátiť nahradzovanie našich slov zbytočnými cudzími ekvivalentami (napr. geografia miesto zemepis, biológia miesto prírodoveda, komunálny miesto domový, edukácia miesto vzdelávanie, telesná a športová výchova miesto stručného telocvik,…) – je to trápne a prispieva to k strate vlasteneckosti. V prípade používania pojmu biológia aj v 9. triede ZŠ, kde sa učí prevažne geológia, ide navyše aj o faktickú chybu, keďže biológia je veda o živej prírode, zatiaľ čo geológia je veda o neživej prírode. Naproti tomu náš pojem prírodoveda zastrešuje obe z nich, je preto presnejší.
¤ Viac rozvíjať environmentálne cítenie a ekologické povedomie, aj to aj činmi, nielen prázdnymi slovami. Darmo, že je nejaká škola „zelená“ a že prídu do školy všetci žiaci vo vybraný deň v zelenom oblečení, keď ani učitelia po sebe nezhasínajú, mrhajú vodou, vedú konzumný spôsob života a kupujú si zbytočne veľa šiat, aby sa mohli každý deň ukázať v inom (čo prispieva k devastácii životného prostredia, hoc najmä v krajinách tretieho sveta, kde sa väčšina z nich šije). Je absurdné, aby bol niekto kritizovaný za to, že nechodí do školy každý deň v inom oblečení. Odstrániť zo škôl povrchnosť, malomeštiackosť a zvrátené hodnoty.
¤ Inšpekcia by mala chodiť aj na prednášky na vysokých školách, na ktorých je kvalita výuky často oveľa nižšia než na stredných či základných školách. Vysokoškolskí pedagógovia, ktorí dávajú skúšky študentom „zadarmo“ (bez toho, že by museli študenti niečo poriadne vedieť), sa stali bežnou súčasťou mnohých vysokých škôl.
¤ Na vysokých školách by malo byť učivo výrazne zredukované o nezmyselné memorovanie sa zbytočných (a väčšinou ľahko vyhľadateľných) informácií a zároveň výrazne obohatené o veci, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou využije študent aj vo svojom pracovnom živote. Väčšinu učiva, ktoré sa učili vysokoškolsky vzdelaní ľudia na VŠ, vo svojej práci, ktorá vyžaduje dané vzdelanie, vôbec nepotrebujú a nevyužijú. Čiže to učenie sa bolo zbytočné. Lepšie by bolo učiť sa pomenej, ale toho, čo budeme s veľkou pravdepodobnosťou potrebovať (a čo si nestačí vygúgliť) a z viacerých odborov. Potom budú ľudia aj všestrannejšie nadaní a využiteľní a ľahšie si nájdu inú prácu tam, kde chcú napr. bývať.
Neexistuje napr. jediný dôvod, prečo by jeden človek nemohol mať také vedomosti (a tým pádom aj oprávnenie), aby mohol učiť na ZŠ skoro všetky predmety (v súčasnosti sa napr. na pedagogických fakultách robia aprobácie prakticky výlučne len na 2 predmety – aj keď daný budúci učiteľ plánuje učiť iba na základných školách, kde tých vedomostí naozaj nijako extra veľa netreba. Dôležitejšie je vedieť to tie deti naučiť).
¤ Nefinancovať vedecký výskum, z ktorého očakávaných výsledkov občania SR nič nemajú; ktorý je samoúčelný („veda pre vedu“) a nemá žiadne ako ekonomické, tak ani voľnočasové či prírodoochranárske využitie; výskum, ktorý nijako nezvyšuje kvalitu života občanov a neprispieva k napĺňaniu ich potrieb (či už fyzických alebo duševných), je trestuhodným mrhaním peňazí daňových poplatníkov
¤ Od študentov, ktorí vyštudujú zadarmo na Slovensku a po štúdiu emigrujú do zahraničia, požadovať, aby dodatočne zaplatili nášmu štátu cenu ich štúdia
¤ Na vysokoškolských internátoch pravidelne a dôsledne kontrolovať dodržiavanie nočného kľudu
¤ Zmeniť označenie „vychovávateľ/ka“ na pôvodné „družinár/ka“, ktoré bolo oveľa výstižnejšie, nakoľko deti v školských kluboch sú vychovávané len minimálne (ak vôbec); v prvom rade tam trávia voľný čas po vyučovaní a po obede, hrajú sa tam a družia. „Vychovávateľky“ plnia väčšinou len funkciu dozoru. Tento pojem by mal byť navrátený učiteľkám materských škôl, keďže tam skôr tie deti vychovávajú (a len veľmi málo učia).
¤ Keď na to dozrie spoločnosť, zmeniť pravopis na „Píš ako počuješ.“; minimálne odstrániť zo slovenčiny tvrdé Y. Máme úplne zbytočne 2 písmená pre jednu a tú istú hlásku. Keď si rozumieme pri hovorení (pri ktorom rozdiel medzi I a Y neexistuje), rozumeli by sme si aj pri písaní (rovnako ako si rozumejú juhoslovanské národy). Žiakom trvá veľmi dlho, než si osvoja pravidlá, kedy sa píše ktoré I/Y (mnohí si ich neosvoja ani do dospelosti) – tento čas by mohli využiť učením sa oveľa zmysluplnejších vecí, praktických pre život, ktoré existujú bez ohľadu na ľubovoľné rozhodnutie samozvaných jazykovedcov. To, kde dať Y a kde I, nie je problém, ktorý sa musia žiaci učiť preto, lebo je zákonitosťou tohto sveta. Tieto písmená sme si vymysleli my, ľudia! A ešte k tomu v iných krajinách – z ktorých zďaleka nemusíme všetko slepo preberať! Vymýšľať máme len to, čo nám život uľahčuje (ako napr. dopravné prostriedky, kvôli čomu sa musíme učiť dopr. značky); nie to, čo nám ho komplikuje.
¤ Riaditeľ ani jeho zástupca nemajú mať vzhľadom na odpracovaný čas vyšší plat než učitelia (platí ale pre všetky ostatné sféry, štátne či súkromné); nenarobia sa viac. Naopak, tým, že odučia týždenne podstatne menej hodín než učitelia (štandardný týždňový úväzok učiteľa na ZŠ je 23 hodín, zástupkyne 10 a riaditeľa 6), zďaleka neodchádzajú zo školy zo žiakov tak zničení ako mnohé učiteľky, ktoré prežívajú na ibalginoch. Treba mať na pamäti, že máme nevyhnutnú deľbu práce a každú prácu, ktorej plody chceme žať, musí niekto vykonávať.
ŠPORT A MLÁDEŽ
Šport v zdravej miere je zdravý ako pre telo, tak i pre ducha. Vrcholový a profesionálny šport všeobecne už tak veľmi nie. Športovanie by malo byť v prvom rade pre radosť; nie ako zdroj príjmu športovca, nakoľko športovec svojím športovaním nijaké hodnoty nevytvára; naopak, spotrebuváva. Platiť niekoho za to, že športuje, je jedna z mnohých zvráteností dnešnej doby. Navyše sa tým podporuje nezdravá súťaživosť. Každý chce byť víťaz, ale nik nemyslí na porazených. Štát by mal preto investovať len do budovania verejných športových zariadení, ku ktorým má prístup každý človek, či dieťa alebo dospelý a ktoré slúžia v prvom rade na rekreáciu a realizovanie svojich športových koníčkov.
Školské dvory by mali byť mimo vyučovacích hodín otvorené aj pre verejnosť, rovnako ako všetky štadióny a iné športové zariadenia mimo času, kedy na nich prebiehajú oficiálne športové podujatia (ktoré by mali byť však takisto len pre radosť; nie pre peniaze). O čo viac peňazí by dal štát profesionálnym športovcom, o to menej ostane verejnosti; žiaduce je, aby sa športu – hoci len v rekreačnej miere – venovala čo najširšia verejnosť a nie zopár talentovaných jednotlivcov, ktorí budú športovať aj na úkor ostatných a ktorým bude ešte táto verejnosť ich športovanie dotovať a dopriávať im vyšší životný štandard než sama sebe.
K zdravej kultúre tela a pohybu by mali byť žiaci a študenti vedení taktiež na hodinách telesnej výchovy, ktoré by sa mali brať vážne obsahom i hodnotením a nemali by skĺznuť do „voľných hodín“, ako sa to dnes na mnohých školách deje.
Popritom majú žiaci 2. stupňa ZŠ nárok na jeden plavecký a jeden lyžiarsky výcvik behom celej školskej dochádzky, ako aj na týždeň školy v prírode každý školský rok.
Nagun Nugan
