Kedy zachránia úrokové sadzby a inflácia ekonomiky EÚ?

Na internete kolovalo toto https://kryptomagazin.sk/caka-nas-dalsi-rast-urokovych-sadzieb-a-recesia-varuje-renomovany-ekonom/

 
Čitateľ si tak mohol prečítať celý článok a tu je citát. „Spolu s úrokovými sadzbami ostane na vysokých úrovniach dlhšie aj inflácia. Samotní členovia ECB potvrdili, že tento boj sa ešte neskončil. Po tom, ako ECB zvýšila úrokové sadzby 10-krát po sebe, ich na zasadnutí v októbri nezmenila. Stále však centrálna banka nedosiahla svoj inflačný cieľ 2 %. V USA sme dokonca boli svedkami rastu inflácie od leta tohto roku.“
Ekonomika nie ja auto, ktoré pri otočení volantom zmení smer. Ekonomika sa otáča pomaly ako loď. Zasahovať do inflácie a úrokových mier je veľmi zložité a aj vedecky náročné. Treba dôkladne pochopiť hĺbku dôsledkov plynúcich z množstva následných vzťahov. Z hľadiska makroekonómie sú v http uvedené tvrdenia veľmi zjednodušené, priam neodborné. Väzby a súvislosti sú, bez pomocníka, ekonometrie, nevyjadriteľné.
„Čaká nás ďalší rast úrokových sadzieb a recesia“ je nadpis článku. Generálny riaditeľ JPMorgan Chase Jamie Dimon verí, že rast úrokových sadzieb sa ešte neskončil a môže vyvrcholiť až v recesiu, uvádza správa News Bicoin. Inflácia a úrokové sadzby sú kritické veličiny. Ich, skôr smutnú históriu stopuje dielo Dark Towers.
Pozrime si čo sa stalo v SR. Za potraviny platia slovenské domácnosti bezmála 26,3 %, čo je najviac rámci krajín Vyšehradskej štvorky. V Česku sú potraviny lacnejšie ako u nás o 5 %, v Maďarsku o 12 % a v Poľsku o 28 %. Prvýkrát v roku 2022 sme mali drahšie potraviny ako priemer EÚ o 1,9 %. Vláda musí správanie ekonomiky hospodárskou politikou pomocou aspoň agregovaných veličín, ktoré hovoria o jej výkone, merať, analyzovať a kontrolovať.
 
Z makroekonómie, vďaka nositeľovi Nobelovej ceny J. Tinbergenovi, (môjmu učiteľovi) a bývalému predsedovi Plánovacej komisie Holandska, ale predovšetkým jeho dielu Economic Policy: Principles and Design vieme, že  prvým princípom ekonomickej politiky je,  že ekonomická politika musí použiť aspoň  toľko nástrojov ekonomickej politiky,  koľko je cieľov.
Hlbšie si ho objasnime. Proces tvorby ekonomickej politiky spočíva vo voľbe nástrojov a to tak, aby sa dosiahli stanovené ciele.  Napríklad ak je otázkou ako sa zmení hodnota národného príjmu a to rastom výdavkov vlády, čiže inak,  aká zmena výdavkov vlády bude potrebná, aby sme dosiahli cieľovú hodnotu HDP (príčina, dôsledok). Neznáme rovnovážne hodnoty premenných ekonomického systému sú vlastne riešením množiny simultánnych rovníc. Nech má vláda dve cieľové premenné, a to úroveň národného príjmu (Y) a úroveň cien (p, inflácia). Ak sú tieto veličiny lineárnou funkciou 2 premenných, a to výdavkov vlády a ponuky peňazí, potom dva  príslušné ekonomické vzťahy môžeme ekonometricky takto vyjadriť:
 
Y = a1G + b1M
a
p = a2G + b2M
 
kde  G sú výdavky vlády, M  je masa peňazí a vidíme aj 4 koeficienty. a1 predstavuje zmenu  príjmu, ktorá,  (iné fakty sú  konštantné), vyplynie zo  zmeny (zvýšenia) G o 1 euro, čiže reálny príjmový multiplikátor  vládnych  nákupov. Podobne ostatné koeficienty. Tvorca politiky totiž rieši problém, že ak Y = Y* (napr., že HDP je 133,4 mld. euro) a p = p* , napr. p =1,06 a ak chce získať ich, určité cieľové hodnoty, potom veličiny G a M  by mali mať (ideálne), musia mať, vo všeobecnom tvare hodnoty konzistentné s požadovanými hodnotami Y a p, a to:
 

 
Čitateľ jasne vidí funkčnú závislosť G (nie ľubovôle) od parametrov ai a bi a od stanovených, želaných hodnôt Y* napríklad 130 mld. eur a inflácie p*, napr. 1,06.  Naša vláda už nemôže reálne pôsobiť na M, teda čiastočne NBS; existuje ECB. Môže tak jednoznačne rozhodovať iba o G. Zo vzťahov vyššie  jasne vyplýva aké budú zmeny G a M pri rôznych veľkostiach hodnôt  ,  budú  vždy iné. Teda pre ekonomickú politiku sú dôležité práve tie koeficienty, kruciálne od nich závisí (nestačí meniť úrokovú mieru). Bez ich znalosti iba tápeme. Možné variantné riešenia, a výber jednej, by mali byť predmetom  rokovania vlády  (aj NRSR)  pri  tvorbe  jej ekonomickej politiky, teda to, ako vplývať na ich hodnoty.
Túto sústavu musia vládni ekonómovia a  vláda spoznať a pochopiť. Ak si vláda stanoví cieľ výšky výdavkov obyvateľstva na spotrebu (C*) musí mať ďalší nástroj a rovnicu, vzťah a to dane, T. Ak budeme predpokladať lineárna reláciu, potom sústava bude takáto:
 
Y = a1G + b1M  + c1T
p = a2G + b2M +c2T
C = a3G +b3M +c3T
 
Pri cieľových hodnotách Y, p a C vieme vypočítať hodnoty G, M a T. Verím, že viacerí čitatelia dokážu zistiť všeobecné riešenie.
V mojej knihe Makroekonomická analýza uvádzam IS/LM model za Slovensko. Má 3 sekcie: trh tovarov, trh peňazí a platobnú bilanciu (ktorá je dôležitá z pohľadu darov). Čitateľ vidí jeho ekonometrickú podobu, aj koeficienty:
 

 
Je málo pravdepodobné, že každá krajina EÚ má totožné koeficienty ako Slovensko. EK by mala skonštruovať regionálny ekonometrický model a tak adekvátne zasahovať do fungovania ekonomiky EÚ.
Model by mal najmenej 351 rovníc. Rozhodovanie EÚ by bolo vedecké.
 
 
Záver
Na boj s infláciou, o čom hovorí ECB, má dnes veda nástroje na jej riadenie. Obrovský rast poznatkov! Bezmyšlienkovité zvyšovanie množstva peňazí, M, zvyšuje infláciu. Pokrok v ekonomických poznatkoch a schopnosť aplikovať tieto poznatky na problémy praktickej ekonomickej politiky plynie z viacerých zdrojov.
Predovšetkým je to makroekonomická databáza v podobe systému národných účtov, ktorá poskytuje bázu, zdroje údajov pre tvorbu politiky, kedy, kde a ako zasahovať.
Druhým je ekonometria podporovaná revolúciou v počítačových technológiách, ktoré umožňujú ekonómom spracovať obrovské množstvá údajov a tak konštruovať aj mnohosektorové ekonometrické modely. Čiže ekonomická veda a tvorba politiky nie je závislá od deduktívnych špekulácií politikov, ale sa stala empirickou vedou.
Model priezračne hovorí ako funguje ekonomika a ako má vláda zasahovať. Výmeny vlád a nárok na odstupné zvyšuje G (zbytočne), výdavky ŠR. Musíme a môžeme zvládať nepriaznivé situácie.
 
Má EÚ schopnosť vzdorovať? Ekonomiku SR treba rozhojniť. Schudobnela.
 
 
Prof. J. Husár
Bratislava 11/12/2023
Pôvodne vyšlo: https://www.reminiscencie-sucasnost.sk/kedy-zachrania-urokove-sadzby-a-inflacia-ekonomiky-eu/

Výborný rozbor.
Jedna metodická poznámka. Tieto ekonomické modely a rovnice sa nedajú používať mechanicky. Skutočne im treba do hĺbky rozumieť. Lebo je veľký rozdiel, či je niektorý symbol v rovnici premennou alebo parametrom. A je nutné rozlišovať, ktoré prvky v rovniciach sú nezávislé a ktoré vzájomne závislé.

Napríklad vzťah medzi infláciou a peňažným agregátom M.
Ony sú štatisticky korelované, ale rozhodne nie ľubovoľne a nie obojsmerne. Napríklad keď stúpajú ceny, tak je väčší dopyt po pohotových peniazoch a to je impulz na rast M. Ale naopak to nefunguje. Jednotlivé obchodné subjekty nemajú žiadne priame a bezprostredné informácie o hodnote M a neprispôsobujú jej ceny. Obchodné firmy majú rôzne cenové stratégie. Pri nákladovej stratégii s prirážkou nie je vôbec dôvod ani možnosť brať ohľad na M pri stanovovaní vlastnej ceny. To sa deje až druhotne reakciou na rast vstupných nákladov.

Sú však na druhej strane firmy, ktoré majú principiálne stratégiu maximalizácie svojich cien. Typicky sa to týka luxusných a značkových produktov, ktorých predajná cena je často rádovo vyššia ako výrobné a režijné náklady spolu. Tá stratégia je známa ako „lízanie smotany z trhu“ a presne túto stratégiu na nás použili farmaceutické firmy pri predaji vakcín proti kovidu.
Alebo ešte inak – týmto firmám ide o „podiel na peňaženke“ zákazníkov a ony sú priamo zainteresované na tom, aby poznali veľkosť ponuky peňazí, a dokonca aj na tom, aby trvale rástla.
Moje presvedčenie, na rozdiel od „ekonómov“ SaS je také, že infláciu nespôsobujú vlády „tlačením peňazí“, ale veľké firmy svojou žravou obchodnou stratégiou.

Po zverejnení svojho dodatku na stránke prof. Husára som od neho dostal mailom tento prehľad: