Ilustračné foto: Marián Moravčík
Odhalil som veľkú pravdu. Že totiž ľudia bývajú a majú domov. A zmysel vecí sa pre nich mení podľa zmyslu domu.
Cesta, jačmenné pole aj krivka kopca sú pre človeka iné podľa toho, či vytvárajú alebo nevytvárajú panstvo. Lebo všetka tá rôznorodá hmota sa potom razom zjednotí a priľne k srdcu. Vesmír nie je pre človeka rovnaký, ak býva alebo nebýva v kráľovstve božom. Mýlia sa neveriaci, keď sa nám smejú a domnievajú sa, že dosiahnu hmatateľné bohatstvo tam, kde nie je. Lebo keď túžia mať stádo, tak je to len z pýchy. A radosti pýchy už samé rozhodne nie sú hmatateľné.
Podobne tí, ktorí sa domnievajú, že môžu charakterizovať moje kráľovstvo vypočítavaním jednotlivých častí. „Sú tam ovce a kozy,“ hovoria, „a jačmeň, chatrče a hory – a čo ešte?“ Sú chudobní, lebo skoro nič nemajú. A je im zima. Sú ako človek, ktorý pitve mŕtvolu a vraví: „Tu sa pozrite, čo je život: len zmes kostí a krvi, svalov a vnútorností.“ Lenže životom bolo svetlo v očiach, a to už v popole z nich nenájdete. Presne tak, moje kráľovstvo zďaleka nie sú ovce a polia a príbytky a hory, ale to, čo im vládne a čo ich spája. Vlasť mojej lásky. A keď to vedia, sú šťastní, lebo bývajú v mojom dome.
Zvyky sú v plynutí času to isté, čo domov v priestore. Je dobré, keď je čas stavbou. Vtedy kráčam od jednej slávnosti k druhej, od sviatku k sviatku, od vinobrania k vinobraniu, ako som v detstve v rozľahlom otcovom paláci, kde každý krok mal zmysel, zvykol kráčať od poradnej sály k sále na odpočinok. A mnou stanovený zákon je niečo ako tvar stien a rozloženie nábytku v mojom dome.
Cesta, jačmenné pole aj krivka kopca sú pre človeka iné podľa toho, či vytvárajú alebo nevytvárajú panstvo. Lebo všetka tá rôznorodá hmota sa potom razom zjednotí a priľne k srdcu. Vesmír nie je pre človeka rovnaký, ak býva alebo nebýva v kráľovstve božom. Mýlia sa neveriaci, keď sa nám smejú a domnievajú sa, že dosiahnu hmatateľné bohatstvo tam, kde nie je. Lebo keď túžia mať stádo, tak je to len z pýchy. A radosti pýchy už samé rozhodne nie sú hmatateľné.
Podobne tí, ktorí sa domnievajú, že môžu charakterizovať moje kráľovstvo vypočítavaním jednotlivých častí. „Sú tam ovce a kozy,“ hovoria, „a jačmeň, chatrče a hory – a čo ešte?“ Sú chudobní, lebo skoro nič nemajú. A je im zima. Sú ako človek, ktorý pitve mŕtvolu a vraví: „Tu sa pozrite, čo je život: len zmes kostí a krvi, svalov a vnútorností.“ Lenže životom bolo svetlo v očiach, a to už v popole z nich nenájdete. Presne tak, moje kráľovstvo zďaleka nie sú ovce a polia a príbytky a hory, ale to, čo im vládne a čo ich spája. Vlasť mojej lásky. A keď to vedia, sú šťastní, lebo bývajú v mojom dome.
Zvyky sú v plynutí času to isté, čo domov v priestore. Je dobré, keď je čas stavbou. Vtedy kráčam od jednej slávnosti k druhej, od sviatku k sviatku, od vinobrania k vinobraniu, ako som v detstve v rozľahlom otcovom paláci, kde každý krok mal zmysel, zvykol kráčať od poradnej sály k sále na odpočinok. A mnou stanovený zákon je niečo ako tvar stien a rozloženie nábytku v mojom dome.
