Ilustračné foto: Marián Moravčík
Vojna je ťažké podnikanie, ak nie je výrazom určitej túžby alebo prirodzenej tendencii k niečomu. Moji vytrvalo tupí vojvodcovia študovali obratné taktiky a namiesto konania diskutovali a hľadali dokonalosť. A práve preto neboli úspešní.
Dal som ich zavolať a takto som k nim prehovoril:
Nemôžete zvíťaziť, lebo hľadáte dokonalosť. To je však vec z múzea. Bojíte sa pripustiť omyl a kým si trúfnete konať, chcete mať zaručený výsledok. Ale kde ste počuli, že budúcnosť môže byť zaručená? Takýmto postojom by sa zabrzdil nielen rozkvet maliarov, sochárov a vôbec všetkých, ktorí prinášajú niečo plodného, ale aj vy si tým znemožníte víťazstvo.
Vravím vám: veža, mesto alebo ríša rastú ako strom. Sú prejavom života, lebo sa nezrodia bez človeka. A človek si myslí, že sa môže riadiť výpočtom. Myslí si, že kamene sa vzniesli do výšky zásluhou rozumu, no v skutočnosti ich tam vyniesla jeho túžba. Výpočty sú len obalom túžby. Ilustráciou.
Strom nevysvetlíte tým, že ukážete na vodu, ktorú vypil, na živiny, ktoré načerpal zo zeme a na slnko, ktoré mu dalo silu. A mesto nevysvetlíte výpočtami staviteľov…
Ak sa má zrodiť mesto, dobrí počtári sa nájdu vždy. Ale sú len služobníkmi. Ak sa ako na prvého obrátite na počtára a budete čakať, že mu pod rukami vyrastie mesto, nedočkáte sa. Počtár vie, ako sa mesto rodí, ale nevie prečo.
A vy, pokračoval som, vy nie ste schopní vyhrať vojnu, lebo po ničom netúžite. Nič spoločné vás nepriťahuje. A namiesto toho, aby ste spolupracovali, navzájom sa svojimi čiastkovými rozhodnutiami ničíte. Pozrite sa na to, ako sa balvan rúti do údolia. Lebo všetky zrnká, ktoré ho tvoria, vzájomne spolupracujú a všetky smerujú k jednému cieľu.
Pozrite sa na vodu v nádrži. Tlačí na steny a čaká na svoju príležitosť, lebo raz sa príležitosť nájde. Voda sa opiera neúnavne. Je ako keby spala, ale žije. Stačí malinká prasklina a dá sa na pochod. Možno narazí na prekážku a obíde ju a ak to nejde, znovu zdanlivo usína a čaká, kým jej ďalšia prasklina otvorí novú príležitosť. Nikdy tú novú príležitosť nezmešká. Keď voda podomelie hrádze a pohltí mestá ľudí, nevie, čo je múdrosť, výpočet ani veda.
Vaše vojsko je ako more, ktoré netlačí na hrádzu. Cesto bez kvásku. Dav bez akýchkoľvek túžob. Namiesto toho, aby ste viedli, úradujete.
Ja však chcem budúcnosť vytesať tak, ako sochár údermi kladiva do dláta dobýva božiu tvár a úsmev na nej, svoje dielo, z mramoru. Niektorí hovoria, že ten tvar bol v mramore a sochár ho našiel. Jeho práca bola len prostriedkom. Ale ja vám hovorím, že ten úsmev sa nezrodil výpočtami, ani zo zmesi potu a iskier a úderov dláta o mramor. Ten úsmev nepochádza z kameňa, ale z tvorcu.
Osloboďte človeka a človek bude tvoriť.
Dal som ich zavolať a takto som k nim prehovoril:
Nemôžete zvíťaziť, lebo hľadáte dokonalosť. To je však vec z múzea. Bojíte sa pripustiť omyl a kým si trúfnete konať, chcete mať zaručený výsledok. Ale kde ste počuli, že budúcnosť môže byť zaručená? Takýmto postojom by sa zabrzdil nielen rozkvet maliarov, sochárov a vôbec všetkých, ktorí prinášajú niečo plodného, ale aj vy si tým znemožníte víťazstvo.
Vravím vám: veža, mesto alebo ríša rastú ako strom. Sú prejavom života, lebo sa nezrodia bez človeka. A človek si myslí, že sa môže riadiť výpočtom. Myslí si, že kamene sa vzniesli do výšky zásluhou rozumu, no v skutočnosti ich tam vyniesla jeho túžba. Výpočty sú len obalom túžby. Ilustráciou.
Strom nevysvetlíte tým, že ukážete na vodu, ktorú vypil, na živiny, ktoré načerpal zo zeme a na slnko, ktoré mu dalo silu. A mesto nevysvetlíte výpočtami staviteľov…
Ak sa má zrodiť mesto, dobrí počtári sa nájdu vždy. Ale sú len služobníkmi. Ak sa ako na prvého obrátite na počtára a budete čakať, že mu pod rukami vyrastie mesto, nedočkáte sa. Počtár vie, ako sa mesto rodí, ale nevie prečo.
A vy, pokračoval som, vy nie ste schopní vyhrať vojnu, lebo po ničom netúžite. Nič spoločné vás nepriťahuje. A namiesto toho, aby ste spolupracovali, navzájom sa svojimi čiastkovými rozhodnutiami ničíte. Pozrite sa na to, ako sa balvan rúti do údolia. Lebo všetky zrnká, ktoré ho tvoria, vzájomne spolupracujú a všetky smerujú k jednému cieľu.
Pozrite sa na vodu v nádrži. Tlačí na steny a čaká na svoju príležitosť, lebo raz sa príležitosť nájde. Voda sa opiera neúnavne. Je ako keby spala, ale žije. Stačí malinká prasklina a dá sa na pochod. Možno narazí na prekážku a obíde ju a ak to nejde, znovu zdanlivo usína a čaká, kým jej ďalšia prasklina otvorí novú príležitosť. Nikdy tú novú príležitosť nezmešká. Keď voda podomelie hrádze a pohltí mestá ľudí, nevie, čo je múdrosť, výpočet ani veda.
Vaše vojsko je ako more, ktoré netlačí na hrádzu. Cesto bez kvásku. Dav bez akýchkoľvek túžob. Namiesto toho, aby ste viedli, úradujete.
Ja však chcem budúcnosť vytesať tak, ako sochár údermi kladiva do dláta dobýva božiu tvár a úsmev na nej, svoje dielo, z mramoru. Niektorí hovoria, že ten tvar bol v mramore a sochár ho našiel. Jeho práca bola len prostriedkom. Ale ja vám hovorím, že ten úsmev sa nezrodil výpočtami, ani zo zmesi potu a iskier a úderov dláta o mramor. Ten úsmev nepochádza z kameňa, ale z tvorcu.
Osloboďte človeka a človek bude tvoriť.
