Ilustračný obrázok: flickr
Film Blade Runner od Ridleyho Scotta s hviezdnym Harrisonom Fordom v hlavnej úlohe, vari netreba obšírne predstavovať. V čase mojej mladosti bol kultovou záležitosťou. Napísalo sa o ňom veľa recenzií a analýz, práve preto, že autori filmu sú zo starého dobrého sveta, kedy si film mohol dovoliť byť umeleckým dielom a nemusel mať jediný správny výklad. Spomeniem tu teda len niekoľko vecí, ktoré ma zaujali, a takmer nikde som sa o nich nedočítal.
Jedným zo silných faktorov filmu bolo to, že v ňom hrala kľúčovú úlohu umelá inteligencia. V čase vzniku filmu to bolo sci-fi, ale dnes nám začína neodbytne klopať na dvere. Otázky, ktoré sme si kládli vtedy ako hypotetické, sú zrazu aktuálne. A vo svetle aktuálnych svetových udalostí, najmä na miestach ozbrojených konfliktov, je čoraz naliehavejšia otázka o podstate ľudskosti. Film na viacerých scénach ukázal, že umelá inteligencia by sa v konkrétnych krízových situáciách mohla chovať ľudskejšie, ako sa bežne chovajú ľudia. Vlastne až toto nás definitívne presvedčí, že postava je replikant. Akákoľvek krutosť, ľstivosť a bezcitnosť je natoľko vlastná ľuďom, že by sme to nerozoznali.
No popri takýchto hlavných témach, ktoré poľahky strhnú všetku pozornosť diváka, sa akoby podprahovo, divákom ponúkajú postoje, ktoré sú z etickej stránky diskutabilné. Hlavnou dejovou zápletkou je likvidácia umelo vytvorených replikantov, ktorí splnili svoje úlohy, ale odmietli sa dať „recyklovať“. Namiesto toho sa rozhodli slobodne pokračovať v existencii. Ako súčasť sujetu chápeme poslanie „lovca replikantov“, dokonca sa dokážeme s tým sympaťákom Fordom stotožniť a spolu s ním prežívať napätie. No koľkých z nás napadlo, či je zo strany ľudí „fér“ násilne likvidovať „cítiace a mysliace bytosti“, ktoré vykonali pre ľudí mnohé služby a previnili sa len tým, že sa „vymkli spod kontroly“?
A vrátilo sa nám to. Sami sme boli „dezolátmi“, ktorých by ľudia konformní s elitami najradšej nechali „kvičať ako svine na bitúnku“, len kvôli tomu, že sme sa slobodne rozhodli nedať zaočkovať a tým sme sa vymkli spod kontroly. Je možné, že Hollywood už dávno vkladal do filmov takéto podprahové otázky a jeho sponzori tým testovali, ako sa ľudia budú k týmto problémom stavať, či sú schopní prijať ich ako „normál“.
Jednou z takýchto otázok, ktorú určite vkladá všade, je vzťah ku kladnému hrdinovi. Vo filmoch z Hollywoodu je hrdina kladný z definície a je úplne jedno, čo v priebehu deja urobí, vždy ho diváci majú vidieť ako kladnú postavu. Tento aspekt veľmi vydarene parodoval Sergio Leone vo filme „Dobrý, zlý a škaredý“. Presne tento zjednodušujúci a detinský pohľad na život Hollywood zámerne programuje v hlavách divákov. Presne tak aj voliči určitých strán, ktoré médiá definujú ako kladné, musia všetky činy „kladných hrdinov“ schvaľovať a všetkých záporákov, ktorí im v tom bránia, musia nenávidieť.
Záverom späť k filmu Blade Runner, k jeho záverečným scénam. Sú emotívne aj filozoficky najsilnejšou časťou filmu a veľmi dobre vyjadrujú znepokojenie zo zmyslu života digitálnych generácií. Dokážeme prijať nevyhnutnosť konca, podobne ako replikant Roy, ale je skľučujúca predstava, že o naše jedinečné spomienky a skúsenosti nemá absolútne nikto záujem. Vari tie všadeprítomné sociálne siete, v ktorých zanechávame svoju „digitálnu stopu“, majú byť náhradou za plnohodnotne prežitý život a za spomienky mnohých ľudí, ktorým sme pomohli alebo aspoň pozitívne ovplyvnili?
