Nepoddajme sa ilúzii bezmocnosti

Ani si neuvedomujeme, ako často s nami médiá manipulujú tým, že nás oslovujú ako beztvaré bezmocné stádo, ktoré nemôže zo svojej vôle robiť nič, len vykonávať pokyny. Ale naša bezmocnosť je len introdukovaná ilúzia.

Nie sme bezmocní. Zároveň si však uvedomujem, že nezmeníme chod vojny, nezmeníme protesty farmárov. A to nás môže uvrhnúť do bezradnosti a bezmocnosti nášho bytia.

Problém si spôsobujeme sami, keď si nastavujeme ciele, ktoré nie sú v našich silách. Nutne zlyháme. Nevieme premiestniť „kontinent“. V našej moci je len zmeniť seba. Ľudia obdivujú heroické výkony. Ospevujú ich, točia o nich dokumenty. Lenže výnimočné výkony meniace históriu sú zriedkavé a štatistická pravdepodobnosť, že jedinec bude tým „meničo“ histórie je mimoriadne malá. Je to však celé najmä také naivne detsky narcistické. JA – HRDINA, stojaci na kopci vlajúc zástavou. Nie, nie, toto nie je osud 99,9 % ľudstva. Dokonca to nie je z pohľadu histórie ani to najpodstatnejšie.

Hrdinovia robia titulky na 1. strane, zvyšok ľudstva tvorí 90 % obsahu. A na konci dňa, ten zvyšok novín je dôležitejší. Lebo bez neho by noviny neexistovali. A práve to čo nasleduje po 1. strane definuje ako sa máme. Nie 1. strana. A ten zvyšok novín je naša sila, naša zbraň proti bezmocnosti. Naše malé, drobné skutky tvoria obsah. Nedostanú nás na prvú stranu, ale sú dôležitejšie. Deň za dňom pokorne bojovať s vlastným osudom, deň za dňom byť niekomu oporou, deň za dňom sa čo len na niekoho usmiať – to je to podstatné, čo nás nedostane na prvé strany, ale je to to čo napokon definuje aj tú prvú stranu. Nádej nespočíva v zásadných a históriu meniacich činoch. Nádej spočíva v dobrej, pokornej, tichej dennej práci. Dennej snahe byť lepším človekom pre seba a pre blízke okolie. Spútať vlastnú zlobu, naivitu, narcizmus. To je nesmierne ťažký boj. Veľmi osobný a veľmi bolestný. A na konci dňa meniaci históriu.

Síce bez fotografií a titulkov, bez potlesku a ovácií, ale zato účinnejšie. Sme drobné, limitované bytosti, preto zväčša naše činy sú drobné a limitované. Nádej spočíva v tom, že aj tie najdrobnejšie úkony dobra sa nestratia a majú zmysel. Možno v tejto chvíli neurobia zázrak, ale nestratia sa. Ako malé drobné kvapky tvoria oceán, tak aj drobné činy dobra tvoria oceán dobra.

Ak si človek dá za cieľ vyprodukovať oceán, nutne zlyhá. Ale keď si dá za cieľ denne vyprodukovať kvapku a umožniť a podporiť iných, aby aj oni produkovali kvapku, jedného dňa oceán bude.

A kvapky sa tvoriť dajú pomerne ľahko. Pre seba a aj pre ostatných. Len treba byť skromný.
A vytrvalý
Dušan Piršel

V tejto súvislosti ma napadá, že v priebehu nášho vzdelávania a výchovy nám nikto, dokonca ani rodičia, nehovorili o tom, čo je to ľudský potenciál a ako s ním máme pracovať. Možno nás v tomto smere niektorí viedli, ale len náhodne a intuitívne.
Všetky deti sú nesmierni boháči, lebo majú obrovský neviditeľný potenciál. Ten potenciál sa časom prirodzene zmenšuje, preto ho treba pokornou tichou každodennou prácou, po kvapkách, meniť na niečo hodnotné.
Ekonóm by povedal – „kapitalizovať“.
Problém s potenciálom je ten, že sa nutne zmenšuje časom a zvrátiť to môže len vzdelávanie a tréning.
Myslím, že až spoločnosť, ktorá sa naučí pracovať s ľudským potenciálom, má nádej byť dobrou.