Ale aj absolútna moc jednotlivcov je ilúzia

Ilustračný obrázok: Wikimedia Commons

Obrázok je len ilustračný, nesúvisí priamo s textom.

Môj predchádzajúci komentár mal ohlas. Jeden môj známy, profesor z Fakulty prírodných vied, mi napísal:
„Malé dejiny” ľudstva, t. j. dejiny jednoduchých ľudí sú dôležitejšie ako dejiny štátov. Na druhej strane, dejinami hýbu jednotlivci. Skús si predstaviť svet bez Caesara, Karola Veľkého, Napoleona, Hitlera, Lenina či Churchilla. Bez týchto ľudí by mali dejiny určite úplne iný smer. Sú v dejinách nenahraditeľní, či už v dobrom, alebo v zlom.“

Tak som sa zamyslel a položil si otázku, či je to tak.
Milujem veľké otázky, pretože stále tvrdím, že tie malé nemajú význam a je na ich riešenie škoda času. Myslím si, že Cézar alebo Alexander Veľký boli veľkými dobyvateľmi nielen pre svoju genialitu ale najmä preto, že v tom čase bola na ich strane technologická a civilizačná výhoda. Alexander Veľký sa pokojne mohol zrodiť hocikde a pravdu povediac sa takí rodili a rodia stále. Ak však vyrastú v prostredí, kde nemôžu aplikovať „rast svojho ega”, tak končia maximálne ako miestni vedúci.

Podľa môjho priateľa psychiatra, Hitler bol náhodným výberom doby, kultúry nemeckej “urazenosti” a túžby vyrovnať sa Anglicku a technologickým dieťaťom rádia. 100 rokov dozadu by Hitler nemal šancu. Uhral to na prejavoch, na existencii filmu, rádia a dopravy. Inak by nemohli byť také veľké zhromaždenia, čiže jeho vzostup bol podmienený existenciou infraštruktúry, bez nej by neexistoval. Toľko stanovisko môjho priateľa.

Súhlasím s názorom, že jedinci ovplyvňujú dejiny. Na druhej strane skúsme sa zamyslieť nad takýmto pohľadom. Dejinné zvraty a obraty sú často výsledkom celospoločenských zmien, ktoré „tlejú” v podhubí, v spoločnosti. Konkrétny jedinec je často náhodný a jeho konanie môže mať zásadný vplyv, ale častejšie je len personifikáciou spoločenského podhubia a kultúry. A tiež Ich túžob a presvedčení. 

Podľa môjho názoru, výhra Igora Matoviča v roku 2020 nie je výhrou Igora, ale výsledkom „tehotnosti” dobovej nespokojnosti s Róbertom Ficom, ktorá sa len vyjadrila v osobe Igora Matoviča. Ak sa ujme kormidla niekto, kto vie kormidlovať, je to super, ale dejinné zlomy prekračujú individualitu vodcov. Práve Matovič je príkladom, že nie každý, kto sa dokáže predrať do čela, je schopný aj viesť.

Dodatok Mariána Moravčíka:

Veľmi dobre otvorená otázka. Nikto z vyššie menovaných jednotlivcov, ktorí hýbali dejinami, to neurobili sami. Fakticky to miliónmi drobných činov, presne tak, ako ste to popísali v minulom komentári, urobili ľudia, ktorých mená ani podoby dnes už nepoznáme. Jednotlivec – vedúca osobnosť, dal ich snaženiu rovnaký smer a „synchronizoval ich frekvenciu“. Potom sa stalo niečo podobného, ako so svetlom robí laser.

Povrchným pohľadom by sa zdalo, že vynikajúci vodcovia sú individualisti, ale pravdou je presný opak. Zmysel cítiť frekvencie a pocity ľudí, je vlastnosťou, ktorá definuje vodcu. Vodca nahlas vysloví a začne vykonávať to, čo by aj tak ľudia okolo mali „sto chutí urobiť“. Len im chýba odvaha urobiť prvý krok.

Všimnite si, že tí, ktorí majú ambíciu ovládať našu spoločnosť (nemenujem ani abstraktne), neznášajú vodcovské typy osobností. Resp. robia všetko pre to, aby ich masám zbridili. Robia z nich „populistov“, „autoritárov“, tyranov a mnoho horšieho. A predkladajú nám ako „vodcov“ beztvaré bábiky, ktoré treba všade vodiť ako marionetky.

Je paradoxné, že pod vplyvom vodcov sa rozvíjajú aj ďalšie odvážne a samostatné vedúce osobnosti. Alexander Veľký nebol jediný. Po jeho smrti ostala veľká časť sveta „pogréčtená“ a napríklad dynastiu Ptolemaiovcov v Egypte, ktorého členkou bola aj Kleopatra, založil Alexandrov generál.
Príklady priťahujú.

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Návrat hore