Obrázok od 愚木混株 Cdd20 z Pixabay
Nadviažem na svoje predchádzajúce dva komentáre a zamyslím sa, odkiaľ sa v ľudskej spoločnosti rodí zlo. Sú zaň zodpovední skôr vedúci jednotlivci, alebo klíči z anonymného podhubia?
Vnímam to tak, že spoločnosť má isté trendy, problémy, istú znalosť a nástroje na ich riešenie. Keď vznikne tlak niečo riešiť, ono sa vždy niekto nájde, kto ich rieši z postu „riadiaceho pracovníka”.
Rovnako ako v kolektíve, keď vládne napr. nespokojnosť, ono sa vždy niekto nájde, skôr či neskôr, kto sa role „vodcu” ujme. Z takých alebo onakých príčin. Ak doba praje beštialite, ak spoločnosť túži po krvi, tak je pravdepodobné, že sa ujme kormidla beštia. To nie je vina beštie, to je dôsledok priam jungovského spoločenského nevedomia.
Podľa Junga je kolektívne nevedomie v pomere k nevedomiu osobnému nesmierne duchovné dedičstvo vývoja ľudského druhu, rodiace sa vždy znovu v každej individuálnej štruktúre. Kolektívne nevedomie je štruktúrované archetypmi a vyjadruje sa jednak v kultúrnych symboloch (folklór, rozprávky, náboženstvá), jednak v individuálnych umeleckých dielach a snoch. Samozrejme to, že plnia beštie v ľudskom tele „historickú vôľu”, nič nezmenšuje ich individuálnu vinu. Ale je to prikrývka, ktorou sa radi prikrývajú, a je to zástava, pod ktorou sa ľahkou zjednotia všetky drobné zlá bežného človeka.
Aby moje myšlienky nevyzneli lacno, ponúkam stanovisko môjho známeho psychiatra:
„Stalin vládol kruto, mrazivo kruto, tak ako bolo zvykom v Rusku. Preto nikdy nechápal ako môžu Nemci milovať Hitlera, lebo áno Nemci Hitlera zbožňovali. Hitler bol obskúrna postavička, akých bolo v povojnovom Nemecku veľa. Investoval veľa času úsilia a práce, aby sa vypracoval na rečníka, ktorým sa stal. Gestá, dynamika reči – to všetko mal perfektne nacvičené. A mal aj šťastie. Ale pripravenému šťastie praje. Nebola to ale Hitlerova genialita, ktorá ho doviedla na vrchol. Nie bola to túžba bežného nemeckého človeka.“
Podľa môjho známeho psychiatra: „Hitler bol fyzicky zbabelý. Ale mal „armádu” drobných ľudí, ktorí to robili zaňho a užívali si to zlo. Bez nich by ostal krikľúňom na mníchovskom námestí.“
Toľko stanovisko.
Ja osobne si vážim také osobnosti, ktoré konajú v živote dobro. Chcem veriť tomu, že dobro má návratnú hodnotu.
Vnímam to tak , že zlo potrebuje sluhov. Dobro nie. Dobro nie je závislé od poskokov. Možno ho tvoriť osobne, samostatne, priam v obkolesení zla. Veľké zlo bez kolektívu ľudí páchajúcimi drobné hriechy neprežije. Preto si myslím, že najnebezpečnejšie a najdevastujúcejšie je drobné malé každodenné zlo bežných ľudí. To mení dejiny, to napĺňa gulagy, koncentráky a hroby.
Dodatok Mariána Moravčíka:
Presne tak. Každý jednotlivec je rovnako obmedzený biologickými a psychologickými limitmi. Sila vedúceho jednotlivca je v tej „armáde drobných jednotlivcov“, ktorí koherentne konajú jedným smerom. Dobrým, či zlým.
No druhou stranou tejto mince je to, že padlému idolu (v tomto prípade boli menovaní Hitler a Stalin) celá armáda drobných jednotlivcov prenechá celú svoju čiernu záťaž. Oni všetci sa cítia čistí a ten padlý vodca je stelesnením takého zla, aké si pokope v jednom človeku ani predstaviť nedokážeme. Okamžite vzniká záporná legenda, ktorá padlému vodcovi „prišije“ všetky zlé vlastnosti a nenechá miesto na žiadnu dobrú vlastnosť. Toto nám zabraňuje učiť sa a vnímať, kontrolovať vlastnú zlobu.
Napríklad, prečo máme potrebu tvrdiť o Hitlerovi, že bol zbabelý (osobne páchať násilie na druhých)? Veď bol v prvej svetovej vojne spojkou. Bol zranený, vyznamenaný a povýšili ho na desiatnika bez toho, aby bol v poddôstojníckej funkcii a osobne velil. Toto by zbabelec nedal. Alebo prečo musíme o Stalinovi hovoriť, že vládol „mrazivo kruto“? Robíme z neho postavu akoby orientálneho monarchu, lebo inak by mu celé kolektívne vedenie ZSSR nemohlo „prišiť“ všetky svoje viny.
A nezabudnime, že všetky naše doterajšie úvahy plne platia aj na náš dnešok.
