Ilustračný obrázok – https://origins.osu.edu/
USA samy seba štylizujú ako etalón charakteru, ako krajinu, ktorej predstavitelia nikdy neklamú, vždy sú konzistentní a dodržia slovo. Napríklad aj vo veci rozširovania NATO, čo je jeden z hlavných sporných bodov medzi USA a Ruskom. V článku Podvedený Gorbačov – sľub nerozširovať NATO na východ sme však prezentovali listinné dôkazy, že západ, hlavne USA a Nemecko, oklamali Gorbačova aj vtedajšie vedenie ZSSR. V tejto sérii článkov si ukážeme, že zámerne a cieľavedome sa po celý čas pokúšali klamať aj Jeľcina, aj Putina.
Nedávno sme zverejnili dva články o tom, ako sa Boris Jeľcin krvavo vysporiadal s parlamentom počas vládnej krízy v novembri 1993. Bol to podstatne násilnejší a bezprávnejší akt ako udalosti v Pekingu v roku 1989 (Tchien-an-men). Na rozdiel od Číny, ktorá čelila dezinformačnej kampani a sankciám, sa Jeľcin mohol spoľahnúť na podporu západu sprostredkovanú svojim americkým kamarátom Billom.
Keď hovoríme o vzťahoch prezidentov Jeľcina a Clintona ako o „kamarátskych“, nie je to príliš prehnané. Títo dvaja sa po prvý raz stretli osobne v apríli 1993 (teda pol roka pred krvavými udalosťami v Moskve) a ich konverzácia bola veľmi srdečná, čo dokladá aj nedávno odtajnený záznam v archívoch NSA (obrázok nižšie). Obaja uvoľnene žartovali o politikoch, ktorých by na nejaký čas najradšej vystrelili do kozmu (Jeľcin menovite spomenul Ruckého). Dohodli sa, že sa budú volať krstnými menami, čo sa v USA rovná tykaniu. Navzájom si robili žarty z toho, že „bil“ v ruštine znamená bitku a že podobný význam má aj meno Boris. A Jeľcin sa dokonca pýtal, ako je Clinton spokojný s veľvyslancom Lukinom a či ho nemá vymeniť.
Veľmi dobré neformálne vzťahy medzi prezidentmi Jeľcinom a Clintonom pokračovali aj v priebehu roka 1994. Spoločne pripravovali novú bezpečnostnú architektúru v Európe a jedným z kľúčových bodov svetovej bezpečnosti bol spoločný tlak na vtedy nové tri jadrové mocnosti – Ukrajinu, Bielorusko a Kazachstan – aby pristúpili k zmluve o nešírení jadrových zbraní a vzdali sa svojho jadrového arzenálu. Tieto diplomatické aktivity vyvrcholili v decembri 1994 v Budapešti do podpísania memoránd s Ukrajinou, Kazachstanom a Bieloruskom. Dokumenty, ktoré úzko súvisia aj so súčasnou krízovou situáciou medzi Ruskom a Ukrajinou. A v tejto súvislosti treba zdôrazniť, že z dobových dokumentov vyplýva, že práve Ukrajina nepristupovala k zmluve o nešírení jadrových zbraní ochotne a že prezident Clinton žiadal Jeľcina, aby v tejto veci uplatnil svoj vplyv na prezidenta Kučmu.
Dnešný prevládajúci naratív v našej západnej tlači hovorí, že po rozpustení Varšavskej zmluvy v roku 1991 nemohli ostať jej členské krajiny v bezpečnostnom vákuu a že celkom logicky hľadali bezpečnostné záruky členstvom v NATO. „Agresívne Rusko“ však bránilo v rozširovaniu NATO, lebo plánovalo v budúcnosti tieto krajiny znovu pričleniť do svojej sféry vplyvu. – Toľko v stručnosti postoj dnešných médií.
Americké archívy však obsahujú list Borisa Jeľcina prezidentovi Clintonovi, dátovaný 29. 11. 1994, teda týždeň pred podpísaním Budapeštianskych memoránd:
Majme na zreteli prísľub Gorbačovovi, že NATO sa nerozšíri „ani centimeter na východ“, ktorý seriózne západné zdroje nepopierajú a preložme si tento Jeľcinov list doslova a celý. Názor si urobíte sami:
Drahý Bill,
ako odpoveď na Tvoj list z 28. 11. by som sa chcel v predvečer summitu OBSE v Budapešti s Tebou podeliť o niekoľko svojich myšlienok.
Som rád, že sme sa zhodli na tom, že by Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe mala hrať dôležitú úlohu pri vytváraní spoločného priestoru na dosiahnutie bezpečnosti a spolupráce medzi slobodnými štátmi. Verím, že sa zhodneme aj na tom, že cieľom nie je len kozmetická úprava fasády OBSE. Navrhovali sme, aby sa vytvorila plnohodnotná celoeurópska organizácia na solídnom právnom základe. Je to nevyhnutné, ak má OBSE so všetkou vážnosťou riešiť otázky zachovania mieru.
Pre nás je táto záležitosť otázkou národnej bezpečnosti. Počítame s úzkou spoluprácou s OSN a OBSE.
Musím Ti úprimne povedať, že popri sľubnom vývoji nášho spoločného úsilia nedokážem pochopiť dôvody, ktoré sú za znovuoživením diskusií o urýchlení rozširovania NATO. Veď sme sa dohodli, že v tejto veci medzi nami nebudú žiadne prekvapenia. Že najskôr by sme mali absolvovať túto fázu partnerstva a že otázky ďalšieho vývoja NATO sa nebudú rozhodovať bez ohľadu na názor Ruska a jeho oprávnené záujmy.
Prijatie urýchleného harmonogramu rozširovania, podľa ktorého by sa mali rokovania s kandidátmi mali začať už uprostred nasledujúceho roku, sa budú interpretovať, a to nielen v Rusku, ako nové delenie Európy.
Potvrdzujem, že máme záujem rozvíjať hlbokú spoluprácu s NATO – jednak v rámci Partnerstva za mier a aj v rámci priamych bilaterálnych vzťahov.
Dúfam, že toto bude predmetom rokovania ministrov zahraničných vecí Kozyreva a Christophera v Bruseli 2. decembra.
Teším sa na stretnutie s Tebou v Budapešti.
S pozdravom
Boris Jeľcin
Postoj obidvoch partnerov k otázke existencie NATO a jeho rozširovania je veľmi zreteľne viditeľný na rozsiahlom rozhovore oboch prezidentov, ktorý sa udial v Moskve 10. 5. 1995 pri príležitosti osláv 50. výročia víťazstva nad fašizmom. Fotokópia najdôležitejšej časti je priložená nižšie:
Prezidenti počas rozhovoru práve podrobne prebrali otázky odzbrojenia a dohodli si spoločný postup, ktorý Boris Jeľcin spečatil podávanou rukou a stiskom. No vzápätí začal rozprávať o záležitosti, ktorá je pre Rusko „ešte dôležitejšia“ – o ďalšej existencii NATO. Jeľcin jasne povedal, že kroky USA v rozširovaní NATO sú pre Rusko ponižujúce. Veď Varšavská zmluva sa rozpustila a aký je dôvod, aby naďalej pokračovalo NATO v pôvodnej podobe, keď studená vojna skončila a ZSSR už neexistuje a nepredstavuje pre západ hrozbu? Jeľcin nedvojzmyselne povedal, že mnoho Rusov má z takéhoto vývoja obavy a keby s tým Jeľcin súhlasil, bola by to z jeho strany zrada na ruskom ľude.
Jeľcin sa ďalej pokúsil navrhnúť kompromis. Naliehal, aby sa otázka rozširovania NATO nateraz utlmila, lebo mu to na vnútropolitickej scéne komplikuje jednania s opozíciou a realizáciu reforiem. A namiesto vstupu do NATO pre východoeurópske krajiny navrhol, že im Rusko poskytne bilaterálne záruky, že neohrozí ich bezpečnosť.
Prezident Clinton, na priamu Jeľcinovu reč odpovedal potvrdením, že Rusko nepredstavuje pre západ hrozbu a úvahy o rozširovaní NATO nie sú motivované týmto problémom. Povedal, že NATO vzniklo po druhej svetovej vojne kvôli tomu, aby USA a Kanada boli pevne prepojené vojenskými väzbami, popri ekonomických a politických, s Európou. Bez NATO by sa oslabilo spojenie USA s Európou, no záujmom USA je „byť v Európe trvale prítomné a usilovať sa o zjednotenú integrovanú Európu“.
Na tomto mieste by sa patrilo zdvihnúť prst a obočie. Západ vždy kritizoval Varšavskú zmluvu, že je nástrojom hegemónie ZSSR, no práve toto isté bez obalu prehlásil prezident Clinton o NATO. Jeľcin celkom pochopiteľne vyjadril pochybnosti o tom, že takáto prítomnosť USA je v súčasnosti ešte nutná. No Clinton sa ho obchodníckou kľučkou pokúsil uchlácholiť, že prítomnosť USA v Európe je aj v záujme Ruska. Pozri, povedal, medzi nami sú veľmi dobré vzťahy, veríme si. My pomôžeme Rusku zblížiť sa s Európou.
V ďalšom pokračovaní si ukážeme, ako prezident Clinton realizoval politiku hry na dve strany a ako sa USA snažili rozšíriť svoj vplyv vo východnej Európe tak, aby zároveň ruského prezidenta Jeľcina „opili rožkom“.
