Jeľcin si získal Clintona rozkazom strieľať z tankov na Biely dom

Ilustračný obrázok – History Extra

Myslím tým moskovský „Biely dom“. Keď sa dnes v Rusku hovorí o „októbrovom prevrate“, už reč s veľkou pravdepodobnosťou nejde o VOSR, ale o prevrat v októbri 1993. Na pripomenutie, v kocke – čo sa vtedy stalo.

V lete 1991 prebehol neúspešný pokus konzervatívnej časti komunistickej strany o zvrátenie cesty ku kapitalizmu. Aktivita proti tomuto „puču“ vyniesla vtedajšieho najpopulárnejšieho politika – Borisa Jeľcina až do prezidentského kresla. Dva roky potom prebiehala pozičná vojna medzi Jeľcinovými reformátormi vo vláde a prevažne stále konzervatívnymi poslancami v štátnej dume a najvyššom soviete. Začiatkom roka 1993 vrcholila diskusia o nový charakter štátu a o nové znenie ústavy. Prehlbovali sa rozpory medzi prezidentom a štátnou dumou. Na apríl bolo plánované referendum o základných ústavných princípoch, no poslanci sa rozhodli použiť referendum v politickom boji proti prezidentovi a v referende boli otázky o tom, či ľudia podporujú politiku prezidenta, alebo parlamentu. Vo výsledku referenda sa ľud vyslovil v prospech prezidenta Jeľcina a za predčasné voľby do parlamentu.

Následný spád udalostí viedol až k ústavnej kríze na prelome septembra a októbra a k výbušnému vnútropolitickému stavu. Pohľad na udalosti je dodnes kontroverzný. 21. 9. 1993 prezident Jeľcin vydal výnos, ktorým rozpustil parlament a prevzal do nových volieb moc v krajine. Podľa ústavy Ruska nemal prezident takú právomoc, Rusko bolo formálne parlamentnou demokraciou. Jeľcin svoj krok zdôvodnil výsledkom aprílového referenda a snahou ukončiť rok trvajúce dvojvládie. Parlament však zareagoval veľmi ostro. Vyhlásil Jeľcinov výnos za protiústavný, zbavil ho prezidentskej funkcie a za úradujúceho prezidenta vyhlásil viceprezidenta Alexandra Ruckého.

Verejnosť v Rusku bola výrazne polarizovaná a žiadna strana sporu nebola výrazným favoritom, no prezident Jeľcin mal dva žolíky. Bol vrchným veliteľom armády, ktorá nemala v úmysle odmietnuť plnenie rozkazov, a mal veľmi dobrý osobný vzťah s vtedajším prezidentom USA Billom Clintonom, čo mu krylo chrbát na medzinárodnej scéne.

Patová situácia v Moskve vrcholila 2. 10. 1993. Viac ako týždeň boli v budove parlamentu, „Bielom dome“, zablokovaní poslanci vedení Ruslanom Chazbulatovom. Okolie strážili vojská Ministerstva vnútra a po obidvoch stranách línie boli husté davy odporcov Jeľcina, aj odporcov parlamentu, a príležitostne medzi nimi vznikali incidenty. Tieto incidenty nabrali mimoriadnu intenzitu 2. 10., keď občasná streľba prerástla do pouličného boja. Prívrženci parlamentu prerazili barikády okolo budovy, obsadili blízku budovu Moskovskej radnice a zmocnili sa niekoľkých automobilov vojsk MV, ktorými sa časť z nich presunula pred vysielacie štúdiá celoštátnej televízie v Ostankine. Cieľom protestujúcich bolo obsadiť televízne štúdiá a odvysielať svoju verziu výkladu udalostí, lebo vtedajšie vysielanie jednostranne podporovalo výklad prezidenta. Pri Ostankine sa rozpútal prudký boj, ktorý si vyžiadal viac ako stovku obetí, a vyradil štúdiá z prevádzky, takže útok prívržencov parlamentu nebol úspešný.

Na druhý deň, skoro ráno sa prezident Jeľcin rozhodol vyriešiť situáciu silou, rozohnať poslancov v parlamente a vodcov pozatýkať. Ako sa toto rozhodnutie rodilo a ako prebiehal útok z pohľadu vtedajšieho ministra obrany Pavla Gračova, sa dozvieme z prepisu rozhovoru, zverejneného z národného archívu USA v roku 2018:

Gračov: Čo bolo dôležité? Predovšetkým, komunistom sa nepodaril prevrat a takmer došlo k občianskej vojne. Niet žiadnych pochýb, že k nej bolo veľmi blízko – aj v roku 1991 aj 1993. Hlavne v roku 1993. Po celej krajine sa spontánne vytvárali ozbrojené skupiny. V roku 1991 niektoré z nich podporovali komunistický najvyšší soviet a iní podporovali Jeľcina, v roku 1993 zas boli jedni za Ruckého a Chazbulatova, iní podporovali Jeľcina. Krajina bola na pokraji občianskej vojny a myslím, že bolo povinnosťou armádnych síl, aby sme to nedopustili.

Aven (vedie rozhovor za USA): Aká bola úloha armády v rokoch 1991 a 1993?

Gračov: V roku 1991 armáda nedovolila… Nie, správnejšie by bolo povedať, že armáda neuväznila Jeľcina. To bola najdôležitejšia vec.

Aven: Armáda sa prakticky odmietla zapojiť do konfliktu.

Gračov: Armáda nebola zapojená do konfliktu a preto predišla sporom, najskôr na lokálnej úrovni a potom aj na globálnej úrovni po celom Rusku. Hoci v tom čase nemuselo dôjsť v krajine k rozsiahlym bojom, lebo Jeľcin bol ešte pre mnohých neznámy. Ale v roku 1993 zabránila občianskej vojne len rozhodná akcia armády – šesť inertných projektilov, vypálených z tanku na Biely dom, a zajatie tej bandy, Ruckého, Chazbulatova a ostatných vrátane Dunajeva, Barannikova a mnohých ďalších. Prečo toto zabránilo občianskej vojne? Lebo lokálni vodcovia a aj niektorí armádni velitelia už boli na ňu pripravení. Šlo o to, kto zvíťazí. Keby zvíťazila druhá strana, okamžite by vypukli boje.

Aven: Boli ste si istí, že vyhráte? Ruckoj volal veliteľovi letectva a pokúšal sa poslať lietadlá, aby bombardovali Kremeľ. Verili ste svojmu vojsku? Verili ste, že nikto z nich nezaútočí na Kremeľ?

Gračov: Veril, absolútne! Pretože ja som mal dobrých veliteľov. Peter Stepanovič Dejnekin, môj priateľ, bol veliteľom letectva. Môj priateľ Semjonov bol veliteľom pozemného vojska. Prudnikov bol veliteľom protivzdušnej obrany, veliteľom námorníctva bol tiež môj priateľ. Jevgenij Nikolajevič Podkolzin bol veliteľom výsadkových vojsk. Uviedol som do týchto funkcií svojich priateľov a bol som si istý, že ma nikto z nich nezradí.

Aven: Ako došlo k tomu rozhodnutiu spustiť paľbu na Biely dom?

Gračov: Jeľcin, s Koržakovom a niekoľkými ďalšími mužmi prišli 3. 10. okolo 3:00 ráno na ministerstvo obrany. Trochu sme popili. (Pozn. NavajaMM: Koržakov bol veliteľom Jeľcinovej ochranky. Dnes Koržakov tvrdí, že Jeľcin v tomto období nepil, a ak, tak len preto, aby nezaspal.)

Aven: Deň predtým zaútočili na Ostankino, kde boli zabití vojaci ministerstva vnútra?

Gračov: Áno.

Aven: Hovoríte, že ste trochu popili.

Gračov: Hej, popili sme a všetci boli veľmi rozgurážení.
Jeľcin povedal: „Obsadili radnicu a Ostankino. Musíme ich zastaviť a zatknúť tých ľudí z Bieleho domu.“
Povedal som, ako vždy: „Dajte mi písomný rozkaz a som pripravený ho vykonať.“
Koržakov odvrkol: „Aké písomné rozkazy? Vidíš, Jeľcin, hovoril som, že budú posratí!“
Povedal som mu, aby držal hubu. Jeľcin sa naštval a vykríkol: „Dostanete svoj písomný rozkaz!“ Ale klamal, žiadny písomný rozkaz som nikdy nevidel.
Neskôr trochu vytriezvel a okolo 5:00 ráno mi zavolal, vtedy som sa už pripravoval na útok, povedal mi, že musím vykonať aj ústny rozkaz.

Aven: Nechápem, prečo sa tak báli dať vám písomný rozkaz.

Gračov: Povedal som mu: „Samozrejme, rozkaz vykonám. Čo mám urobiť?“
Zatknite tých ľudí!
„Jeľcin, 119. výsadková rota je rozmiestnená v okolí Bieleho domu. Nebude to problém.“
Ale bolo tam mnoho ostreľovačov, vpravo aj vľavo. V okolí stáli domy a na každej streche boli ostreľovači.

Aven: To boli ich ostreľovači?

Gračov: Áno, ich. Povedal som: „Nebude to problém, ale budeme mať straty.“
A čo navrhujete?
„Navrhujem, aby sme ich najskôr vystrašili.“
Ako?
„Vystrelíme na nich inertné projektily z tanku. Oni utečú. Keď nič iného, tak zídu na prízemie a ostreľovači zlezú zo striech. Neskôr si ich na prízemí nájdeme.“
Súhlasím.“
Tak som rozkázal, aby tank zaujal postavenie na kamennom moste vedľa hotela Ukrajina. Prišiel som do toho tanku a na sedadlo strelca som posadil kapitána a do sedadla mechanika nadporučíka. Okolo nás lietali strely: bang, bang, bang. „Nedostanú nás a čoskoro padnú,“ myslel som si.
Dôstojníkom som povedal: „Vidíte tie strechy? Teraz začnite počítať. Prvé, druhé, tretie, štvrté, piate, šieste, siedme okno. To je určite kancelária Chazbulatova – všetci sedia tam. Musíte trafiť to okno. Dokážete to?“
Súdruh minister, tento tank je práve po cvičných streľbách, bude to v poriadku.“ 
„A projektily máte?“
Ostré alebo nie?
„Ostré? Čo ste zošaleli? Inertné!“
Jasné, nejaké tu máme. Prišli sme sem rovno z cvičiska.
„Teraz zamierte na to okno.“
Dookola stálo množstvo ľudí. Tí zvedavci si to užívali, pozerali na nás, ako keby sme boli na javisku.
Povedal som: „Chlapi, nesmiete týchto ľudí zasiahnuť, lebo budeme mať mŕtvych. Roztrhajú nás na kúsky.“ Spýtal som sa kapitána: „Dokážete zasiahnuť cieľ?“
Dokážem to. Je to vzdialenosť menej ako kilometer.“
„A vidíte hneď vedľa budovu Americkej ambasády? Keby ste ju zasiahli, bol by z toho škandál.“
Súdruh minister, všetko bude v poriadku.
„Vypáľte jednu“, povedal som.
A potom som sledoval, ako projektil zasiahol okno, presne. Začalo horieť. Bola to paráda. Ostreľovači okamžite zmizli zo striech. Keď boli ostreľovači preč a skončili sme s tankom, rozkázal som 119. rote zaútočiť na budovu. Vyvalili dvere a vo vnútri sa strieľalo. Padlo deväť mojich ľudí. Nakoniec bola vnútri budovy ešte tvrdá bitka, ale my sme tiež mnohých zabili.

Aven: Koľkých?

Gračov: Veľa.

Aven: Okolo 200.

Gračov: Možno – nikto to nepočítal. Veľa.

Aven: Sú rôzne odhady od 200 do 400.

Gračov: Skrátka, veľa.

Aven: Všetko obrancovia Bieleho domu.

Gračov: Áno, obrancovia. Veľa.

Aven: A kto to bol? Regrúti alebo dobrovoľníci?

Gračov: Akí regrúti? Boli to žoldnieri, banditi.

Aven: Ako sa dostali k zbraniam?

Gračov: Všetky vládne budovy, aj parlament, a všetky podobné budovy mali sklady ručných zbraní a munície pre prípad útoku.

Aven: A čo ostreľovači? Aj oni mali zbrane zo skladov?

Gračov: To neviem. Možno to boli profesionáli. Boli tam aj kariérni dôstojníci, ktorých si kúpili alebo ktorých predtým prepustili z armády. Tí možno strieľali. Mnohých z nich sme zabili.

Aven: Takže tí dôstojníci, tankisti, vystrelili a bez výhrad splnili váš rozkaz.

Gračov: Bez výhrad.

Aven: Boli chýry, že im za to zaplatili.

Gračov: A čím? Ak, tak sa to stalo neskôr.

Aven: Vraj im zaplatili za útok na Biely dom.

Gračov: Nie! Žiadne peniaze v tom neboli. Vyjadrili sme týmto dôstojníkom vďaku inak. Nech už to bolo akokoľvek, Chazbulatovi muži nakoniec zdvihli ruky, keď videli, že to myslíme vážne – že sme odhodlaní dostať ich.

Aven: Dali ste tomu kapitánovi vyznamenanie?

Gračov: Dostal Hrdinu Ruska. A nadporučík dostal rad Za odvahu, myslím. Ich mená boli utajené a preložili ich do inej posádky. Bola to paráda. Biely dom bol v plameňoch. Pavel Borodin mi ďakoval a ja som sa ho pýtal prečo. „Boli vyčlenené zdroje a budem mať na starosti opravy.
Spýtal som sa: „Koľko si si nahrabal?“
Nič, nič, ani kopejočku.“
Pokiaľ viem, minuli na opravy 20 miliónov. Dnes to nevyzerá veľa, ale v 1993 to bol majland.

Aven: Toto je skvelý príbeh. Krajina bola na prahu občianskej vojny, pritom riešenie bolo také jednoduché. Mimochodom, bol tam aj Ačalov?

Gračov: Áno, bol tam, zatkli aj jeho, ako všetkých. Koržakov a Barsukov vošli dnu, keď už bolo po nebezpečenstve a stíchla streľba, a „obrancov“ zatkli. Pozeral som na Koržakova a Barsukova, ako ich vedú do autobusu, čo ich mal  odviezť do väznice Matroskaja Tišina.

Aven: Hovorilo sa, že armáda mala rozkaz presunúť sa do Moskvy, keď prebiehal puč, ale nejako sa tam neponáhľala dostať.

Gračov: Nejakí chytráci si asi myslia, že naše vojská sa presúvajú na Mercedesoch a Toyotách. Máme tanky, obrnené automobily alebo bojové vozidlá pechoty. Ich priemerná rýchlosť, najmä v konvoji (a my sme mali obrovský konvoj roztiahnutý na niekoľko kilometrov) je asi 20 km/h. A títo civili sa sťažujú, že sme pomalí a sabotujeme rozkazy. Bojové vozidlá, to nie sú dopravné prostriedky, žiadne taxíky, sú určené na boj. Životnosť nového tanku je 200 km, potom musí ísť do servisu. Čo na to mám povedať? Naši ľudia sú hrozne ukecaní. Normálne krajiny dopravujú svoje bojové vozidlá na bojisko v špeciálnych kamiónoch alebo železnicou. A v tejto krajine dostaneme rozkaz presúvať sa po cestách na pásoch – a ešte hovoria, že sme pomalí.
A viete, chlapi, čo ma dodnes najviac mrzí? Dnes, po rokoch, keď sa hovorí o udalostiach z 1991 a 1993, toľkí ľudia hovoria, že oni vyhrali. Toľkí sa dnes bijú do pŕs, že to vyhrali oni!

Epilóg:
Na nasledujúci deň po útoku na Biely dom telefonoval Jeľcinovi prezident Clinton. Povedal mu, že podrobne sledoval priebeh udalostí, zablahoželal mu, ako bravúrne zvládol situáciu a vyjadril mu plnú podporu.


Vyššie uvedený pohľad na udalosti je interpretácia víťaznej strany. Nestranný čitateľ s otvorenou mysľou si aj z tohto popisu dokáže vyvodiť vlastné závery, no zajtra uvediem verziu obrancov Bieleho domu, ako to videli a cítili z druhej strany.

Zdroje (niektoré môžu byť kvôli postupujúcej cenzúre internetu už nedostupné):

https://nsarchive2.gwu.edu//dc.html?doc=4954110-Document-12-Russian-Defense-Minister-Pavel
https://spravy.pravda.sk/svet/clanok/295172-rusi-dodnes-tapu-v-hodnoteni-oktobra-1993/
http://antiterror.one/en/node/38
https://nsarchive2.gwu.edu//dc.html?doc=4954103-Document-05-Memorandum-of-Telephone-Conversation
https://en.wikipedia.org/wiki/1993_Russian_constitutional_crisis
http://www.lazerhorse.org/2014/10/17/photos-russia-humour-best/best-russia-pictures-moscow-1993/#
https://www.rferl.org/a/Yeltsin_Destroyed_Parliamentary_Democracy_In_Russia/1292496.html
http://antiterror.one/en/article/they-wanted-blood-us
https://www.google.sk/imgres?imgurl=https%3A%2F%2Fssl.c.photoshelter.com%2Fimg-get%2FI00004sYxcXH10Us%2Fs%2F900%2Frussia-moscow-civil-war-1993-ru101468
https://nsarchive2.gwu.edu//dc.html?doc=4954102-Document-04-Ambassador-Thomas-Pickering-Oral
https://www.facebook.com/allinfo.sk/videos/popis-udalosti-3-4-okt%C3%B3bra-1993-v-moskve-vtedaj%C5%A1%C3%ADm-viceprezidentom-alexandrom-ru/241002196576758/
https://www.rferl.org/a/blood-on-the-streets-russia-s-1993-constitutional-crisis-25-years-on/25123445.html

Pôvodne vyšlo v Poznámkach pána Bavora (upravené)

Právne vyhlásenie

Celý obsah tohto článku, ak nie je výslovne uvedené inak, je chránený autorským zákonom. Pri akomkoľvek použití je nutné uviesť meno autora, názov a zdroj (Belobog).

Pri interpretácii obsahu sa predpokladá primerané všeobecné vzdelanie a zdravý rozum.

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

WC Captcha 4 + 5 =

Scroll to Top