Október 1944. Führerom novozvolený Hermann Höfle oznamuje Berlínu, že začína prísun 18. divízie tankových granátnikov zbraní SS k plánovanému sústredenému útoku na centrum povstaleckého územia Slovenska.
V čase, keď generál Rudolf Viest prevzal velenie nad 1.čs. armádou na Slovensku, povstalecká armáda bola zložená z 18 práporov pechoty, 27 batérií delostrelectva rozličnej ráže, 3 pancierových vlakov, 10 -12 tankov ľahkého a stredného typu, 20 bojových a niekoľko školných lietadiel a časti 2.čs.paradesantnej brigády. Celkový počet sa pohyboval okolo 60 000 príslušníkov armády a 12 000 partizánov. Do úvahy treba brať fakt, že len tri štvrtiny týchto vojakov bolo vyzbrojených, a teda schopných nasadenia. Ďalej, že jednotky boli neustálymi bojmi unavené a úplne vyčerpané. Možno preto skonštatovať, že v polovici októbra 1944 mal nepriateľ značnú prevahu takmer po všetkých stránkach.
Generálovi SS Höflemu sa podarilo sústrediť proti povstalcom veľké, prevažne SS jednotky, v počte 40 000-45 000 mužov a dosiahnuť na hlavných úderných smeroch rozhodujúcu prevahu. Túto prevahu ešte viac umožňuje celková vyčerpanosť povstaleckých ozbrojených síl. Cieľom nemeckého velenia je útokmi zo všetkých smerov postupne zužovať povstalecké územie a stláčať ozbrojené sily povstalcov na čoraz menší priestor na spôsob kotla, rozbiť povstalecký obranný systém a zlikvidovať izolované jednotky.
Na útočnú činnosť povstaleckých síl sa nedalo v tomto momente pomýšľať, preto generál Viest hlavnú pozornosť sústreďuje na vytvorenie záloh – treba vystriedať vyčerpané jednotky na jednotlivých frontových úsekoch, náhrada však nie je prakticky žiadna. Hlavný problém však nie je nedostatok živej sily. Hlavný problém je nedostatok munície a zbraní pre existujúce jednotky. Zhoršujúce sa poveternostné podmienky mnoho ráz neumožnili pristáť sovietskym lietadlám a s nákladom sa museli vracať späť, západní spojenci zostávali naďalej úplne pasívni.
16. október 1944.
Okolo povstaleckého územia sa začína sťahovať železná obruč. Höfleho plán je nasledovný – zovrieť povstalcov zo všetkých strán a neponechať im žiadnu možnosť úniku. Na západe pri Kamenici a Žiari nad Hronom stojí pripravená nemecká tanková divízia Tatra, na severe pri Bielom Potoku a Diviakoch trestanecká brigáda Dirlewanger, ktorá vystriedala v tom čase bojovú skupinu Schäffer. Brigáda v počte asi 4000 mužov prišla z Poľska, kde sa brutálnym spôsobom zúčastnila na potlačení Varšavského povstania. Zo severovýchodu – od Liptovského Hrádku – nacisti nasadili bojovú skupinu Wittenmeyer, pozostávajúcu z troch zosilnených práporov 14. haličskej divízie SS. Jej úloha – zaútočiť cez Kráľovu Lehotu – Malužinú na Brezno a nadviazať styk s jednotkami 86. divízie pri Vernári. Ťažisko útoku, využívajúc pritom moment prekvapenia, kde mala od Lučenca po Plešivec zaútočiť novopostavená 18. pancierovo-granátnická divízia SS Horst Wessel s počtom cca 10 000 mužov, prevažne maďarských Nemcov. Jej ľavým susedom pri Krupine je delostrelecký bojový pluk Schill. Na druhý deň, 17. októbra 1944 je preskupovanie síl a prostriedkov fašistických okupantov v podstate ukončené. O dva dni má začať koncentrovaný útok na Banskú Bystricu divíziou Horst Wessel, bojovou skupinou Wittenmeyer a zosilneným práporom z priestoru Vernára. Len divízia Tatra má zostať zatiaľ na mieste a držať povstalecké sily vo svojom úseku. Höfle plánuje zatlačiť povstalcov súčasne zo všetkých strán do priestoru Zvolen – Banská Bystrica a tam ich zničiť.
18. október 1944.
Začiatok nemeckej generálnej ofenzívy proti Povstaniu z 11 smerov zosilneným bombardovaním Banskej Bystrice, Liptovskej osady, letiska Tri Duby a ďalších miest a priestorov a zovretie tak územia operačnej základne SNP s krycím názvom Zuzana (povestný strategický trojuholník Zvolen-Banská Bystrica-Brezno) tesným kruhom.
Severná oblasť povstaleckého územia
18. október 1944.
Severná oblasť povstaleckého územia je napadnutá práporom brigády Dirlewanger za podpory letectva, lokalita Ostrô pri Bielom Potoku. Útok začína o pol ôsmej ráno z viacerých smerov, kde po ťažkých delostreleckých a leteckých bojoch sa povstaleckým batériám podarí zvíťaziť. Ide o víťazstvo jednotiek VI. taktickej skupiny, v ktorej sa zúročili nielen výrazné morálne vlastnosti jednotlivcov a jednotiek, operatívnosť velenia a pokroky v takticko-operačnom myslení, ale i skúsenosti zo síce dosiahnutého, ale s ťažkými stratami vybojovaného víťazstva 9. októbra 1944. Tento neúspech fašistického útoku koncentruje ich sily na celú obrannú čiaru, s obsadením výšiny Ostrô a paralyzovaním činnosti povstaleckého delostrelectva.
19. október 1944.
Brigáda Dirlewanger nastupuje do útoku na Revúcu, kde sa fašistom do tohto termínu podarilo sústrediť svoje sily. Na pomoc im prichádzajú i špeciálne horské jednotky. Do útoku nasadzuje skúsené a odpočinuté sily. V porovnaní s týmito jednotkami sú jednotky VI. taktickej skupiny už značne fyzicky i psychicky vyčerpané, jej zálohy tvoria iba 2 čaty VI/51 práporu, 1 čata na Bielom Potoku, 2 čaty v Ľupčianskej doline a neúplná rota v Liptovskej Osade. Pri sústreďovaní sa svojich jednotiek nepriateľ využíva starý osvedčený spôsob náhlych prepadov silnejšími hliadkami a sústavného znepokojovania povstaleckej obrany.
20. október 1944.
Výsledok bojových akcií nie je pre nepriateľa potešujúci, jednotky VI. taktickej skupiny odrazili všetky nepriateľské útoky. Povstalecká jednotka sa však vyčerpáva tvrdým bojom a aby sa zabránilo jej zničeniu a aby sa udržal i dostatočný operačný priestor pre prípadný prechod povstaleckých ozbrojených síl na partizánsky spôsob boja, má 1. ČSA na Slovensku spolu s 1.čs. partizánskou brigádou J. V. Stalina zadržiavať postup nepriateľa. Zároveň má armáda ustupovať na horské obranné postavenia na svahoch Nízkych Tatier, Veľkej Fatry, Poľany, Vepra a Slovenského rudohoria. Vyčerpaným jednotkám 1. ČSA sa však už objektívne začalo nedostávať síl na jeho uskutočnenie.
23. október 1944.
Nápor na hlavné obranné postavenie VI. taktickej skupiny nepriateľom skoro zrána, pričom je snaha zničiť leteckými útokmi povstalecké delostrelectvo. Tento útok tak zamestnáva povstalecké sily, že nedokáže zabrániť prenikaniu nemeckých horských jednotiek v sile asi 1 práporu zalesnenými svahmi Brankova do tyla obrancov Ostrô, ktorí sa takto ocitli v obkľúčení. Rota stráca mínometnú čatu, boje trvajú až do neskorých večerných hodín. Približne o 22:00 nepriateľ posledným náporom v sile asi 2 práporov, vedeným zo všetkých strán, definitívne obsadzuje Ostrô. Asi 70 mužov pod vedením veliteľa roty a ostatných dôstojníkov sa dokáže ešte prebiť z obkľúčenia a prejsť do Revúckej doliny. Je len otázkou času, kedy nepriateľ stlačí preriedené jednotky VI. taktickej skupiny zo všetkých strán.
27. október 1944.
Rozhodujúci úder na Liptovská osadu začína ráno mohutným delostreleckým a leteckým ostreľovaním. Zameraný je hlavne na ľavé krídlo povstalcov severne od Liptovskej osady. O sile asi 1 práporu preniká do obce a vytláča odtiaľ zvyšky povstalcov. Jednotky VI. taktickej skupiny však až do rána nasledujúceho dňa s vypätím všetkých síl bránia prístup k Donovalom.
28. október 1944.
Koniec organizovaného odporu, povstalci sa postupne rozchádzajú do hôr.
Juhozápadná oblasť povstaleckého územia
18. október 1944.
Pluk Schill začína pochod z Antola na Žibritov a Krupinu. Velenie 1. čs. armády ráta s úderom od Banskej Bystrice v smere na Zvolen. V priestore okolo Žibritova a Krupiny sa preto nachádzajú len partizánske jednotky: 1. čs. partizánska brigáda M. R. Štefánika, zväzok A. Nevský a partizánsky oddiel G. Lacku. Na začiatku ofenzívy sa do tohto priestoru presúvajú jednotky partizánskej brigády kpt. J. Nálepku a časť Trojanových partizánov. Počet vojenských jednotiek nedosahuje však ani silu troch rôt. Partizánom a vojakom sa nedarí postup pluku Schill zastaviť. Po dobytí Žibritova a Krupiny sa fašistom otvára cesta na Zvolen – do tyla povstalcov, ktoré je dostatočne zaistené. Deň predtým boli stiahnuté jednotky 2. čs. paradesantnej brigády z priestoru Močiar na reorganizáciu, tak aby mohli byť kedykoľvek použité. Velenie povstalcov nemalo ani tušenia o smrteľnom nebezpečenstve, ktoré sa objavilo už na druhý deň v podobe ofenzívy nemeckých vojsk z juhu.
19. október 1944.
Do útoku vyráža 18. delostrelecká tanková divízia Horst Wessel, s cieľom zahájiť útok z troch smerov. Operačným cieľovým bodom pravého hlavného prúdu je dobyť Muráň, potom postup na Tisovec a Červenú Skalu. Vedľajší prúd má zaútočiť z Rimavskej Soboty cez Rimavskú Baňu na Tisovec a tam sa spojiť s pravým hlavným prúdom. Ľavý prúd divízie má na úlohu vyčkať, kým ostatné dva neupútajú sily povstalcov a potom – využijúc moment prekvapenia – zaútočiť do priestoru Podkriváň – Detva. V tento istý deň pravé krídlo divízie obsadzuje dedinu Chyžné a stredný prúd postúpil k Rimavskej Bani. Pluk Schill taktiež úspešne postupuje takmer o 13 km a obsadzuje dedinu Babiná, ležiacu južne od Zvolena.
20. október 1944.
Vďaka nasadeniu 2. čs. paradesantnej brigády na pomoc jednotkám III. taktickej skupiny sa podarilo stabilizovať obrannú líniu na čiare Dobrá Niva – Sása – Pliešovce. Pluk Schill je nútený prejsť severne od Babinej do obrany. Jeden z jeho práporov úspešne obsadzuje Senohrad, východne od Krupiny. Dôležitá zmena nastáva v postupe 18. divízie SS, jej pravá útočná skupina obsadzuje popoludní Revúcu a v nočných hodinách dobýva Muráň. Pred tankovou divíziou Tatra na severozápade a severe, proti brigáde Dirlewanger a bojovej skupine Wittenmeyer povstalci dokázali udržať svoje obranné postavenia. Rovnako úspešne si počínala aj podskupina II. taktickej skupiny pod vedením kpt. Staneka južne od Hranovnice. Odrazila všetky útoky armádnej skupiny Heinrici, útočiacej z Popradu na juh. Postup pluku 18. divízie SS do priestoru Muráňa však znamená vpád do tyla II. taktickej skupiny, resp. podskupiny Staneka, ktorá v tom čase bojovala pri Vernári a v Pustom Poli obrátená na východ. Vzniká nová vážna kríza na juhovýchode povstaleckého frontu. Hlavné sily divízie majú otvorený prístup k útoku na Zvolen. Na tento úsek preto nasadzuje gen. Viest 2.čs. paradesantnú brigádu – jednu zo svojich najlepšie organizovaných a bojovo najschopnejších vojenských útvarov, ktoré má k dispozícii. Vojakom brigády pripadá ťažká úloha – viesť ústupové boje pri Dobrej Nive, Detve, Brezne a napokon brániť priame prístupy k Banskej Bystrici.
21. október 1944.
Pravá útočná skupina 18. divízie Horst Wessel po prekročení dobre chránených cestných zátarasov dobýva Červenú Skalu a Telgárt. Prieskumný oddiel divízie, tvoriaci stred jej útočnej zostavy, však naďalej zápasí s povstaleckými jednotkami pri Rimavskej Bani. Ľavé krídlo ešte stále stojí na mieste. Po obkľúčení časti jednotiek II. taktickej skupiny, ktoré bez ťažkých zbraní prešli cez Šumiac do Heľpy, fašisti sa otáčajú na západ – do priestoru Tisovca a Rimavskej Bane. Tisovec je obsadený.
22. október 1944.
Povstalci pociťujú veľký nedostatok zbraní, čo znemožňuje nasadenie záloh. Situácia je zo dňa na deň ťažšia. Na celom území niet vôbec ostnatého drôtu, čím každé obranné postavenie stráca na hodnote pri nutnosti udržania tak veľkého obvodu. Po ústupe od Telgártu a priblížení sa nepriateľa k Zvolenu sa vojenská situácia stáva neudržateľnou. Plán gen. Viesta je nasledovný – povstalecké ozbrojené sily sa majú sústrediť na obranu troch stredísk Banská Bystrica – Zvolen – Brezno a pripraviť jednotky na prechod do hôr v oblasti Veľkého a Malého Šturca, Slovenského rudohoria a Čertovice. Tadiaľ, čo velenie 1.čs. armády na Slovensku sa usiluje vybudovať pod Breznom novú obrannú líniu, do útoku z Lučenca smerom na Zvolen prichádza ľavý prúd 18. divízie SS. Početne slabé jednotky III. taktickej skupiny stojacej pri Tomášovciach nedokážu klásť účinný odpor a fašistické jednotky postupujú na Podkriváň. Neúspechom sa končia aj protiútoky povstalcov proti pluku Schill, vedené za podpory tankov a delostrelectva. Fašisti obsadzujú Pliešovce a Sásu. Vyčerpaná armáda bez záloh nie je viac schopná odolávať zvýšenému náporu nepriateľa. Aby sa vyhli úplnému zničeniu, príkaz znie ústup na horské obranné postavenia podľa zadelenia. Viestova koncepcia obrany však nie je založená na partizánskom spôsobe boja, ale na pôsobení ucelených armádnych jednotiek.
23. október 1944.
Ľavé krídlo 18. SS divízie Horst Wessel sa napriek húževnatej obrane povstalcov, ktorých podporoval 1. čs. stíhací letecký pluk, podarilo prelomiť povstalecký front pri Podkriváni a tento útokom dobyť. V snahe čo najviac sťažiť prenikanie nepriateľských jednotiek na povstalecké územia vychádza rozkaz, v ktorom všetky povstalecké skupiny s pomocou civilného obyvateľstva majú zničiť železnice a hradské vo svojich obranných pásmach. III. taktická skupina má zároveň príkaz sústrediť prápor mjr. Želinského v priestore Ostrá lúka a pripraviť ho tak na protiútok na smere Bacúrov, ako aj na zásah do priestoru Lieskovca, východne od Zvolena.
24. október 1944.
Genrál Viest vydáva operačný rozkaz v súvislosti s obranou Zvolena obsadiť operačné smery vedúce z východu a juhovýchodu, a to prápormi Želinského, Búrika, Petríka, Kapišinského a Jeleníka, skupinami Juračku, Kordu, Murgaša, ako aj 2. čs. paradesantnou brigádou. Rádiogram gen. Ingra z Londýna gen. Viestovi vyvinúť maximálne úsilie, aby sa na strednom Slovensku udržal súvislý organizovaný odpor, pokiaľ Sovietska armáda nedosiahne povstalecké územie, je príčinou toho, že sa v tomto čase ešte nepristúpilo k ústupu do hôr.
25. október 1944.
Je ôsmy deň generálneho útoku. Schill a Tatra sa uspokojuje s prieskumnou činnosťou. Ľavé krídlo 18. SS divízie čistí priestor Detvianskej Huty – Detvy – Podkriváňa. V Blatnickej a Necpalskej doline sa pluku z brigády Dirlewanger podarilo obísť obranné postavenia partizánov a vniknúť do tyla 1. čs. partizánskej brigády J. V. Stalina, kde sa zmocnil dôležitej výšiny Ploská, odkiaľ sa mu otvorila cesta na Banskú Bystricu, ako aj do tyla VI. taktickej skupiny. Asi 5 km brigáda postupuje aj v priestore Bieleho Potoka. Bojová skupina Wittenmeyer dobýva Malužinú. Okupanti získavajú kontrolu nad železničnou traťou Ružomberok – Poprad. Pravá skupina 18. SS divízie Horst Wessel obsadzuje Brezno a prelamuje tak dlho ochraňovaný taktický trojuholník. Údolie Hrona je otvorené, nepriateľ má otvorenú cestu v smere na sever na Jarabú, ako aj na západ – Banskú Bystricu. Súčasne s ústupom povstaleckých jednotiek od Brezna ustupuje z priestoru južne a juhozápadne od Zvolena na sever k osadám Kováčová a Sliač pred ľavým krídlom 18. SS divízie a plukom Schill aj časť jednotiek III. taktickej skupiny. S krajným vypätím síl sa pred divíziou Tatra držia ešte IV. a I. taktická skupina v priestore východne od Žiaru nad Hronom a Kremnice. V priebehu dňa nepriateľská delostrelecká paľba ohrozuje aj letisko Tri Duby. Nepriateľ znova plne ovládol vzdušný priestor nad povstaleckým územím.
26. október 1944.
Nepriateľ bez boja obsadzuje Zvolen, ktorý povstalci predtým vyprázdnili a ihneď rozvinul útok na Banskú Bystricu. Na čiare Badín – Vlkanová zastavili postup pluku Schill až do večera jednotky paradesantnej brigády. Keď ich však nepriateľ ohrozil úderom do tyla, ustúpili na rozkaz gen. Viesta až na južný okraj Banskej Bystrice. Divízia Tatra totiž už prenikla od Kremnice na Kordíky a blížila sa k Banskej Bystrici, brigáda Dirlewanger postupovala na Donovaly, skupina Wittenmeyer na Čertovicu, časť ľavého krídla 18. SS divízie do Slovenskej Ľupče, kde má cieľ uzavrieť prístupy povstalcom do Nízkych Tatier. Je nariadené gen. Viestom do rána bez boja opustiť Banskú Bystricu, ústup kryjú jednotky 2. čs. paradesantnej brigády, do hôr, kde sa jednotky zotavia a prejde sa na partizánsky spôsob boja.
27. október 1944.
Ako prvý do vyprázdnenej Banskej Bystrice vstupuje pluk Schill a po ňom pravé krídlo 18. SS divízie Horst Wessel.
30. október 1944
Hermann Höfle – Jozef Tiso vyznamenáva v Banskej Bystrici Waffen – SS nemeckých vojakov za potlačenie povstaleckých partizánskych skupín do hôr, za ich zajatie a smrť.
Dnes – Tiso ako otec národa a martýr, uctievaný hlavne na okupantskom území, kde sa zrodil národnooslobodzovací boj. Môžu nájsť títo partizáni, ktorí padli počas októbra 1944 v povstaleckých lesoch dnes pokoj??? Tiso predsa vyznamenal SS za ich smrť! Oni zomreli zbytočne za svoju vlasť?! Kto arizoval za klérofašistického štátu, ten dodnes neuznáva SNP ako kľúčový moment v našich dejinách ako boj za slobodu. Má svojich nasledovníkov, ktorí sa hrdo hlásia k Tisovi a Hlinkovej garde.
Kto však už vtedy pochopil význam slobody, vždy bojoval na strane partizánov a ich nasledovníci sme my, ktorí majú v úcte SNP. Vidíme a pochopili sme, že povstanie spustilo významné zmeny na východnom fronte a Slovensko práve týmto povstaním očistilo svoju tvár, ktorá bola pošpinená kolaboráciou s Hitlerom. Som hrdá na všetkých, ktorí sa do povstania zapojili a patrí im moje najvrúcnejšie poďakovanie a celoživotná úcta.
Národ, preber sa! Zobuď sa!
Soňa Valovičová
