Múdrosť skrytá v starých ľudových rozprávkach

Prastaré latinské príslovie hovorí „Repetitio est mater studiorum“. V škole nám ho interpretovali ako keby opakovanie bolo matkou múdrosti, keď sme do omrzenia opakovali už dávno naučené vedomosti a zručnosti. Na slovenčine sme sa učili aj o ľudových rozprávkach ako o fiktívnych príbehoch, ktoré do omrzenia deťom opakujú, že dobro vždy zvíťazí nad zlom. Ale až desaťročia ďalšieho života ma presvedčili, že toto všetko bolo vedľa ako tá jedľa.

Najskôr to latinské príslovie. V skutočnosti to znamená, že opakovaním sa človek učí. To, že opakovaním básne sa ju naučíme naspamäť, alebo opakovaním násobilky sa naučíme počítať, sú banality. O toto až tak nejde. Napríklad hudobníci sa tiež opakovaním stupníc a cvičení učia zvládať svoj nástroj, ale to skutočné umenie sa začína vtedy, keď opakovaním človek objaví hlbšie rytmy a vzory, ktoré sa opakujú v hudbe a robia to, že ju vnímame ako lahodnú a harmonickú. Objavíme jej krásu.

Zisťujeme, že krásu a harmóniu robia určité vzory, ktoré sa opakujú v úplne rozdielnych veciach. Toto objavovanie opakujúcich sa vzorov je v podstate prvým krokom k vede. Nie je to náhoda, že mnohí vynikajúci vedci boli (sú) aj vynikajúci hudobníci. Schopnosť učiť sa, objavovať opakujúce sa vzory a vedieť s nimi kreatívne pracovať, je základná zručnosť dobrého vedca aj dobrého hudobníka.

Veda nevznikla ako sebastredná sekta. Jej zmyslom je odovzdávať vedomosti čo najširšiemu okruhu ľudí, v prospech všeobecného dobra. A to od čo najútlejšieho veku. Tak vznikli v temnote nepamäti rozprávky. Niektoré sú medzi ľuďmi stovky a tisíce generácií. Nie sú to len kratochvíľne príbehy a nástroje na vymývanie detských hláv (ako väčšina dnešných umelých), ale sú extraktom opakovaných životných skúseností mnohých ľudí z rôznych časov a prostredí. Zároveň sú didaktickým prostriedkom, ktorý učí deti vnímať základné vzory a učiť sa z nich. V žiadnej rozprávke nezvíťazí „dobro nad zlom“ len tak, pre pekné modré oči Popolušky.

Napríklad v slovenskej rozprávke Pamodaj šťastia, lavička, je hlavným vzorom (životným vzorcom), ktorý sa deti majú naučiť, že pomáhať druhým a dávať veci do poriadku má svoj hlboký zmysel. Dnešná liberálno-kapitalistická realita by nedokázala vysvetliť, aký význam má pre hrdinku príbehu otočenie zohnutej lavičky alebo strasenie obťažkanej jablone. Dôsledky oboch dobrých skutkov sa vymykajú obvyklej schéme „niečo za niečo“. Ale učí deti, že dobré aj zlé skutky sa aj po dlhom čase môžu vrátiť. Niekedy sa to populárne schová pod pojem „karma“. No práve toto poučenie je aj jedným z najsilnejších z evanjelií: „Čokoľvek učiníte niektorému z týchto mojich malých bratov, činíte mne.“

Rozprávkové príbehy, ktoré ukuli a cizelovali mnohé generácie, nie je možné úplne vysvetliť jedným spôsobom a v jednom kontexte. Práve toto je na nich krásne a užitočné, že poučenie z nich je nadčasové a je možné ho použiť v mnohých nečakaných kontextoch.
V niektorom ďalšom pokračovaní sa pozrieme aj na iné príbehy a na skryté vzory, ktoré nás niečo môžu naučiť aj dnes.