Sirota Kukváľgon

Ilustračný obrázok: Александр Борисов. «На промысле за оленем». 1901

Čukotský folklór, príbeh zapísaný v roku 1895 ruským etnografom V. G. Bogorazom na rieke Oloj

Predhovor Sonky Valovičovej:

Príbehy o sirote patria tematicky do žánru magicko-hrdinských rozprávok paleoázijského folklóru, v ktorých hlavný hrdina zvádza boj s nepriateľom. Charakteristickým znakom tohto žánru je prítomnosť vlastného mena hrdinu (na rozdiel od mýtických rozprávok, kde vlastné meno hrdinu absentuje). Sirota bojuje za pomoci vyšších síl proti zlým duchom – keletom, tungakom, zlomyseľným a násilným ľuďom (mnohokrát aj z príbuzenského vzťahu) a pod.
Antropomorfizmus a najmä zooantropomorfizmus zaujímajú dôležité miesto v tomto druhu rozprávky a spájajú ju s ranými mýtickými tradíciami kozmogonických mýtov. Obraz siroty vo folklóre Čukčov a Ázijských Eskimákov historicky vzniká s rozkladom prvobytných
sociálnych vzťahov a vznikom sociálnej diferenciácie v spoločnosti (napr. v čase hladomoru, ktorý vyvolávalo zlé počasie a susedia počas tohto obdobia v niektorých prípadoch nemilosrdne vyháňali siroty z ich domovov). O tom rozpráva aj magicko-hrdinská rozprávka
Sirota Kukváľgon, zapísaná v roku 1895 ruským etnografom V. G. Bogorazom na rieke Oloj
(ČAO).

Sirota Kukváľgon nemal nikoho, okrem svojich dedov. U jedného z nich bolo päť synov. V biede držia svojho synovca, jesť mu nedávajú. ,,Tak, pôjdem ja radšej do Hornej zeme“, povedal si jedného dňa sirota a vybral sa na ďalekú cestu.

V Hornej zemi žijú dvaja ľudia so svojimi ženami. Vidia prichádzať Kukváľgona a jeden z nich sa prihovára: ,,Prišiel si?“

,,Prišiel!“

,,A odkiaľ si prišiel?“

,,S Anójpuuna.“

,,A!“, hovorí, ,,toto miesto poznám z otcovho rozprávania. Tak čo, bývaj u nás, keď si už z takej diaľky prišiel! Potom, ak budeš chcieť, nájdem ti nevestu!“ Súhlasil. Pozval ho horný človek do šiatra, tam diera zakrytá poklopcom. Odokryl príklop, vraví sirote: ,,No, pozri!“

Pozrel do diery  a v Dolnej zemi ľudia pobehujú hore-dolu, ženy šijú kožušiny, dievčence sa hrajú s loptou, medzi nimi aj päť sestier na vydaj.

,,No, ktorú chceš?“, pýta sa zvedavo.

,,Je mi to jedno“, odpovedá Kukváľgon, ,,môžeš poradiť?“

,,Poradím, poradím, keď si už z takej diaľky prišiel. Stačí povedať.“

,,Tak teda tú najmladšiu“, hovorí nakoniec.

Prikázal horný človek upliesť lano zo žíl, na konci priviazal háčik, uchopil dievča a zatiahol, ťahá nahor, vytiahol dušu, telo zostalo na zemi. Medzitým ľudia na zemi zaplakali a zaniesli mŕtve dievča pochovať. Vytiahol hore dievčinu, pomazal dušu krvou a stala sa jeho ženou.

Predtým, ako Kukváľgon prišiel do Hornej zeme, po ceste stretol psa. Ten mu teraz hovorí: ,,Oženil si sa so ženou z Horného sveta, spi s ňou v senduche!* 

Pospali a na druhý deň mladá žena porodila dieťa. Vyrástlo dievča za tri dni, človek hovorí Kukváľgonovi: ,,Nu-ka, v každom prípade mám pomocnicu, ktorá mi tu zostane, a ty ak chceš, môžeš sa vrátiť naspäť domov!“

,,Áno – áno, chcem sa vrátiť na svoju zem!“

Pozmetali horní ľudia dvor zo všetkých strán, zrodilo sa veľké stádo jeleňov. A žena každý deň rodí deti, veľa pomocníkov. A všetci sú v bielom – ľudia i jelene. Vybrali sa domov, prišli na Dolnú zem. A bezdetný strýko, veľký šaman, sedí a šamaní. Počuť monotónne bubnovanie a slová: ,,Ó. Kukváľgon sa blíži! Už je tu!“ Zrazu udrel zvon, prišiel veľký zástup, a v ňom Kukváľgon, nesmierne bohatý človek a pán. Počuli to ďalší strýkovia, zahoreli závisťou i hnevom: ,,A my prečo stále trieme biedu? Poďme hľadať šťastie ako on!“

Išiel starší, šiel a šiel, potkol sa v temnote o sieť démona, sieť ho oblapila, prišiel zlý duch a zjedol ho. Potom išiel druhý, šiel a šiel, potkol sa v temnote o sieť démona, sieť ho oblapila, prišiel zlý duch a zjedol ho. Potom išiel tretí, šiel a šiel, potkol sa v temnote o sieť démona, sieť ho oblapila, prišiel zlý duch a zjedol ho.

Zostal najmladší, vraví: ,,Nu-ka! Aj ja idem hľadať!“ Otec protestuje, priviaže ho remeňom, aby neušiel. V noci však najmladší syn prerezal remeň a utiekol. Išiel, prišiel do siete, sieť ho oblapila, on však na to: ,,Stoj! Stoj! Aj tak som už tvoj, iba počkaj, pokiaľ prenocujem tuná v senduche!“  Sieť sa však stále zaviera.

,,Nu-ka! Stoj! Počkaj, nech ti poviem aspoň zopár slov. Prečo vlastne slúžiš Kelemu, keď ťa necháva od rána do večera drieť v tejto temnote? Pozri sa na seba, veď si ako tieň! Nebolo by lepšie byť ti v pokoji?“

,,Ale on je veľký šaman!“, odpovedá sieť.

,,Nu-ka, veď aj ja som šaman!“

,,Tak to dokáž, nech počujem tvoje šamanenie.“

Sadol si mladý človek na zem, vytiahol šamanský bubon a začal šamaniť. Príde Kele, hovorí: ,,Ko-ko-ko! Cítiť človečinu!“, a chystal sa jesť, keď ho vtom premôže únava: ,,Nie! Počkám do rána! Akosi som ustal!“ Unavene ľahol na zem a zaspal. Bubon stále monotónne bubnuje a mladý muž šamaní. Otvára sa zem, vystúpila voda a prehltla Keleho. Rozbehne sa mladý muž čo najrýchlejšie odtiaľ, stretne Havrana: ,,Kra-kra-kra! Radšej sa schovaj, lebo ťa chytia!“

,,Ach, srdce sa chveje!“, vraví žena Keleho, ,,nu-ka, pôjdem navštíviť svojho muža. Och, ako mi srdce dúpnie! Musím ísť pozrieť za mužom!“ Prišla, muža niet, iba voda v priepasti bubloce. Preskočila cez priepasť, hľadá vinníka.

,,Skry sa radšej v tejto dutine“, hovorí Havran mužovi a ten sa rýchlo schová.

Priskočila bližšie, cíti človečinu: ,,Čo je to za čudo! Kde sú stopy? Tu sú, a tu ich už niet! Žeby v tomto strome? A čo to tu páchne po mäse?!“

Havran jej hovorí: ,,Márne hľadáš! Dávno utiekol po vode. A to, čo tu páchne, sú staré zbytky mäsa!“ Prudko sa zvrtla a stratila sa v tme.

Mladý muž prišiel domov, prešiel krátky čas, vyšiel na dvor, vidí – beží divý jeleň. Pribehne jeleň k nemu, jazyk sa vyvalí z úst, hodí sa na zem a na jazyku krvavá pena.

,,Odkiaľ tak utekáš?“, pýta sa jeleňa.

,,Ako mi nebežať, keď ma naháňajú. Pomôž mi, prosím.“

,,A čo za to?“

,,Pribehne vlk po mojich stopách, ohnivé oči, z tlamy dym. Ničí ma. Keď príde o mesiac, dám ti svoje telo a budeš taký rýchly ako jeleň. Ak ma zachrániš pred vlkom, dám ti šťastie a budeš šťastný už navždy.  Ak ma nezachrániš, budeš navždy nešťastný.“

Utiekol jeleň a mládenec premýšľa. Vidí to otec a pýta sa: ,,Čože toľko premýšľaš? Prečo si zosmutnel?“

,,Len tak“, odpovedá syn. 

Prešlo štrnásť dní, nastal nový mesiac. Mládenec chodí po senduche, zrazu beží vlk: ,,Taká patália! Morím ho už dva roky, sliedim po stopách, a nie a nie ho dobehnúť! Doteraz jeho stopy mrzli predo mnou. Celé zle! Obuv som skynožil, podošvy zničil, behám už len bosý. Priateľu! Nikoho si nevidel utekať?“

,,Pravdaže videl, a veľmi ďaleko utekal. Tam vpredu je cesta, síce veľmi zlá, samý kameň ako ostrie. Ak však tadiaľ pôjdeš, iste ho dobehneš, a to veľmi skoro.“

,,A dávno prebiehal?“, pýta sa zadychčane vlk.

,,Áno, pred mesiacom.“

,,Ach, obuv som zodral, trochu oddýchnem!“, pokračuje vlk, obzerajúc sa vôkol seba.

,,Nuž čo, pospi, hľa – tuná na machu.“

,,A ty mi zajtra pomôž, ja ti na oplátku dám silu škodiť. Koho budeš chcieť, toho zničíš.“

,,Dobre“, odpovedá mládenec, ,,pospi dnes, zajtra pôjdem aj ja.“

Ľahol vlk, napoly spí. Prišiel jeleň, biely ako sneh a vraví: ,,Zabijem tohto vlka pre teba, no keď pôjdeš na ďalší rok ku Tangom, vezmeš ma so sebou! Chcem si zmerať sily s ich jeleňmi! Ako ja kopnem, tak aj ty! Ako ty kopneš, tak aj ja! Odrež mi všetky parohy, nechaj mi iba malý ostatok, ostrý ako nôž. Paroh nabrús ako pílu.“ Ako jeleň povedal, tak mládenec spravil a nabrúsil paroh ako čepeľ. Podišiel jeleň k vlku. Vlk zacítil pach jeleňa, vyskočil a začal ho naháňať. Jeleň silne kopol a vlka usmrtil. Pribehol k mládencovi, hovorí: ,,Ako som kopol,  kopni aj ty!“ Urobil, ako povedal, a začali sa chystať na more. Prišli k brehu, z druhej strany prichádzajú Tangovia, s nimi veľké stádo. Len čo uvidel biely jeleň stádo, vrhol sa cez ľad a rovno k nim. Všetkých pobil a rozohnal na rôzne strany. Jeden zo starcov hovorí: ,,Aký jeleň, taký gazda, radšej ujdime od hriechu.“ Druhí hovoria: ,,Jeden človek čo zmôže! Napadnime ho!“, a začali prechádzať cez ľad. Mladý muž hodil nabrúsený paroh do ľudí a ten začal prebíjať všetkých rad radom. Potom vzal stádo, ženy i deti a vrátil sa domov ako veľký boháč.

Preklad: Soňa Valovičová

Zdroj: БОГОРАЗЪ, В. Г. 1900. Труды якутской экспедиции. Санкт-Петербург: Типография Императорской Академии наук, c. 184 – 187. Preklad: autorka (*tundra)

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Návrat hore