Ilustrácia: Ľudovít Čordák – Les, 1894, Slovenská národná galéria, SNG, https://www.webumenia.sk/dielo/SVK:SNG.O_431
Kde bolo, tam bolo, v malej dedinke uprostred hôr, ktorá sa volala Dobroč, sa v horárni lesníka Dekreta narodil chlapec. Dali mu meno Jozef. Dobroč patril k Čiernemu Balogu a tam bolo vtedy viacero Dekretovcov. Po starom otcovi Matejovi mu teda po celý život hovorili Dekret-Matejovie.
Jožko Dekret mal od malička veľmi rád les. Bol v ňom celý deň, okrem času, keď si robil školské úlohy alebo pomáhal rodičom starať sa o domáce zvieratá. A tak sa postupne pozorovaním naučil rozumieť lesu a zvieratám, ktoré v ňom žijú. Chcel sa stať lesníkom, ako jeho otec a dedo.
Ale keď trochu vyrástol a chodieval s otcom aj na ďaleké pracovné cesty až na Vepor a svahy, čo sa zvažovali k Bystrici, vtedy posmutnel. Všade do diaľky, smerom k bohatým banským mestám, videl holé svahy a pusté rúbaniská bez lesov.
Otec mu vysvetlil, že baníci v strieborných a zlatých baniach potrebujú veľa dreva na spevnenie podzemných chodieb, ďalšie drevo potrebujú stavebníci z celej Dolnej zeme, lebo tam už žiadne lesy nemajú. A zvyšok spotrebujú uhliari, ktorí robia drevené uhlie pre hutníkov, a papierne. Všetci potrebujú toľko dreva, že les sa nestíha obnoviť.
Jožko už z pozorovania vedel, že stromy rastú pomaly a dospelé sú skoro v takom veku, ako ľudia, keď majú 20 – 30 rokov. Až vtedy sa im na najvyšších konároch začnú tvoriť šušky so semienkami. Keď sa šušky v zime otvoria, krídlaté semienka vietor roznesie po okolí, no vždy je to blízko materského stromu. Keď drevorubači vyrúbu všetky stromy zo svahov kopca, les sa už sám neobnoví. Nemajú tam odkiaľ priletieť semienka.
„Prečo ľudia lesu nepomôžu? Veď by mohli zasadiť nové stromy“, hovoril ustarostený Jožko otcovi.
„Synku, toto ešte nikto nerobil. Všetci lesníci sa spoliehajú, že les rastie sám a nikto sa nevie starať o malé stromčeky.“
„Tak to budem robiť ja!“, prehlásil rozhodne Jožko.
„A naučím to aj ostatných lesníkov.“
Otec sa usmial a pohladil Jožka po krátkych vlasoch.
„To je dobre. Ale najskôr sa musíš veľa naučiť ty. Prírodopis, chémiu a aj matematika sa ti zíde.“
Jožko sa teda usilovne učil. Na mnoho otázok o stromoch a o lese mu učitelia nevedeli odpovedať a tak si čítal aj odborné knižky zo zahraničia, ktoré si našiel v okresnej knižnici. Popri tom aj sám robil pokusy s pestovaním stromov.
Prišiel na to, že zbierať vypadnuté semienka zo snehu je únavné a semienka málo pribúdajú. Oveľa lepšie je ešte koncom jesene vyliezť na strom úplne k vrcholcu a natrhať si dozretých šušiek. Potom stačí počkať, kým sa samé otvoria a semienka sa vysypú do košíka.
Pokusom a nezdarom prišiel aj na to, že pred zasadením do zeme musí nechať semienka niekoľko dní ležať na mokrom snehu, až potom z nich vyklíči malý stromček. Veľmi ho prekvapilo, že mladé stromčeky sú veľmi malé. Celkom sa strácali v tráve. A na svoju veľkú zlosť zistil aj to, že mladé stromčeky chutia kozám a ovečkám.
Ale aj na tento problém našiel riešenie. Svoje mladé stromčeky zasadil do hriadky jeden vedľa druhého a okolo hriadky postavil vysoký plot z pletiva, aby ho kozy nevedeli preskočiť. Lesní robotníci, keď to videli, sa smiali, odkiaľ má takú ihličnatú mrkvu. No Jožko im odvrkol, že je to lesná škôlka pre mladé stromy. Logické – malé stromčeky rastú v lesnej škôlke, ako deti v tej detskej. A toto pomenovanie už lesnej škôlke ostalo.
Keď Jožko Dekret – Matejovie vychodil všetky potrebné školy a stal sa lesníkom, už vedel veľmi veľa o stromoch a o tom, ako ich treba pestovať a vysádzať. Mnoho vecí sa od neho naučili aj profesori v špeciálnej lesníckej škole v Banskej Štiavnici. Od nich sa o šikovnom lesníkovi Dekretovi dozvedela aj cisárovná Mária Terézia. Aj ju trápilo, ako rýchlo ubúdajú lesy v jej cisárstve a vydala už niekoľko nariadení, aby sa lesy šetrili, ale nestačilo to, aby sa lesy dokázali obnovovať.
Preto ju veľmi potešilo, keď sa dozvedela, že uprostred Slovenska je jeden mladý lesník, ktorý sa o lesy dokáže starať a vysádza ich. Cisárovná hneď urobila z Jozefa Dekreta vrchného dozorcu nad lesmi a všetkým lesníkom prikázala, aby sa naučili jeho spôsoby. Prikázala aj to, že treba do lesa zamestnať robotníkov, ktorí nebudú lesy rúbať, ale podľa Dekretovho návodu vysádzať.
A tak sa splnilo detské predsavzatie Jožka Dekreta. Na slovenských svahoch začali rásť nové lesy a Jozef Dekret naučil aj drevorubačov, aby nevyrúbali celý les na svahu až dohola. Najlepšie urobia, keď vyrúbu len neširoký pás lesa, aby sa rúbanisko dokázalo obnoviť aj samo zo semienok stromov, ktoré na svahu ostali.
Slovensko je dnes krásna krajina s bohatými lesmi. Jozef Dekret nás naučil, že o les a krajinu sa musíme starať. Nezabúdajme na tieto vedomosti, aby naša krajina ostala krásna.
