Milan Rastislav Štefánik – astronóm

Dnes (4. 5. 2023) sa o 14:00 pred Vojenskou akadémiou Milana Rastislava Štefánika v Liptovskom Mikuláši, ako každý rok, koná pietna spomienka na tragédiu, ktorá predčasne ukončila jeho plodný život.

Milana Rastislava Štefánika všetci poznáme ako generála, diplomata, politika a jedného z otcov – zakladateľov prvej Československej republiky. V tieni takto vnímanej osobnosti Štefánika však ostáva jeho odborný život a vášeň, ktorým bola astronómia. Profesionálnym astronómom bol Štefánik 10 rokov, čo nie je veľa, no predsa za tento čas za sebou zanechal prácu a výsledky, ktoré by iným stačili na celý život. Jeho práci na poli astronómie je venovaný tento článok.

Narodil sa 21. 7. 1880 v Košariskách blízko Myjavy v rodine evanjelického farára. Od detstva sa dobre učil a rýchlo chápal. Postupne prešiel cez školy v Šamoríne a Bratislave až na Pražskú techniku, všade sa mu darilo študijnými výsledkami získať na prilepšenie aj prospechové štipendium. Podľa pamätníkov bol Štefánik v Prahe veľmi spoločenský a často navštevoval rôzne mládežnícke a umelecké spolky, kde získaval priateľov a kontakty. Mal citlivú a empatickú povahu a preto si ľudí vedel získať rýchlo.

V roku 1900 prestúpil z techniky na filozofickú fakultu, kde vtedy pôsobil aj profesor Masaryk, na odbor astronómia. Tá Štefánika celkom pohltila. Treba uviesť, že už od staroveku patrila k nutným zručnostiam astronómov aj meteorológia, takže aj tá sa vtedy vyučovala na filozofickej fakulte. Meteorológia je pre astronómov životne dôležitá, preto sú meteorológmi pre vlastnú potrebu. Rovnako dôležitá je meteorológia aj pre letcov a Štefánik ju využíval pri svojej bojovej službe počas neskoršej Veľkej vojny ako letec.

V letnom semestri 1902 pôsobil na Polytechnike v Zürichu (v tom čase tam pôsobil „rodák“ Aurel Stodola) u profesora Wolfera. Zürich bol v tom čase špičkovým svetovým pracoviskom, ktoré sa venovalo pozorovaniu a štúdiu slnečných škvŕn. Špecializáciou profesora Wolfera boli slnečné protuberancie. Tento pobyt nadlho nasmeroval Štefánikov odborný záujem na Slnko.

Cestou späť do Prahy sa Štefánik neponáhľal. V Ženeve navštívil slávneho optika Schaera, aby sa dozvedel z prvej ruky informácie o konštrukcii optických prístrojov a o ich brúsení. Určitý čas tiež strávil v knižniciach a hvezdárňach v Taliansku, kde zbieral materiál na svoju dizertačnú prácu, ktorou v roku 1904 ukončil štúdium na filozofickej fakulte. Jej názov znel Nové hviezdy z doby predtychonovej a Nová Cassiopea. Diplom mu do rúk odovzdal prodekan Emil Jakub Frída, ktorého skôr poznáme pod menom Jaroslav Vrchlický.

Po ukončení štúdií sa vybral do Paríža. Mal vo vrecku odporúčajúce listy pre slávnych astronómov Flammariona a Janssena, ale inak bol bez znalosti jazyka a bez prostriedkov, len s pôžičkou, ktorú mu v Ružomberku pomohol získať priateľ Vavro Šrobár.
V Paríži mal Štefánik spočiatku smolu. Ohlásil sa v observatóriu v Meudone u Janssena, no ten bol práve v Taliansku a nechal na seba čakať až do jari 1905. Bez priateľov z českých a slovenských rodín, ktorí v tom čase žili v Paríži, by sa musel otočiť na päte.

Janssen bola dobrá voľba. Bol to nestor astronómie vo Francúzsku. V čase, keď sa zoznámil so Štefánikom, mal už cez 80 rokov, no bol to práve on, ktorý používal dômyselné fotografické prístroje na pozorovanie slnečnej koróny pri zatmení, objavil spetrohelioskop a pomocou neho zistil v spektre slnečnej koróny čiary dosiaľ neznámeho prvku, ktorý pomenoval hélium podľa Slnka. Kvôli pozorovaniu Slnka pri zatmení cestoval po celom svete a v roku 1870, keď bolo zatmenie v Alžírsku, ho nezadržalo ani pruské obkľúčenie Paríža. Za pruské línie sa dostal dobrodružne – balónom. Janssen bol ako prototyp hrdinov Julesa Verna.

Štefánikove znalosti a nadšenie urobili na Janssena veľký dojem. Pravdepodobne nemal v pláne prijať nového stážistu, no aby Štefánika aspoň trochu odmenil za niekoľko mesiacov čakania, urobil mu podrobnú prehliadku po vybavení observatória v Meudone. Štefánik tú prehliadku robil veľmi dôkladne a všetko si nechával podrobne vysvetliť. Napokon sa všetko nestihlo za jeden deň a jeho návšteva sa natiahla na niekoľko dní. Rozhodujúcim momentom bolo, keď si Štefánik všimol závady na výveve a aj navrhol, ako by sa prístroj dal opraviť. Janssen na konci prehliadky, namiesto rozlúčky, navrhol Štefánikovi, aby ostal a vývevu opravil sám podľa svojich nápadov.

Dovolil mu tiež voľne pracovať v Meudone, zoznámil ho s mnohými ľuďmi a podporoval publicitu Štefánikových odborných prác. Písomne to vyjadril takto: „Budem vás podporovať vo vašej snahe, pokiaľ budem živý, ale kto má 81 rokov ako ja, má viac za sebou ako pred sebou. Vy musíte postupovať rýchle. Ak chcete, pripojte sa k výprave na Mont Blanc s Millochauom.“

Štefánik nadšene pozvanie prijal. Observatórium na Mont Blancu bolo v tom čase unikátom a najvyšším observatóriom na svete (4810 mnm). Janssen sa na svojich cestách presvedčil o výhodách pozorovania v čistom horskom prostredí a tak presadil tento projekt budovy na ľadovci. Konštruktérom bol Alexander Gustáv Eiffel a stavba prebiehala v rokoch 1890 – 1893. Hlavný ďalekohľad mal objektív s priemerom 33 cm a bol pevne nasmerovaný severne v smere zemskej osi. Pred objektívom sa nachádzalo rovinné zrkadlo (siderostat) s priemerom 60 cm a jeho naklápaním bolo možné pozorovať cez pevný objektív ľubovoľné miesto na oblohe.

18. 6. 1905 teda Štefánik, Millochau (iný blízky spolupracovník Janssena) a štyria nosiči vyrazili na Mont Blanc. Mali však smolu, lebo krátko po výstupe sa zhoršilo počasie, pozorovania neboli možné a nedalo sa ani zostúpiť. V observatóriu museli stráviť 18 dní, čo bol v tom čase výškový rekord. Štefánik si robil z pozorovaní aj života pravidelné, i keď strohé a vecné zápisky, tak si vieme predstaviť tvrdosť podmienok podľa zápisu z 1. 7. 1905: „Strava je takmer studená… polievka pekelná. Nájdený kúsok chleba, ktorý tu zanechali pred dvoma rokmi turisti, rozmočený vo vode z topiaceho sa snehu, s kúskom antického syra…“

Po neúspechu na Mont Blancu dostal Štefánik ďalšiu veľkú príležitosť o mesiac neskôr, keď sa  pripojil k Janssenovej výprave do Alcosebre v Španielsku na pozorovanie úplného zatmenia Slnka. My, čo nie sme astronómovia, si snáď ani nevieme predstaviť, koľko energie a príprav sa pri pozorovaní zatmenia sústreďuje do krátkeho a presne ohraničeného časového úseku. Veď úplné zatmenie trvá určite menej ako 10 minút, typicky skôr okolo piatich. V tých piatich minútach je nutné urobiť a zapísať všetky naplánované merania, fotografie a pozorovania, pritom človek nesmie na nič dôležitého zabudnúť, lebo nič sa nedá opakovať.

Štefánik na nováčika vynikal zručnosťou, chladnokrvnosťou a precíznosťou. Vedecký plán pozorovania v Španielsku sa aj vďaka priaznivému počasiu splnil a niektorých účastníkov výpravy, medzi ktorými nechýbali ani Janssen a Štefánik, prijal na audiencii španielsky kráľ. Výsledky pozorovaní spracoval Štefánik do vedeckej práce Spektroskopické výskumy počas zatmenia 30. augusta 1905 v Alcosebre (Španielsko). Janssen bol touto prácou nadšený, postaral sa o jej širokú publicitu a sám ju predniesol v Akadémii vied v Paríži.

Štefánik trvale ostal Janssenovým obľúbencom. Hneď začiatkom nasledujúceho roka dostal v Meudone vlastnú pracovňu a právomoci samostatne používať prístroje potrebné na pozorovanie. Naďalej tiež úzko spolupracoval s Millochauom, s ktorým strávili spolu niekoľko krušných týždňov na Mont Blancu. Vzťahy v observatóriu v Meudone však neboli idylické. Najmä vadili napäté vzťahy medzi Janssenom a prevádzkovateľom Deslanderom, ktoré silne pocítil aj Štefánik ako Janssenov obľúbenec.

V Štefánikovom denníku nájdeme aj takýto zápis: „27. 1. 1906, sobota. Jdem do laboratória. Počínam sa zariaďovať vo svojom oddelení. Odniesol som si spektroskop Dubosq. Od p. Lamiablea žiadal som stôl a…; odbavil ma úradnícky, snáď že prítomným bol p. Kannapel. Je on jednoduchá, bezfarebná duša prospechárska. Jednak chcel sa ukiazať odmeraným pred Deslandrom, jednak byť čačaným pred p. Janssenom. Nie je jeho priateľom a predsa žiarli na každého, kto je priateľsky prijímaný u direktora.“

No o zložitosti vzťahov svedčí aj zápis z 5. 2. 1906: „Šiel som do laboratória. Millochau schoval pri mojom príchode akýsi zošitok s nápisom Spektroheliograf. Dačo kutí. Je predsa len žiarlivá, nespoľahlivá firma, mnoho nasiakol po tejto stránke od Deslandra. Ináč je pracovník. Práve robil pokusy o vibrácii elektrickej. Spomenul som mu, že mám predložiť svoj plán automatickej výhybky, hneď oživnul a hovoril o „našom“ (?) vynáleze. Musím sa mať na pozore.“

V snahe zlepšiť svoje postavenie, nezávislosť a vedecké možnosti adresoval v tomto čase Štefánik žiadosť o štipendium Českej akadémii cisára Františka Jozefa pre vedy, slovesnosť a umenia v Prahe. Jeho žiadosť uvediem v plnom znení, lebo jednak v nej pisateľ stručne zhrnul svoj životopis, jednak dokumentuje jeho skromnosť a vecný štýl.

Slávnej Českej akadémii cisára Františka Jozefa v Prahe!
Dovoľujem si uchádzať sa o niektoré štipendium, vypísané slávnou Akadémiou na rok 1906. Narodil som sa na Slovensku, v Uhorsku, a tam som navštevoval stredné školy gymnaziálne. Po maturitnej skúške odišiel som do Prahy a bol som zapísaný ako riadny poslucháč na Českej vysokej škole technickej. Avšak technické vedy nezodpovedali mojim túžbam, ktoré sa od mojej prvej mladosti niesli k hvezdárstvu, preto po absolvovaní 4. semestra prestúpil som na českú fakultu filozofickú a tu po 3. semestri venoval som sa úplne odboru astronomickému. Potom som odcestoval do Zürichu a nechal som sa imatrikulovať na tamojšej univerzite. Tam sa ma ujal p. prof. Wolfer a s obetavosťou (za ktorú mu zostanem večne vďačným) ma uviedol i do praxe astronomickej. Po pol roku som opustil Zürich, aby som navštívil niektoré hvezdárne a knižnice v Taliansku, a tak som si doplňoval vedomosti a zbieral materiál k svojmu štúdiu o jednej triede premenných hviezd, nazývaných hviezdami „Novými“. Toto štúdium som začal už v Prahe.
Z Talianska (cez Bernardský priesmyk) dostal som sa do Ženevy, pracoval som v knižnici, navštevoval hvezdáreň a v dielni astronóma Schaera som sa denne cvičil v brúsení šošoviek. Potom som sa vrátil do Prahy, nastúpil som opäť na fakultu filozofickú a v r. 1904 som dosiahol doktorskú hodnosť. Dizertácia moja bola venovaná novým hviezdam z doby predtychonovej a nove Cassiopei.
Skoro po promócii rozhodol som sa pre Paríž, a tam priazňou osudu dostal som sa na slávnu hvezdáreň Meudonskú. Tu slovutný riaditeľ Janssen značne prispel a prispieva k založeniu mojej budúcnosti. Jeho priazňou som bol spolu s astronómom Millochauom poslaný na Mont Blanc za účelom vedeckým (výsledok našej cesty bude publikovaný); zúčastnil som sa na pozorovaní zatmenia Slnka v Španielsku (prikladám o tom publikáciu francúzskej Akadémie vied); dovolili mi tiež zúčastniť sa na zjazde „International Union for Cooperation in Solar Research (Medzinárodná únia pre spoluprácu vo výskume Slnka)“, ktorý sa konal minulého roka v Oxforde (zoznam účastníkov je pripojený).
Teraz som dostal v Meudone svoje astrofyzikálne laboratórium, 9-palcový ekvatoriál a robím spektroskopické výskumy.
Slávna Akadémia! Až doteraz nemám vedecké zásluhy, ale chcem odhodlane pracovať, aby som sa stal užitočným členom ľudstva. Vždy som bol a aj dnes som odkázaný výlučne len na seba; od mojich chudobných rodičov nemohol som žiadať a prijať najmenšiu hmotnú podporu. Moja minulosť a prítomnosť je plná bojov a utrpenia. Osmeľujem sa teda opätovne prosiť slávnu Akadémiu, aby mi udelením štipendia aspoň čiastočne umožnila napredovanie.
V Paríži (Observatoire de Meudon) dňa 24. 1. 1906.
V dokonalej úcte oddaný
                                                                                                          Milan Štefánik

Na svoju žiadosť dostal Štefánik zamietavú odpoveď s odôvodnením, že prišla po termíne.

Rok 1906 bol veľmi plodným obdobím. Štefánik pracoval, zväčša spolu s Millochauom na zdokonaľovaní prístrojov, pozoroval a publikoval. Medzi jeho prácami z tohto obdobia sú:
-      O novej úprave spektroheliografu – šlo o zlepšenie konštrukcie ovládaním mechanických častí glycerínovou pumpou, ktorá eliminovala mechanický šum, a zlepšenou konštrukciou štrbín, ktoré umožnili vytvárať referenčné obrazy. Práca vyšla aj v The Astrophysical Journal.
-        O metóde, ktorá umožňuje štúdium slnečnej koróny mimo zatmení – prístroj, ktorý simuloval zatmenie Slnka bol vtedy už známy, no problémom bol relatívne nízky jas koróny oproti jasu Slnka a rozptýleného svetla v atmosfére. Štefánikov prínos bol v návrhu špeciálnych monochromatických filtrov.
-        Odrazový heliometer – šlo o návrh nových optických prvkov, ktoré výrazne zlepšovali svetelnosť prístroja.
-        Príspevok k štúdiu infračerveného spektra
-        O citlivosti sietnice na svetelné žiarenie
-        Výskumy telurických čiar
-        Fotografické štúdie telurických čiar v infračervenom spektre
-    Pozorovania vykonané na vrchole Mont Blancu od 31. augusta do 5. septembra 1906 – tieto pozorovania aj prácu robil spoločne s ruským astronómom Alexejom Ganským z Pulkova.

Práce o infračervenej časti spektra boli tiež spracovaním pozorovaní z  pobytov na Mont Blancu. Tam Štefánik okrem Slnka pozoroval aj novoobjavené kométy a povrch planét. Práve infračervené prístroje mu pomohli prísť s príspevkom k meraniu rotácie planét. Tento problém je zvlášť ťažko riešiteľný pri Venuši, ktorá je celá zakrytá hrubou vrstvou oblakov a jej povrch nie je viditeľný.

Publikovaním zlepšení spektroheliografu, čo bol prístroj vynájdený Janssenom, sa vážne narušili vzťahy medzi Štefánikom a Millochauom na jednej strane a na druhej strane Deslandrom, ktorý sa stal administrátorom Meudonu, pričom Janssen ostal len čestným riaditeľom. Zdá sa, že Deslandres mal tiež ambíciu zdokonaliť tento prístroj, no Štefánik s Millochauom ho predstihli, preto napadol ich prvenstvo tvrdiac, že ich zlepšenia používa vo svojom prístroji už dlhé roky, len o nich nepublikoval.

Štefánik okrem toho žil bohatým spoločenským životom, najmä zásluhou Janssena, spoznával nových ľudí a získaval konexie. Z jeho zápiskov:
„28. 1. 1906. Bol som na slávnostnom odhalení pomníku na pamiatku vzduchoplavcov obliehaného Paríža a hrdinov pôšt, telegrafov a železníc od sochára Augusta Bartholdiho v Neuilly-sur-Seine pred Ternskou bránou za predsedníctva ministra vojny pána M. Etienna. Poriadal ho Aéro-Club de France. Sedel som hneď v druhej rade, zrovna za ministrom, pri Janssenovi.“

„12. 2. 1906, pondelok. Dostal som pozvanie do Hôtel Continental od p. a pí. Janssenových. Poďakoval som sa a sľúbil návštevu na budúci pondelok. Ponevádž k nim chodí vysoká spoločnosť, ktorá vyžaduje exaktnosť v zovňajšku, bude ma toto poctenie stáť asi 200 F.“

V polovici roka 1906 Štefánikovi komplikovali život aj niektorí veritelia a zdravotný stav. Vo svojich zápiskoch uvádza, že počas choroby chcel využiť dočasné zlepšenie stavu na dokončenie správy o prístroji, ale dva dni práce mu tak zhoršili stav, že takmer zomrel. S vďakou spomína na opatrovanie slúžky Elise u Janssenových, ale aj Millochaua, ktorý sa ukázal ako človek dobrého srdca.

Štefánik sa v Paríži zoznámil aj s Máriou Neumannovou, českou študentkou. Zblížili sa a písal jej veľa listov. O tomto ťažšom období napísal toto:
„Rozhodol som sa vystúpiť po tretíkrát na Mont Blanc, dúfajúc, že to bude príležitosť k zaujímavej práci, a tak že upevním svoje postavenie. Nestačilo to. K tomu všetkému Deslandres stal sa administrátorom meudonskej hviezdárny (Janssen je len čestným riaditeľom) a svojim netaktickým vystupovaním znemožňuje mi môj pobyt… Mohol som síce uzavrieť kompromis, ale za jakú cenu! To znamenalo zriecť sa aj toho minima požiadavkov, s čím som sa snažil uskromniť..
Tu zrazu, keď som sa považoval takmer za strateného, mení sa situácia v tej miere, že i počínam oživovať. Posledná práca (Recherches sur les raies telluriques dans le spectre infrarouge) bola veľmi pekne prijatá, takže prepadli veškeré intrigy p. Deslandra. Ba viac: Akadémia poverila ma expedíciou do centrálnej Asie, abych mohol pokračovať (pri zatmení Slnka) v začatých štúdiách. Je to úžasné šťastie, že z pomedzi všetkých hviezdárov francúzskych menovali mňa, ač som mladý a cudzinec. Bude to jediná oficiálna výprava Francúzska. Týmto činom poskočil som na tisíc kilometrov. Súčasne dostal som inú, nie menej príjemnú správu – z Ruska. Zvú ma, aby som prišiel do Pulkovskej hviezdárne a zarídil tam spektroheliografické štúdiá, ovšem, mal bych úradné postavenie a slušný plat.“

Zatmenie v strednej Ázii malo byť 14. 1. 1907 a Štefánik ako miesto pozorovania vybral Ura Tjube blízko Buchary. Do Ázie cestoval cez Slovensko, kde krátko navštívil rodičov, potom cez Petrohrad a Pulkov, kde sa k nemu pridalo niekoľko ruských astronomov, aj s Andrejom Ganským, s ktorým strávili niekoľko týždňov na Mont Blancu. Samotné pozorovanie zatmenia však bolo neúspešné. Tesne pred kontaktom Slnka s Mesiacom zatiahli oblohu mraky a začalo snežiť. Útechou nebol ani fakt, že rovnako dopadli aj všetky ostatné výpravy. Štefánik si o tomto zatmení zapísal toto: „Prechod mesačného tieňa bol veľmi jasne viditeľný na ľahkej vrstve mračien. Jav bol dojímavo krásny, ale nemohol som uskutočniť žiaden bod svojho vedeckého programu.“ Cestou späť do Paríža cez Petrohrad navštívil Štefánik v Jasnej Poľane Tolstého, u ktorého v tom čase pôsobil ako lekár „rodák“ Dušan Makovický.

Rok 1907 bol pre Štefánika ešte veľmi ťažký. V polovici roka znovu ochorel na zápal v očiach a žalúdku a jeho stav bol veľmi vážny. A keď sa vyliečil, zasiahla ho na Vianoce rana v podobe telegramu o smrti dlhoročného dobrodincu a priateľa Janssena.
Začiatkom roka 1908 sa pred Štefánikom ako nedostihnuteľná fatamorgána objavila ďalšia príležitosť. Márii Neumannovej o tom napísal: „…nepodarilo sa mi obsiahnuť účastenstvo s expedíciou na Južný pól, vzdor tomu, že si to prial sám šéf Jean Charcot a že i Akadémia sa ozvala v môj prospech. Príčina: oneskorenie. Všetko už je pripravené, v ministerstve nechcú meniť dispozície. Nezbylo, než mi prijať riaditeľstvo Mont Blancu.“

Po smrti Janssena dostal Štefánik v nasledujúcom roku aj smutnú úlohu likvidovať budovu observatória na Mont Blancu. Observatórium bolo postavené na vrcholovom ľadovci a v roku 1908 sa pod ním otvorila široká ľadovcová trhlina. Bolo len otázkou času, kedy celá budova aj s kusom ľadovca poputuje do údolia. Štefánik bol v tom čase zástupcom riaditeľa Spoločnosti observatórií na Mont Blancu. Riaditeľom bol bohatý podnikateľ a nadšenec hôr Joseph Vallot. Píšeme o observatóriách v množnom čísle? Áno, Vallot, dal postaviť na Mont Blancu prvé fungujúce observatórium vo výške asi 4350 mnm, teda asi 500 metrov pod vrcholom, no na pevnej skale. Až po tomto úspechu vznikol projekt Janssena na budovu priamo na vrchole. Vallotova budova teda stojí dodnes a celý čas slúžila ako útočište horolezcov pri výstupoch na Mont Blanc, aj ako meteorologické observatórium.

Pri evakuácii prístrojov a vybavenia z Janssenovho observatória vystúpil Štefánik od júla do septembra na vrchol tri razy a zachránil všetky dôležité prístroje. Niektoré z nich po oprave presťahoval k Vallotovi, ktorý sa ukázal ako priateľský a dobrosrdečný chlapík, vždy ochotný pomôcť: „Pán Vallot je muž správny a roztomilý. Pracujeme spolu v úplnej zhode a som si istý, že sa náš pomer stane ešte užším a srdečnejším.“

Choroby a životné rany sa na Štefánikovi podpísali. Už tak nesršal nadšením a energiou, ako keď sa objavil v Paríži. V jednom z listov Vallotovi to vyjadril takto: „Aká zmena počas dvoch rokov, keď som mal tú česť byť Vám predstavený. Vtedy sa život na mňa usmieval a ja som diktoval svoje podmienky. Dva roky, dva roky tvrdej školy, dva nezabudnuteľné roky v mojom vývoji … Chcel by som len dodať, že by ma zarmútilo, keby Vám snáď moje slová vnukli myšlienku, že som nešťastný tvor. Nie! Nešťastníci sú len slaboši, ktorým súcit druhých sa stal piatym živlom. “

Rokom 1909 sa v živote Štefánika začalo obdobie ciest do exotických krajín a zároveň sa začal jeho vstup do diplomacie. V apríli – máji 1909 cestuje do severnej Afriky, formálne hľadá miesto na vybudovanie vlastnej hvezdárne. V zápiskoch z tejto cesty však uvádza, že najlepšie podmienky na pozorovanie našiel v palmovom hájiku pri Tunise. Inak vzduch plný drobného prachu z púštnych búrok výrazne sťažoval pozorovanie. Túto cestu výrazne podporoval senátor Emilé Chautemps, ktorý aj neskôr často so Štefánikom spolupracoval. Údajne Štefánik pri tejto ceste doručoval aj depeše s povereniami pre vojenských a politických činiteľov v tejto časti francúzskych kolónií, takže jeho cesta pravdepodobne nebola neúspešná.

V lete 1909 Štefánik dokončil prebudovanie observatórií na Mont Blancu a odovzdal Vallotovi kľúče a funkciu. Štefánik sa pravidelne zúčastňoval zhromaždení Spoločnosti observatórií Mont Blanc, no v roku 1914 sa postavil proti ich ďalšiemu rozširovaniu. Podporoval výstavbu observatória na nižšom a prístupnejšom Pic du Midi.

Koncom roka 1909 bol už plný príprav na cestu do Polynézie. V nasledujúcom roku 1910 sa totiž očakával návrat Halleyho kométy a v ďalšom roku malo byť úplné zatmenie Slnka, viditeľné na niektorých ostrovoch Francúzskej Polynézie. Cesta na Tahiti bola veľkým a dobrodružným podnikom. Na Tahiti neexistovalo žiadne zázemie na podobnú vedeckú činnosť. Štefánik musel počítať s tým, že sám nájde vhodné miesto na observatórium a sám ho vybuduje. Všetky prístroje si tiež Štefánik zaobstaral sám. Niektoré zakúpil, alebo už vlastnil, no väčšinu dôležitých prístrojov si z dobrej dlhodobej známosti zapožičal od optika Schaera zo Ženevy.

Prelet Halleyho kométy v roku 1910 bol výnimočný tým, že kométa mala preletieť presne medzi Zemou a Slnkom, v istom okamihu sa mala premietnuť na Slnečný disk a tak umožniť jedinečné pozorovania a merania prechodu slnečných častíc hmotou kométy. V ľudovej tvorivosti sa tiež šírila panika z možného zhubného pôsobenia chvosta kométy na atmosféru Zeme, lebo podľa odhadov astronómov mala Zem preťať chvost kométy.

S podporou guvernéra ostrova Tahiti sa Štefánikovi podarilo vybudovať provizórne observatórium, no v okamihu preletu kométy popred Slnečný disk bolo zamračené, takže hlavný cieľ cesty na Tahiti tentoraz nebol splnený.

K Štefánikovmu pobytu na Tahiti sa však viaže jedna československá fotografická perlička. Štefánik bol údajne prvý z československých fotografov, kto vyfotografoval akt. Fotografia je pozoruhodná nielen svojou kvalitou, ale aj tým, že je to jediný akt, ktorý sa zachoval v Štefánikovej pozostalosti. Všetky ostatné fotografie vlasatíc boli z oblohy.

Neúspech pri pozorovaní Halleyho kométy si Štefánik v plnej miere vynahradil v nasledujúcom roku počas úplného zatmenia Slnka v Tongatabu na ostrovoch Tonga. Pri tomto zatmení bolo počasie prajné. Zrána vraj bola obloha zatiahnutá, ale do času kontaktu Slnka s Mesiacom sa oblaky úplne rozplynuli. Práce pri tomto zatmení a ich dokumentovanie, hodnotia odborníci na astronómiu ako jednu z najvýznamnejších Štefánikových prác. Kľúčová pasáž z publikovanej odbornej správy znie takto:
„Mojím úmyslom bolo postupne urobiť sériu fotografií zakrytého Slnka, použijúc pri tom rozličné filtre a senzibilizované platne. Keď som videl stav neba, zmenil som v poslednej chvíli svoj program a využijúc bezoblačnosť počas totality, obmedzil som sa na fotografovanie slnečnej koróny obvyklými spôsobmi. Jedna z fotografií, krátko exponovaná, zachytila chromosféru a vnútornú korónu, na ostatných vidno najmä vonkajšiu korónu. Na fotografii (urobenej po začiatku totality) možno vidieť, že v oblasti, ktorá obklopuje severný pól, sotva sa dá nájsť stopa po koronálnej hmote…“

Štefánik bol nielen jedným z prvých pozorovateľov oblastí nižšej svietivosti v slnečnej koróne, ktorým sa až v 50-tych rokoch 20. storočia ustálil názov koronálne diery, no bol prakticky prvým astronómom, ktorý správne odhadol aj dôvod ich zníženej svietivosti – kvôli úbytku hmoty v koróne.

Štefánikova výprava na Tahiti bola vo Francúzsku prijatá veľmi kladne. Pozorovania v týchto zemepisných šírkach majú tú zvláštnosť, že sa im odkrýva aj podstatná časť južnej oblohy. Väčšina špičkových observatórií je aj dnes na severnej pologuli a túto možnosť nemá. Tahiti bolo v tom čase prvým miestom na južnej pologuli, na ktorom stálo observatórium. Štefánik okrem plánov na dobudovanie observatória na Tahiti dostal za úlohu zmerať a vypracovať katalóg hmlovín južnej oblohy a vybudovať sieť meteorologických staníc. Štefánik sa vo Francúzsku stával významným človekom a v jednom zo svojich listov napísal toto: „Často sa stretávam s Poincarém, čo ma oduševňuje. Naposledy so mnou besedoval viac ako hodinu. Veľmi ho zaujímalo, ako som riešil problém nového ekvatoriálu a kupoly, keď som ušetril asi 85 % bežnej ceny.“ (Poincaré bol v tom čase ministerským predsedom Francúzskej republiky.)

V roku 1911 dostal Štefánik Wildeho cenu francúzskej Akadémie vied, ako prvý zo Slovákov a Čechov. Jeho vtedajší tajomník Jaromír Králíček si pri tejto príležitosti zapísal: „Cena má taký význam, že pri budúcej príležitosti musí dostať Čestnú légiu.“
Štefánik mal na Tahiti odcestovať v roku 1912, no tesne pred odchodom ho poverili cestou do Brazílie pozorovať úplné zatmenie Slnka. Túto zmenu cestovných plánov komentoval Štefánikov tajomník takto: „Loďou Titanic, čo stroskotala, chcel Štefánik cestovať do Ameriky. Nebyť toho, že ho poverili expedíciou do Brazílie, mohol byť už utopený.“ Na pozorovanie zatmenia Slnka v Brazílii bol Štefánik vybavený v tom čase najlepšími existujúcimi pozorovacími prístrojmi, no v deň zatmenia bolo zamračené a pršalo. Zaujímavosťou je, že v auguste 1912 cestoval Štefánik už ako francúzsky občan. Občianstvo mu bolo udelené 27. 7. 1912.

Veľkorysá výprava na Tahiti sa komplikovala a odkladala. Štefánik plánoval observatórium vybaviť tými najlepšími prístrojmi, čo však bolo finančne veľmi nákladné. Sám si to nemohol dovoliť, dokonca ani Akadémia nemala dostatočný rozpočet a zháňanie prostriedkov nebolo jednoduché.

Medzitým dostal Štefánik poverenie z Brazílie cestovať nie na Tahiti, ako plánoval, ale do Ekvádoru. Riaditeľom tamojšej hvezdárne v Quite bol Tufiňo, ktorý študoval vo Francúzsku a poznal sa so Štefánikom. Pri svojej misii v Ekvádore, Štefánik priamo u prezidenta loboval v prospech rozvoja vedy, budovania observatórií a meteorologických staníc.

Štefánik presadzoval vedecký program, no meteorologické stanice by nemali praktický význam bez kvalitného bezdrôtového spojenia na odosielanie a príjem údajov. Budovaním meteorologických staníc Francúzsko zároveň budovalo globálnu telekomunikačnú sieť. A toto malo význam strategický aj politický.

Po návrate z Ekvádoru, v roku 1914 dostal Štefánik poverenie ďalšou podobnou vedecko – strategickou misiou v Maroku, súčasne s tým mu bol udelený rad Čestnej légie… a vzápätí vypukla Veľká vojna.

Po vypuknutí Veľkej vojny sa Štefánik už nikdy nemal možnosť vrátiť k astronómii. Dnes už len z jeho zápiskov sa dohadujeme, o akú veľkú vedeckú osobnosť v ňom svet prišiel. Veď jeho pozorovania v Meudone, s pomocou vlastnoručne zdokonalených prístrojov, boli v infračervenej aj ultrafialovej časti spektra za hranicami oblasti, ktorú ako pozorovateľnú uvádzali vtedajšie ročenky. Dôkaz o jeho výnimočnom talente sa zachoval aj v jeho pozostalosti. Vo veľmi úsporne písanom Ekvádorskom denníku z jeho poslednej cesty, sa našla na strane 20 aj takto znejúca poznámka:

(s. 20 – september) 24. La lumiére zodiacal. Nebo jasné, niekoľko kumulusov na západe čiastočne zakrýva zodiakálne svetlo,¹⁹ ktoré sa rozprestiera po Mliečnu cestu a v prvej tretine je také jasné ako ona. Južná časť nie je dostatočne ohraničená.
25. Z. sv.²⁰ je viditeľné, ale nebo je menej priezračné. Silný prúd morský.
26. Z. sv. málo vidieť pre priezračnosť podobnú ako včera.
Snáď pozorovanie južnej línie by mohlo slúžiť na určenie svetelnej menlivosti, ktorá pravdepodobne súvisí so slnečnou aktivitou, ako som na to upozornil B. d. Long. roku 1911 po svojom návrate zo savany. Pravdepodobne existuje fluktácia²¹ denná (škvrny?) a fluktuácia ročná.
—–
¹⁹la lumiere zodiakal (franc.) — rovníkové (zvieratníkové) svetlo; rozprestiera sa pozdĺž zvieratníka (roviny ekliptiky) v tropických krajoch; viditeľné za jasných večerov a nocí. Jeho jasnosť (intenzita) je takmer zhodná s Mliečnou cestou.
²⁰z. sv. — zodiakálne svetlo — zvieratníkové svetlo
²¹fluktácia — vlnenie

Túto poznámku už Milan Rastislav Štefánik nestihol pretaviť do vedeckej práce a publikovať. Toto jeho pozorovanie by o niekoľko desaťročí predbehlo ostatných astronómov, ktorí o fluktuácii zodiakálneho svetla prvý raz písali až v čase, keď okolo Zeme lietali umelé satelity.
Štefánikov talent podčiarkuje aj to, že toto pozorovanie urobil cestou do Ekvádoru na lodi.

Marián Moravčík

PS: Dnes si už ani neuvedomujeme, ako veľmi sa za posledných 100 rokov, ba len za posledných 20 rokov, zmenila doba. Milan Rastislav Štefánik sa stal politikom už ako významná osobnosť a laureát viacerých štátnych vyznamenaní. A nebol jediný. V tých časoch to bolo pravidlom.
Ako veľmi to kontrastuje s dneškom, keď je politika formou kariéry a hľadajú si v nej uplatnenie ambiciózni ľudia, ktorí sa inak presláviť nedokážu.