Kde bolo, tam bolo, v malej dedinke pod Bradlom, ktorá sa volala Košariská, sa v rodine farára Štefánika narodil chlapec. Dali mu meno Milan Rastislav. Bola to chudobná rodina, čoho mali najviac, boli deti. V najlepších časoch ich bolo v dome dvanásť súrodencov a Milan bol prostredný.
Otec a mama sa o deti starali, ako najlepšie mohli, no pri toľkých deťoch sa často stávalo, že o menšie deti sa museli niekedy postarať aj starší bratia a sestry. Otec veľmi dbal, aby deti boli nielen nakŕmené a oblečené, ale aby sa aj dostali do správnych škôl, aby boli pre rodinu prínosom.
Milan bol síce malý vzrastom, ani silou príliš nevynikal, ale hlavu mal dobrú. Išli mu dobre počty a zaujímala ho príroda aj technika. Keď dorástol na strednú školu, poslali ho rodičia aj s jedným zo starších bratov, študovať až na Dolnú zem, tam, kde je dnes Maďarsko, lebo blízko Košarísk vtedy stredná škola nebola. Chlapci si tam museli nájsť aj bývanie u gazdu a keď šli domov na prázdniny, veru museli aj veľký kus cesty prejsť pešo, kým sa dostali na stanicu k vlaku.
Všetko toto nepohodlie však Milana naučilo skromnosti a vytrvalosti, ktorá sa mu neskôr veľmi zišla. Otec chcel, aby Milan vyštudoval stavebnú školu a stal sa inžinierom – staviteľom. Tak by sa dobre vedel postarať o svoju rodinu, aj pomáhať bratom a sestrám. Milan sprvoti otca počúvol, ale práca staviteľa ho nelákala.
Už odvtedy, keď bol chlapec, ho veľmi lákalo pozerať sa na nočnú oblohu. Každý večer sledoval cestu Mesiaca po oblohe, všímal si, ako hviezdy krúžia okolo jedinej nehybnej – Polárky a vždy mu srdce radostne zaplesalo, keď tmavou oblohou náhle preletel jasný meteorit.
Milan skúsil poprosiť otca, aby zmenil rozhodnutie o jeho budúcom povolaní, ale nepochodil. Otec bol prchký a veľmi sa nahneval. Milan veru musel vybehnúť poza humná a ukryť sa v korune svojho obľúbeného javora, kým otca prejde hnev.
Ale ani Milanov triedny učiteľ, keď počul o chlapcovom zámere, neponáhľal sa ho posmeľovať. „Milanko, musíš si to dobre rozmyslieť. V našom Rakúsko-Uhorsku nie sú skoro žiadne hvezdárne.“ Tak sa mu prihovoril: „Ak chceš pozorovať hviezdy preto, aby si robil vedecké objavy, musíš si nájsť naozaj dobrú hvezdáreň. Na našom Slovensku nie je žiadna, v našom cisárstve sú len pobiedne a tak by si musel zájsť až niekam do Nemecka, alebo ešte lepšie – do Francúzska.“
„Keď to bude treba, pôjdem aj do Francúzska“, povedal Milan rozhodne a ešte v ten istý deň zašiel do knižnice, aby si pohľadal učebnicu francúzštiny.
Milanov otec bol prchký, ale dobrý. A chcel sa postarať o všetky svoje deti tak, aby ani jedno nedostalo viac, ako ostatní. Chcel byť spravodlivý. Milan tomu rozumel a nechcel otca prosiť o to, čo by musel odobrať bratom a sestrám.
Náhlivo si pobalil najnutnejšie veci a skoro potajomky odišiel z domu. Jednak nechcel otca znovu rozhnevať, a jednak nechcel, aby ho mama a sestry zdržiavali, nerád videl, ako ženy plačú.
Vybral sa do sveta, no Francúzsko bolo predsa len priďaleko a ešte sa nestihol naučiť veľa francúzskych slov, tak jeho prvým cieľom bola Praha. Čeština je blízky jazyk, rozumel učiteľom aj spolužiakom na univerzite. Naviac si tam našiel aj viacerých kamarátov zo Slovenska, ktorí ho zobrali aj k sebe bývať a kamarátili sa potom spolu celý život.
Na univerzite v Prahe sa dalo študovať hvezdárstvo, alebo astronómia, ako tomu hovorili študovaným jazykom. Kedysi tam pôsobili a robili významné objavy aj slávni hvezdári Tycho de Brahe a Johanes Kepler. Na univerzitách to funguje tak, že najlepší objavitelia vychovajú študentov a keď tí vyrastú na skúsených objaviteľov, vychovajú ďalších mladých študentov. Takto sa vedomosti dávnych objaviteľov dostali aj k Milanovi.
V Prahe sa dostal aj do dobrej hvezdárne k veľkým a silným ďalekohľadom. A zistil, že na pozorovanie hviezd nestačí mať dobré oči, ale hvezdár musí mať aj dobré prístroje. Ten, kto má najlepšie prístroje, urobí najlepšie objavy.
A tak, popri francúzštine, v ktorej sa neprestával zdokonaľovať, sa začal učiť aj to, ako sa brúsia šošovky a ako sa vyrábajú optické hranoly. Chcel si sám vyrobiť prístroje, aké nikto nemá, aby dokázal uvidieť na oblohe to, čo nikto pred ním. Bol cieľavedomý a vytrvalý. Keď sa dozvedel, že najlepší brusiči šošoviek sú vo Švajčiarsku, tak sa vybral za nimi až do Švajčiarska, aby sa naučil ich zručnosti. Za inými technickými majstrami vycestoval do Talianska.
Keď dostal po skončení štúdia diplom doktora filozofie, na slávnosti, ktorá sa volá promócia, bol tam aj Milanov otec. Nakoniec bol hrdý na svojho neposlušného syna.
No to bol len začiatok Milanovej cesty za hvezdárskymi objavmi. Už dávno si zaumienil, že po skončení štúdia pôjde do Paríža. Blízko Paríža, v mestečku Meudon, bola hvezdáreň, ktorá bola vtedy najslávnejšia na svete. Jej riaditeľ sa volal Janssen.
Milan vedel, že za slávnym astronómom nemôže prísť len tak a od svojho profesora v Prahe si vypýtal odporúčajúci list. Cesta do Paríža bola ďaleká a tam Milana čakalo nepríjemné prekvapenie. Janssen mal dobrodružnú povahu a hoci už bol dosť starý, rád cestoval. Bol práve na cestách aj vtedy, keď Milan prišiel do Meudonu.
Milan sa ale nevzdával. Povedal si, že na Janssena počká, keby mal čakať aj celý mesiac. No čakal nie jeden mesiac, ani dva ale celého pol roka.
Keď sa napokon Janssen vrátil, povedali mu, že ho tu pol roka čaká jeden mladý hvezdár. Takých mladých hvezdárov sa okolo Janssena ponevieralo veľa. Možno by Milanovi nepomohol ani odporúčajúci list od Pražského profesora. Ale to dlhé trpezlivé čakanie na Janssena urobilo dojem. Povedal si, že aspoň tomu mladíkovi podrobne poukazuje celú hvezdáreň, aby nestratil pol roka úplne nadarmo.
Milan bol veľmi vďačný a pozorne si prezeral všetky prístroje, ďalekohľady a všeličo sa vypytoval. Veru sa mu zišlo všetko, čo sa naučil aj u švajčiarskych a talianskych majstrov. Lebo pri jednom špeciálnom prístroji, ktorý sa volá výveva, si všimol, že nefunguje správne. Dokonca ho napadlo, ako by sa ten prístroj dal opraviť.
Keď to Janssen počul, povedal si, že kto by si to pomyslel, že z akéhosi ďalekého Slovenska k nemu príde taký šikovný mládenec. Obrátil sa na Milana: „Mladý muž, nechceli by ste ten prístroj u nás opraviť vy? Rád vás vezmem k sebe ako asistenta.“
Milan skoro vyskočil od radosti. Nič lepšie sa mu nemohlo prihodiť a razom z neho spadla všetka únava z dlhého čakania.
Janssen mal z nového asistenta radosť. Poctivo robil všetky pozorovania a často prichádzal s novými nápadmi na zlepšenia.
Starý Janssen vedel využiť aj Milanovu mladosť a vytrvalosť. Ešte pred Milanovým príchodom sa dal dohromady s francúzskym inžinierom Gustavom Eiffelom, to bol ten istý, ktorý postavil v Paríži tú vysokú oceľovú „Ajfelovku“. Janssen ho potreboval na to, aby spolu postavili hvezdáreň na Mont Blancu, najvyššom štíte Európy. Na takýchto vysokých štítoch sú výborné podmienky na pozorovanie oblohy, lebo vzduch je tam oveľa čistejší ako v nížinách.
No kým robotníci-horolezci povynášali na Mont Blanc všetok materiál, ďalekohľady a vybavenie, Janssen zostarol a už nevládal robiť výstupy do svojej obľúbenej hvezdárne tak často, ako by si želal. A tak do svojich výskumov zaučil Milana, aby na ten Mont Blanc vystúpil namiesto neho.
My už vieme, že aj Milan mal rád dobrodružstvá a rád objavoval na miestach, kam sa nikto iný nedostal, tak sa z tejto príležitosti tešil. Na Mont Blanc vystúpil so skupinou nosičov, ktorí mu niesli potrebné zásoby na niekoľko týždňov. V zásobách bolo jedlo, sviečky na svietenie, ale aj niekoľko vriec uhlia do piecky, lebo na Mont Blancu je po celý rok sneh, ľad a mráz.
Nosiči sa na vrchole dlho nezdržali, len si rýchlo uvarili a vypili teplý čaj, lebo videli, ako od západu prichádzajú búrkové oblaky. Ponáhľali sa, aby stihli pred búrkou prísť do údolia. Tak Milan osamel. Tešil sa na pozorovanie oblohy, ale hneď v prvú noc prišla silná búrka s víchricou a veľký ďalekohľad musel ostať schovaný pod kupolou.
Milanovi sa znovu zišla jeho trpezlivosť a vytrvalosť, lebo hrozná búrka trvala viac ako týždeň. No po búrke, ako to obvykle býva, sa nebo úplne vyčistilo a Milan dostal odmenu krásnou jasnou oblohou.
Usilovne robil a zapisoval pozorovania, lebo videl na hviezdach veci, o ktorých sa ešte v žiadnych knižkách nedočítal. „Presne kvôli tomuto som chcel byť hvezdárom“, hovoril si v duchu, „aby som ľuďom mohol robiť objavy, ktoré by nikto iný nedokázal“. Milan si myslel, že toto pozorovanie hviezd na Mont Blancu je najkrajšie, čo zatiaľ zažil.
Po niekoľkých dňoch pozorovaní sa s veľkou zásobou zápiskov a fotografických negatívov vrátil do údolia a potom vlakom do Meudonu. Janssen mal z Milana veľkú radosť a pomohol mu spracovať pozorovania do vedeckých článkov. Tie ihneď zaujali hvezdárov z celého sveta a Milan sa zrazu stal známy a slávny.
V tom období sa aj vládcovia a politici zaujímali o vedecké objavy a tak Milan začal dostávať pozvánky aj na večierky a bankety francúzskych ministrov. Keď sa Milan osmelil, vedel veľmi zaujímavo rozprávať o hviezdach, aj o svojich zážitkoch. Ministri, aj ich manželky, aj rôzni vplyvní boháči a ich manželky, všetci radi Milana počúvali.
Raz Milan nadchol samotného predsedu vlády, keď rozprával o tom, že Francúzsko má námornú základňu na ostrovoch v Tichom oceáne, ktoré sa volajú Tahiti. Je to na južnej pologuli Zeme a tam zatiaľ nie je ani jedna hvezdáreň. Keby Francúzsko postavilo hvezdáreň na Tahiti, bolo by prvé, ktoré by preskúmalo južnú hviezdnu oblohu. Predseda vlády o tomto nápade niekoľko dní premýšľal a potom si dal zavolať Milana. S vážnou tvárou sa ho opýtal, či by si trúfol vycestovať loďou na Tahiti a čo by na postavenie hvezdárne potreboval.
Milan si najskôr myslel, že sa mu to len sníva, no nezľakol sa odvážnej príležitosti. Vypýtal si niekoľko dní na rozmyslenie a radu so svojim starším kolegom Janssenom. Neotáľal a smelo si s podporou francúzskej vlády pripravil všetko potrebné. Milanova výprava na Tahiti, ako všetko do čoho sa pustil, bola veľmi úspešná a skončila slávne.
Predseda vlády ocenil Milanovu odvahu a úsilie a udelil mu štátne vyznamenanie – rad rytiera Čestnej légie.
Milan Rastislav Štefánik, chudobný a usilovný chlapec zo Slovenska, získal ocenenie, ako zatiaľ nikto z jeho rodákov.
A v tejto chvíli zazvoníme zvoncom a rozprávku ukončíme, lebo rozprávkam pristane dobrý koniec. Milan ešte v živote urobil veľa skvelých vecí, ale to už sú iné príbehy.
