Ilustračný obrázok: Wikimedia Commons
Z knihy Rozpravy o prvých desiatich knihách Tita Livia (odkaz)
KAPITOLA PIATA
O tom, kto je lepším strážcom slobody –
či ľud, alebo mocní tohto sveta –
a kto má vážnejšie dôvody k nepokojom –
či ten, kto chce niečo získať,
či ten, kto si výdobytky bráni
Kto zakladal republiku múdro a s rozmyslom, ten okrem iného nemohol zabudnúť ani na inštitúciu na ochranu slobody. Kvalita tejto inštitúcie potom určovala dobu, koľko také zriadenie vydrží. V každom štáte existovali utláčatelia aj utláčaní a často v dejinách sa nevedelo, komu z nich zveriť ochranu slobody.
V dávnej dobe Sparťania a v dnešných časoch (okolo r. 1500) Benátčania, ju zverili šľachte. Rimania sa zas spoľahli na ľud. Musíme teda preskúmať, kto z oboch s ňou narábal lepšie a čie rozhodnutie teda bolo správnejšie. Z čisto rozumových dôvodov niet námietok ani proti jednému z týchto riešení. Vo výsledku sa však zdá, že sa lepšie rozhodli v Sparte a Benátkach. Ich sloboda trhala dlhšie ako v Ríme.
Rimania však boli presvedčení, že lepším strážcom je vždy ten, kto má menší záujem danú vec získať. Keď vezmeme do úvahy ciele šľachty a ciele ľudu, nemôžeme nevidieť, že tí prví po moci túžia a majú ju na dosah. Tí druhí sa len bránia proti útlaku, chcú žiť slobodnejšie a majú pramalú nádej na uchopenie moci. Je teda zrejmé, že v rukách ľudu bude sloboda strážená lepšie a ľud nepripustí, aby ju na seba strhol niekto iný.
Na druhej strane stúpenci ústav Sparty a Benátok tvrdia, že pre pokoj v štáte je lepšie dať prednosť šľachte, lebo ona má v rukách zbrane. Je preto účelné ju uchlácholiť a uspokojiť jej ctižiadosť. Zároveň sa tak zrazí hrebienok nespokojencom z radov zástancov ľudu, ktorí nemôžu dosiahnuť taký vplyv a prestíž, aby zatiahli štát do nekonečných sporov a treníc, z ktorých niet východiska. Stúpenci tohto názoru si práve Rím berú ako odstrašujúci príklad a poukazujú na to, že ľud sa neuspokojil s jedným tribúnom, ale žiadal, aby aj druhý konzul bol plebejec, ba domáhal sa aj úradu cenzora a postupne ďalších a ďalších úradov. Ale ani to ľudu nestačilo a v snahe pokoriť šľachtu začal povyšovať svojich reprezentantov na bohov. Tak sa k moci dostal Marius a celé to skončilo zničením Ríma.
Keď chceme rozhodnúť, na čej strane je pravda, musíme vedieť, ktorá skupina bola v danej dobe pre republiku nebezpečnejšia. Musíme však zobrať do úvahy aj to, či ide o ctižiadostivú republiku, ktorá sa chce stať mocnou ríšou (Rím), alebo o štát, ktorého hlavným cieľom je udržať sa. V prvom prípade je bezpochyby oprávnený postoj Ríma, no v druhom bude lepšie zobrať si za vzor Spartu a Benátky. Vráťme sa však k otázke, či viac škodia štátu ľudia, ktorí chcú niečo získať, alebo tí, ktorí bránia svoje výdobytky.
V Ríme kedysi zvolili za diktátora plebejca Marka Menenia a iného plebejca Marka Fluvia za „magistra equitum“. Ich úlohou bolo vtedy vyšetriť okolnosti sprisahania v Capui a zistiť, kto v Ríme sa snaží úplatkami a inými prostriedkami získať konzulát a iné čestné úrady. Šľachta sa domnievala, že celé vyšetrovanie je zamerané proti nej a rozšírila po Ríme fámu, že to práve plebejci používajú tieto podvodné praktiky, lebo sa nemôžu oprieť ani o rod, ani o zásluhy. Ohováranie sa sústreďovalo na diktátora Menenia. Ten sa tomuto závažnému obvineniu bránil tak, že zvolal zhromaždenie ľudu, kde verejne odmietol ohováranie, zložil úrad a vydal sa do rúk súdu ľudu. Ľud Menenia oslobodil, no dlho ostalo predmetom sporov, kto je zdrojom nepokojov v Ríme.
Nám je však jasné, že vzbury väčšinou vyvolávajú majetní z obavy, že prídu o všetko. Pritom majú aj dostatok prostriedkov na ich organizovanie a riadenie. Okrem toho, ich panovačné a zlovoľné chovanie často prispieva k nespokojnosti ľudu a jatrí nálady proti štátu medzi nemajetnými.
Dodatok Mariána Moravčíka:
Je prekvapujúce, aké paralely s dneškom nachádzame v príkladoch Niccola Machiavelliho.
O niekoľko dní uverejníme aj nasledujúcu kapitolu, v ktorej Machiavelli zdôvodňuje, čím bolo úspešné zriadenie Sparty a Benátok, a čo mohol podniknúť Rím, aby sa vyhol vlastnej skaze.