NOC
Je nutné myslieť, neodvratne nutné! Lebo veď už sa blíži tíško, bez šumotu,
zo všetkých strán, zhora i zdola, s istotou neodvrátiteľnou, práve ako
prírodný zákon. A nemôž’ ujsť pred ňou, nemôž’…
Blíži sa čierna, strašná noc! Niet spôsobu odohnať ju. Rozsvietiš všetky
svetlá – tým väčšia istota, že je už tu. Zhasíš – vrhne sa na teba, obkľúči ťa,
jako dolores inferni. Och, nemôž’ ujsť, nemôž’!
Blíži sa a začne trhať ducha, mozog i srdce zdedenými vinami mnohých
storočí. Duch žízni po svetle, chce mať istoty – aspoň istoty stredovekého
ľudstva: vieru (och, vieru, akúkoľvek vieru),a mozog zláme mu krídla
večnými pochybovačnými invektívami. A srdce bude plakať, bude…
Nemôž’ ujsť, nemôž’, je nutné myslieť ďalej, neodvratne nutné!
Je nutné myslieť, neodvratne nutné! Lebo veď už sa blíži tíško, bez šumotu,
zo všetkých strán, zhora i zdola, s istotou neodvrátiteľnou, práve ako
prírodný zákon. A nemôž’ ujsť pred ňou, nemôž’…
Blíži sa čierna, strašná noc! Niet spôsobu odohnať ju. Rozsvietiš všetky
svetlá – tým väčšia istota, že je už tu. Zhasíš – vrhne sa na teba, obkľúči ťa,
jako dolores inferni. Och, nemôž’ ujsť, nemôž’!
Blíži sa a začne trhať ducha, mozog i srdce zdedenými vinami mnohých
storočí. Duch žízni po svetle, chce mať istoty – aspoň istoty stredovekého
ľudstva: vieru (och, vieru, akúkoľvek vieru),a mozog zláme mu krídla
večnými pochybovačnými invektívami. A srdce bude plakať, bude…
Nemôž’ ujsť, nemôž’, je nutné myslieť ďalej, neodvratne nutné!
Ilustračné foto: Marián Moravčík
JA
Je nutné myslieť, neodvratne nutné! Myslím…
Ó, predsa nemôž’ ujsť, nemôž’, chytím sa všade.
Mať iba mozog zvera – nechytil bych sa! Môj
mozog však zapálený je podivným ohňom, a on
svieti na všetko. I na svoju úbohosť…
Oheň, óch, oheň! Načo len horí? A keď už horí,
prečo nekmitá kahančekom nevedomca, alebo nesrší
iskrou fanatika?
Nemohol by pláť modrým svetlom nevesty Pánovej?
Ó, keby lial aspoň umrlčí svit pokoja brahmínovho,
alebo fosforeskoval desným kľudom kňaza Šivovho!
A konečne mohol by sa jagať i gagátom diavola…
Ale nie: iba chaos všetkého toho, dusná neurčitosť,
šíra rozptýlená šedá hmla…
(A to som ja, i ty, pokrytče.)
Je nutné myslieť, neodvratne nutné! Myslím…
Ó, predsa nemôž’ ujsť, nemôž’, chytím sa všade.
Mať iba mozog zvera – nechytil bych sa! Môj
mozog však zapálený je podivným ohňom, a on
svieti na všetko. I na svoju úbohosť…
Oheň, óch, oheň! Načo len horí? A keď už horí,
prečo nekmitá kahančekom nevedomca, alebo nesrší
iskrou fanatika?
Nemohol by pláť modrým svetlom nevesty Pánovej?
Ó, keby lial aspoň umrlčí svit pokoja brahmínovho,
alebo fosforeskoval desným kľudom kňaza Šivovho!
A konečne mohol by sa jagať i gagátom diavola…
Ale nie: iba chaos všetkého toho, dusná neurčitosť,
šíra rozptýlená šedá hmla…
(A to som ja, i ty, pokrytče.)
