Ilustračné foto: Marián Moravčík
V ostatnom čase premýšľam nad tým, čo to znamená “reálne hodnoty, ktoré naformujú človeka dneška k prirodzenosti.”
Ak vychádzame z predpokladu humanizmu, v konečnom dôsledku opečiatkovaného osvietenstvom, potom je prirodzenosť človeka v podstate dobrá. Človek sa rodí ako tabula rasa a jeho osobnosť je formovaná vplyvom prostredia. Zodpovednosť je teda (v konečnom dôsledku) na tých, ktorí vychovávajú, vzdelávajú, ponúkajú prácu…
V tomto prípade by to mohlo byť v zásade pomerne jednoduché – áno, zrejme by pomohla nejaká osveta, vzdelávanie, diskusie, pozitívne príklady. Človek by si v tomto procese osvojil základné hodnoty, ktoré by mu boli predostreté a v kognitívnom kritickom procese myslenia a bytia by si ich existenciálne privlastnil a hádam aj žil…
Nie som však v tomto smere nejaký optimista a už vôbec nie idealista.
Veľmi ma zaujalo stanovisko pani docentky Kataríny Valčovej, ktorá mi napísala:
„Môj pohľad na človeka a jeho bytie vychádza z omnoho starších tradícií žido-kresťanského pohľadu a ten teda taký optimistický nie je.
Človek sa nerodí ako príklad dobroty v stave tabula rasa. Jeho prirodzenosť je zameraná na seba samého (sebecky, defenzívne), inštinkty a myslenie je zacielené na sebaprezentáciu, sebapresadenie a najmä sebaochranu.
Nie je mu prirodzené starať sa o druhých, zdieľať sa s tým, čo má a už vôbec nie obetovať sa pre druhých na úkor seba samého. Kognitívne procesy hodnotenia podliehajú kritike kritérií, ktoré si postavil jednotlivec – preto hodnoty sú jemu/jej vlastné a nemusia nevyhnutne obsahovať komunitný prvok.“
Podľa osobného názoru, v súčasnom svete je renesancia hodnôt nevyhnutnosťou. Potom by sme mali urobiť poctivú analýzu toho, čo vlastne chceme, kam sa chceme vrátiť a čo by to znamenalo.
Dušan Piršel
Dodatok Mariána Moravčíka:
Pán dr. Piršel a pani doc. Valčová sa vyššie zamýšľajú nad prirodzenosťou človeka z abstraktného pohľadu dvoch rozdielnych tradícií. Koncepcie a tradície sú názory. Obávam sa, že pri obidvoch hrozí, že je prianie rodičom myšlienky a že predpoklady formujú výsledok. Kam smerujem? Názory je treba dôsledne odlišovať od faktov a v začatej diskusii chýbajú objektívne fakty, o ktoré by sme sa mohli oprieť. Nikto necitoval empirickú vedeckú štúdiu, ktorá by sa zaoberala skúmaním prirodzenej povahy človeka (ako takého).
Dnes sa také veci už nedejú, no ešte v mojom detstve sa vyskytovali správy o nachádzaní tzv. vlčích detí, ktoré sa nejakým spôsobom stratili v divočine a ujali sa ich divé zvieratá, najčastejšie vlčica alebo medvedica. Tieto správy nie sú dostatočne komplexnou štúdiou, ale sú istým empirickým dokladom, že ak dieťa nevyrastá v ľudskej rodine, ale medzi zvieratami, nevyrastie z neho človek. Už navždy ostane takým nepodareným vĺčaťom a nenaučí sa ani hovoriť. A to napriek všetkým romantickým predstavám (názorom) typu Tarzana a Mauglího.
Ako teda vyriešime túto otázku?
Myslím, že nie je namieste preceňovať otázku „prirodzenosti človeka“. V zmysle – je scestné prispôsobovať pravidlá v spoločnosti akejsi predstave o ľudskej prirodzenosti. (A pozor, to je presne to, čo dnes robia liberáli.)
Na tomto mieste sa nedá podrobne rozpísať, ako to spoločnosť robí, ale v skutočnosti spoločnosť formuje ľudí na svoj obraz. Ak by sme chceli, aby okolo nás boli príjemnejší a „ľudskejší“ ľudia, nedá sa to urobiť inak, len vytvoriť lepšiu a ľudskejšiu spoločnosť.
O ľudskom sebectve sa dá hovoriť veľa, no zacitujem nášho Hviezdoslava:
Kto zapríčinil tento úpadok,
zosurovenie, zdivočenie mravov?
Čo ľudstvo zviedlo s ducha veličavou
vbŕsť do bahna? Ký upír to a mlok,
z pŕs sajúci mu i dnes žitia mok,
krvožíznivec s večnou záhou žhavou?
Ech, sebectvo! to! – a niet nad ohavou
tou zvíťaziť, vojsk, rekov po dnešok.
