Prezidenti Ruska a Číny - spoločné vyhlásenie

Spoločné vyhlásenie Ruska a Číny – čo je v ňom pozoruhodné

Ilustračné foto: oficiálna stránka prezidenta RF

Vyšlo 13. 2. 2022 autor PATRICK ARMSTRONGRUSSIA’S NEIGHBOURS, THE WORLD IS CHANGING, WORLD POWER RELATIONSHIPS

Preklad Marián Moravčík

„Spoločné vyhlásenie Ruskej federácie a Čínskej ľudovej republiky o medzinárodných vzťahoch, ktoré vstupujú do novej éry, a o globálnom udržateľnom rozvoji“ 4. februára 2022. (v angličtine) (v ruštine).

Manifest nového svetového poriadku

Tento dokument je veľkolepým strategickým manifestom nového svetového poriadku a zaslúži si oveľa rozsiahlejší komentár, než je tento. Som presvedčený, že 4. február 2022 vojde do histórie ako deň proklamácie nového rozdelenia svetových mocností a vzťahov medzi nimi.

Ide skutočne o usporiadanie svetových záležitostí po novom, nie starý „nový svetový poriadok“, ktorý bol založený na dominancii USA. A predovšetkým, nespočíva na takzvanom medzinárodnom poriadku založenom na pravidlách, ktorý umožňuje, aby jedna strana formulovala pravidlá, podľa vlastnej potreby ich porušovala a trvala na tom, aby ich všetci ostatní striktne dodržiavali. (Výborný príklad, ako férovo sa tieto „pravidlá“ uplatňujú, sú práva gejov. Tie sú vo vzťahoch s Ruskom veľmi dôležité, ale úplne bezvýznamné voči novému „významnému spojencovi“ Washingtonu, ktorým je Katar.) Jadrom starého „nového svetového poriadku“ vždy bolo prinútiť ich, aby sa prispôsobili nám: „Najdôležitejším strategickým cieľom USA by malo byť usmernenie vládnucej elity Číny, aby dospela k rozhodnutiu, že je v najlepšom záujme Číny pokračovať v spolupráci v rámci liberálneho medzinárodného spoločenstva vedeného USA…“

V tomto rusko-čínskom dokumente sa často hovorí o „demokracii“, ale obsah tohto pojmu je iný ako je zaužívané na Západe. Západ sa dnes sústreďuje na proces demokracie – spĺňali voľby prijateľné štandardy? Mala opozícia rovnocenné šance? bol dosť veľký počet kandidátov? bola kampaň vyvážená? použili sa „vládne prostriedky“ na ovplyvnenie výsledku volieb? a podobné otázky.

Nevadí, že Západ sa pri takýchto diskusiách často prejavuje pokrytecky – pod mikroskopom skúma podmienky disidentov v Rusku, no na druhej strane ignoruje domáce väzenietresty za vlastizradu proti postavám opozície na Ukrajine – takéto dvojité metre používa Západ pri hodnotení, či je krajina „demokratická“. Pred takými 50 – 60 rokmi mohlo mať opodstatnenie sústrediť sa na proces demokracie, ale je veľmi otázne, či aj dnes. Na nasledujúcom grafe je znázornený vzťah medzi produktivitou a mzdami.

graf vývoja produktivity a miezd

Graf vývoja produktivity (tmavomodrá) a miezd (svetlomodrá) od skončenia Druhej svetovej vojny dodnes v súkromnom sektore.
Produktivita je súčet tržieb za výrobky a služby znížená o odpisy.

Zdrojom je Inštitút ekonomickej politiky.

Je na ňom vidieť, že tu niečo nehrá. Asi do konca 70-tych rokov sa obidve krivky pohybovali blízko seba a „priaznivý prúd“ posúva obidve lode. Potom nastal zlom a krivky sa od seba začali vzďaľovať a trvá to až dodnes. „Produktivita vzrástla 3,5 x viac ako mzdy“. Z priaznivého prúdu sa môže tešiť len niekoľko superjácht. V roku 1989 najbohatšie jedno percento vlastnilo šesťkrát viac ako dolných päťdesiat percent. Ale dnes už je to 15-krát viac.

V roku 2014 Univerzita v Princetone publikovala o americkom type demokracie štúdiu, ktorej jeden zo záverov znel: „Keď väčšina občanov je proti ekonomickým elitám alebo organizovaným záujmovým skupinám, zvyčajne prehrá“. Z týchto zistení vyplýva, že proces môže byť akýkoľvek dobrý, ale δεμος (ľud) nemá veľa κρατος (moci).

Nie proces, ale výsledky majú byť demokratické

Rusko-čínsky dokument hovorí o výsledkoch demokracie.

Partneri sú presvedčení, že demokracia je prostriedkom, cez ktorý občania participujú na vláde svojej krajiny so zreteľom na zvyšovanie blahobytu obyvateľstva a uplatňovanie princípov vlády ľudu.

Všimnite si ten účel: „zvyšovanie blahobytu obyvateľstva“. Nech ktokoľvek čokoľvek hovorí o procese vládnutia v Číne alebo Rusku, nikto nemôže uprieť, že blahobyt obyvateľstva sa v obidvoch krajinách ohromne zvýšil. V budúcnosti ešte uvidíme, či to bude pokračovať, ale dokument popisuje rozdielny prístup k demokracii: nerobiť to tak, aby sa koncentrovali na proces a predpokladali, že výsledky sa dostavia – čo sa však nedeje ani v USA, ani vo všeobecnosti na Západe, ale naopak – proces je podružný, treba sa pýtať, či sa dosahujú želané výsledky. V dokumente sa asi 50-krát vyskytuje slovo – „rozvoj“ (po rusky „развитие“).

Partneri sú presvedčení, že mier, rozvoj a spolupráca tvoria základ moderného medzinárodného systému.

Je to svet, v ktorom má každý šancu zbohatnúť. A kto pochybuje, že vláda v Pekingu vie, ako to dosiahnuť? V nadchádzajúcom konkurenčnom zápase ideí uvidíme, ktorý prístup bude príťažlivejší a úspešnejší.

Druhá téma, ktorá opakovane zaznieva v tomto dokumente, je o tom, že všetky krajiny sú rovnocenné a že majú vlastné spôsoby, akými realizujú svoje zámery. Je to ich právo a nikto im v tom nesmie brániť.

Partneri vyzývajú na vytvorenie nového typu vzťahov medzi svetovými mocnosťami, založené na vzájomnom rešpekte, mierovom spolužití a vzájomne výhodnej spolupráci.

Deskriptívny namiesto preskriptívneho prístupu

Tento prístup k svetu by sme mohli charakterizovať ako deskriptívny na rozdiel od preskriptívneho, ktorý obvykle používa Západ. Čo tým myslím, vysvetlím na sovietsko-poľských vzťahoch. Hoci dnes nie je veľmi populárny tento výklad, Varšava bola prvým partnerom, ktorý podpísal s Hitlerovským Nemeckom pakt o neútočení a keď neskôr odmietla povoliť sovietskym vojskám prejsť cez svoje územie na obranu Československa, vo výsledku zohrala významnú úlohu pri rozpútaní vojny.

Poľsko vojnou veľmi utrpelo, stratilo 20 – 25 % svojej populácie a keď ho sovietska armáda oslobodila, bolo totálne rozbité. Stalin potom presadil Poľsko v takej forme, do ktorej boli po prvý raz v jeho dlhej histórii zahrnuté všetky historické poľské územia a bez iredentistických menšín. Potom priniesol Poľsku požehnanie – aspoň tak to Moskva vnímala – socializmu a Poľsko sa premenilo na lojálneho spojenca ZSSR. Avšak v tom momente, keď si Poľsko bolo isté, že tanky už neprídu, nielen že zrušilo spojenecké záväzky a odhodilo socializmus, ale vstúpilo do NATO a EÚ. Celá tá rétorika o „bratskom socialistickom spojenectve“ sa ukázala byť len prázdnymi deklaráciami, ktoré sa vyslovovali z donútenia.

Inými slovami, historickou lekciou je, že krajina sa nedá zmeniť silou, iba dočasne, alebo veľmi pomaly a za veľmi dlhý čas. Moskva si osvojila túto lekciu. Práve preto som použil slovo „deskriptívny“ na tento nový prístup. Krajiny sú proste také, aké sú. Nikto zvonku ich nemôže zmeniť, preto je potrebné s nimi žiť s takými, aké sú.

preskriptívnym prístupom je to jednoducho takto: my máme pravdu a vy ju musíte prijať (musíme prinútiť Peking prijať „liberálny medzinárodný poriadok pod vedením USA“), ale nefunguje to. Preto ten dôraz dokumentu, že krajiny sú, aké sú, a treba sa k nim chovať ako k seberovným, je pevne ukotvený v realite. Nemôžete prinútiť určitú krajinu, aby sa chovala v súlade s tým, čo považujete za korektné, ale musíte sa s tým nejako vyrovnať: akceptovať ju, aká je. Západ to už dávno prestal chápať, hoci jeho preskriptívny prístup viedol už k mnohým katastrofám. Aj keď sú západné koncepcie naozaj „lepšie“, nemôžete Afgáncov bombardovaním nútiť, aby ich prijali. Teda táto základná pozícia dokumentu je v podstate realistická a praktická.

Už som v minulosti napísal, že za komunistov Rusko samo seba považovalo za „výnimočný štát“ a to isté platilo o Číne, keď bol pri moci Mao. Takže sa považovali za príklad, ktorý by iné krajiny mali nasledovať – a ZSSR tento príklad vnútil mnohým svojim susedom. No Peking aj Moskva sa poučili, že „pýcha predchádza pád“ – považovať sa za výnimočného je cesta k neúspechu.

To, čo nazývam „deskriptívnym“ prístupom k rozdielom vo svete, je teda výsledkom neúspechu po pokuse o preskriptívny prístup. Takže to nie je prístup, ktorý by si osvojili východní ozembuchovia z bezmocnosti. Je to dôsledok triezveho vyhodnotenia horkej skúsenosti. Je to lekcia, ktorú si Washington ešte neosvojil: výnimočnosť je slepá ulička, ako to Putin sformuloval pred štvrťstoročím.

Západ by si to mal dobre zapamätať. „Západniarstvo“ je založené na princípe cuius regio, eius religio (koho vláda, toho náboženstvo). Európa prijala tento princíp, keď sa kompletne vyčerpala vzájomným vnucovaním náboženstva medzi krajinami. Nie jednota, ale rôznorodosť. Čínsko-ruský manifest má korene v draho nadobudnutej skúsenosti nielen týchto dvoch krajín, ale celej Európy.

Nové vzťahy medzi Ruskom a Čínou

Čínsko-ruské vzťahy sú definované takto:

Navzájom si potvrdili, že nové medzištátne vzťahy medzi Ruskom a Čínou sú nadradené politickým a vojenským alianciám z čias Studenej vojny. Priateľstvo medzi obomi štátmi nemá žiadne prekážky, neexistujú žiadne „zakázané“ oblasti spolupráce. Posilňovanie bilaterálnej strategickej spolupráce nie je zamerané proti tretím krajinám ani nepodlieha vplyvu zo zmien v medzinárodnom prostredí ani okolnostiam, ktoré by vznikli zmenami v tretích stranách.

Ukáže čas, čo sa týmito formuláciami myslí, ale je zrejmé, že vzťah sa prehlbuje aj rozširuje. Ide o súlad záujmov, čo je niečo iné ako jednota záujmov. (Bude zábavné sledovať západných „expertov“, ktorí si ani nevšimnú tento rozdiel.) A oddeliť tieto krajiny od seba vôbec nebude také jednoduché, ako si niektorí naivní ľudia vo Washingtone myslia. Rusko a Čína si dôverujú navzájom a nikto z nich nedôveruje Washingtonu.

Nakoniec, nový svetový poriadok, ku ktorému vyzývajú, je popísaný takto:

Partneri vzájomne vyjadrujú potrebu konsolidácie, nie rozdeľovania medzinárodného spoločenstva, potrebu spolupráce, nie konfrontácie. Partneri nesúhlasia s návratom medzinárodných vzťahov do stavu konfrontácie medzi veľmocami, keď sa slabí stávali korisťou silného. Partneri sú rozhodnutí vzdorovať pokusom nahradzovať všeobecne uznávané formáty a mechanizmy, ktoré sú v súlade s medzinárodným právom, za pravidlá, ktoré vo svojom záujme vypracujú len niektoré krajiny alebo aliancie krajín…

Nový svetový poriadok je pre všetkých, nielen pre tých, ktorí akceptujú „lepšie spôsoby“.

Predpokladám, že keď sa táto „celková strategická vízia“ detailne rozpracuje do „strategickej“ a „operačnej“ úrovne, získa celosvetovo na príťažlivosti. Washington a jeho spojenci sa bez pochybností budú venovať najmä rozsiahlej kritike, no tento manifest je svojim tónom celkovo pozitívny.

Ľudia sa nadchnú pre víziu úspechu, ale ten sa vo víziách Západu nenachádza.

.

Autor – Patrick Armstrong – od roku 1984 pôsobil ako analytik Ministerstva obrany Kanady v oddelení so špecializáciou na ZSSR/Rusko a v rokoch 1993 – 96 ako poradca na Veľvyslanectve Kanady v Moskve.
Od roku 2008 je na dôchodku a publikuje o Rusku a súvisiacich témach.

Pozrite tiež: Máme ultimátum, čo sa skrýva za „INAK“?

Právne vyhlásenie

Celý obsah tohto článku, ak nie je výslovne uvedené inak, je chránený autorským zákonom. Pri akomkoľvek použití je nutné uviesť meno autora, názov a zdroj (Belobog.sk).

Pri interpretácii obsahu sa predpokladá primerané všeobecné vzdelanie a zdravý rozum.

Čo si myslíte Vy?

Scroll to Top
%d blogerom sa páči toto: