Ilustračný obrázok: flickr
Slovensko dnes už de-facto nie je republika. Vlastne ani žiadny štátny útvar. Je to územie nikoho a ktokoľvek, kto bude chcieť, si ho vezme. Udalosti sa niekedy prejavia krásou nechceného a v posledných dňoch sme to dostali naplno medzi oči. Nebola to len bitka bývalých ministrov pred úradom vlády a kompletná neschopnosť tých terajších…
Slovensko je dnes úplne bezbranné. Nielen preto, že sa nemá čím brániť, keby na to prišlo, ale – nemá kto. Popri vôli „mať sa dobre“ tu asi neexistuje tu žiadna vôľa, žiadna sila, ktorá by bránila Slovensko ako republiku a jej občanov ako súkmeňovcov. Za posledných 30 rokov, a podpísali sa na tom všetky vlády bez výnimky, sa štúrovský a partizánsky odkaz „Mor ho!“ (voľ nebyť ako byť otrokom) vyparil do vzduchoprázdna.
Teraz nemám na mysli len fyzický boj ozbrojených armád. Súčasné ohrozenia a boje sú hybridné, prebiehajú v ekonomickej, kultúrnej, informačnej rovine. Celok, ktorý nemá vnútornú súdržnosť, spoločnosť, v ktorej je ideálom každého jednotlivca osobný prospech a okamžité splnenie všetkých túžob, komunita, v ktorej mediálne elity otvorené hovoria o väčšine ostatných ako o „sedlákoch“ z minulých storočí, taký celok je vydaný napospas akémukoľvek hegemónovi zvonku.
Ako to riešiť? – Ako sa vyhrávajú vojny, a hlavne tá za nezávislosť?
Základný predpoklad je všeobecný pocit „jeden za všetkých, všetci za jedného“. Nie je náhodné, že náš hybridný nepriateľ práve tento pocit v našej spoločnosti zničil operáciami pod falošnou vlajkou. Náš hybridný nepriateľ má totiž k dispozícii len žoldnierov. Ľudí, čo síce urobia čokoľvek podľa rozkazu, ale pokope ich drží len vidina zisku a strach. Takáto banda pirátov by však nemala žiadnu šancu proti akokoľvek malému spoločenstvu, ktoré by bolo pevné a súdržné. Ako v archetypálnom príbehu o siedmich samurajoch. Alebo iných legendárnych vojenských útvaroch, napríklad Francúzskej cudzineckej légii. Druhý bod jej morálneho kódexu hovorí, že každý legionár je všetkým ostatným brat, bez ohľadu na národnosť, a celá légia je jedna veľká rodina.
V symbolickej rovine Slovenska je to zrejmé napríklad… na znení prísahy vojakov. Sľubuje sa vernosť Slovenskej republike, ale individuálne, každý sám za seba. Povestným vrcholom ľadovca je slovenská polícia, ktorej príslušníci sa pred viacerými rokmi dožadovali vyšších platov pod transparentom: „Ak nás nezaplatí štát, zaplatí nás mafia“. A dnes si navzájom pred kamerami vykopávajú dvere, a fotia si ľudí, ktorí prišli na pohreb ich generálovi.
Československé légie, ktoré už pred vznikom republiky preukázali mimoriadnu bojaschopnosť, mali vo vojenskej prísahe aj tieto slová „bratr bratra milovati a v nebezpečí chrániti“. Takže naša prvá republika vznikala takto – najskôr bola silná súdržnosť a vôľa republiku brániť a potom sa zrodila republika. Dnes vidíme presne opačný proces.
V turbulentom svete, do ktorého sa už dve desaťročia rútime čoraz rýchlejšie, nemá Slovensko v tomto stave šancu. Morálne je dnes v horšom stave ako počas maďarizačného útlaku. Vonkajšie podmienky má zdanlivo lepšie, ale nemá vnútornú súdržnosť a nemá elity, ktoré by túto súdržnosť boli schopné držať pri živote.
Slovensko najskôr musí nájsť svoje srdce, svoje súdržné jadro. Potom možno…
