Pohľad na Rusko bez klapiek na očiach: Od konfliktu na Ukrajine k bodu obratu vo svetovej politike
[vyšlo pod názvom: La Russie Sans Oeilleres: Du conflit en Ukraine au tournant geopolitique mondial] vydávatelia: Maxime Vivas, Aymeric Monville a Jean-Pierre Page. (Paríž, Francúzsko: Editions Delga, 2022.)
Súčasný konflikt na Ukrajine sa každým dňom prehlbuje a zintenzívňuje sa ruskou deštrukciou infraštruktúry Ukrajiny, prísunom čoraz pokročilejších a deštruktívnejších zbraní zo Západu na Ukrajinu a provokáciami, napríklad dopadom striel do Poľska a útokmi ukrajinskej armády na územie Ruska. Prebiehajúci konflikt na Ukrajine priblížil svet k nukleárnej vojne tak blízko, ako nebol od Kubánskej krízy v roku 1962.
Vtedy, v roku 1962, vedenie USA považovalo ruské rakety na Kube za také vysoké ohrozenie štátnej bezpečnosti, že bolo ochotné riskovať nukleárnu vojnu, aby boli rakety preč. Napriek tomu USA a NATO teraz vytvorili presne rovnaký typ hrozby Rusku. Je úplne zrejmé, kam smeruje súčasná situácia, keď si dokážeme predstaviť reakciu vedenia Ruska na možnú prítomnosť nukleárnych striel USA/NATO v Kyjeve, asi 750 km od Moskvy. Jedným z najvýraznejších a najnebezpečnejších aspektov súčasnej situácie je slabé hnutie proti vojne na Ukrajine a takmer úplná absencia výziev na zastavenie paľby a na začatie rokovaní.
Hoci predstavitelia Washingtonu a mainstreamové médiá o tomto konflikte vždy hovoria ako o Putinovej „nevyprovokovanej vojne“, zriedka vidíme konflikt, ktorý je takto zreteľne vyprovokovaný. Najočividnejšími a bezprostrednými príčinami tohto konfliktu sú expanzia NATO od roku 1991 a nátlak USA na prijatie Ukrajiny do NATO. USA naďalej eskalujú tento konflikt a ich posledné kroky, najmä stupňovanie ekonomických sankcií proti Rusku, vyzbrojovaním Ukrajiny čoraz modernejšími zbraňami a aj rétorikou, napríklad že Putin je „mäsiar“, ktorý „nesmie zostať pri moci“ (Biden v marci 2022), aj trvalým postojom, že o práve Ukrajiny vstúpiť do NATO nie je možné diskutovať.
Vzhľadom na túto situáciu v USA a Európe sa ani na Ukrajine neobjavilo žiadne mierové hnutie. Nikto zo zvolených funkcionárov v USA postoj vlády nekritizoval, ani nevyzýval k mieru, okrem niekoľkých výstredných pravičiarov, napríklad senátora Paula Randa, a listu Bidenovi od progresívneho krídla Demokratickej strany, ktorý však chvatne stiahli. Pri debatách pred poslednými voľbami v médiách sa nevyskytla žiadna inteligentná a informovaná diskusia o vojne. Vyzerá to, ako keby celá krajina smerovala do neznáma s klapkami na očiach.
Táto kniha je preto výnimočným ostrovom faktografie a zdravého rozumu v oceáne šialenstva. Knihu Pohľad na Rusko bez klapiek na očiach vydávajú Aymeric Monville, šéfredaktor Delga Editions, čo je najvýznamnejšie súčasné marxistické vydavateľstvo vo Francúzsku, Maxime Vivas, autor nedávno vydanej knihy o protičínskom „besnení“ vo Francúzsku, a Jean-Pierre Page, spisovateľ a bývalý riaditeľ medzinárodného oddelenia Francúzskej odborovej konfederácie (CGT). Do knihy prispelo 17 spoluautorov, prevažne z akademického prostredia a spomedzi aktivistov vo Francúzsku. Príspevky sú rozdelené do troch častí: Rusofóbia, Korene konfliktu a Rusko a svet. Kniha odhaľuje fóbiu a propagandu ako nástroje, ktoré kompletne zahmlili význam tejto vojny, ale vlastnými slovami vydavateľov kniha nechce byť „pro-ruská“, ale pro-pravdivá.
Keby bolo možné zhrnúť postoje mnohých autorov k mnohým otázkam do jediného bodu, bol by to asi tento: Vojna na Ukrajine nezačala ruskou inváziou 23. februára 2022, ale jej korene siahajú do udalostí v ďalekej minulosti, možno hlbšie ako kolaps Sovietskeho zväzu. Význam tejto vojny je podstatne vážnejší, než prostoduché hodnotenia, že ide o „nevyprovokovanú“ vojnu jedného šialenca, ktorý by chcel obnoviť cárske impérium. Táto vojna skôr symbolizuje seizmické zmeny v medzinárodných vzťahoch a v rovnováhe síl, ktoré sa prejavovali po kolapse Sovietskeho zväzu a ktoré sa zintenzívnili v posledných rokoch v dôsledku ekonomického zotavenia Ruska, dnes už jedenástej najsilnejšej ekonomiky na svete, a súčasne v dôsledku rastu Číny, ktorá sa stala druhou najsilnejšou ekonomikou. USA a ich európski vazali sa zamerali na udržanie svojej nadvlády a dokonca sa snažia rozšíriť svoju ekonomickú, vojenskú a ideologickú dominanciu. Autori prinášajú argumenty, že tieto imperialistické ambície sú odsúdené na neúspech a že táto vojna v skutočnosti odhaľuje limity moci USA a predznamenáva vznik multipolárneho sveta. Stalo sa to, že v dôsledku machinácií amerického imperializmu sa vytvorila protisila. Rastúci odpor voči dominancii USA nielen zo strany Ruska a Číny ale aj zo strany veľkej časti Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky. Tento odpor sa prejavuje odmietaním amerického pokryteckého zdôrazňovania demokracie, suverenity, právneho štátu, ale aj vzburou proti dominancii amerického dolára, proti americkým sankciám a americkým neoliberálnym agendám.
V krátkej recenzii nie je možné primerane sa vyjadriť k mnohým témam, ktoré sú obsiahnuté v tejto publikácii, k bohatstvu informácií a vysokej kvalite vykonaného výskumu. A je škoda, že táto kniha je dostupná zatiaľ len vo francúzštine. Preto sa tu sústredím len na hlavné argumenty knihy, ktoré sa týkajú príčin vzniku vojny a rastúcej izolácii a slabosti USA, ktoré táto vojna odkryla.
Je ťažké sústrediť sa na pravé príčiny konfliktu v našej situácii, keď nás denne bombardujú hororovými príbehmi o Putinovom šialenstve a despocii, o vojnových zločinoch Rusov, o mučení, popravách, masových hroboch, únosoch a bombardovaní civilných objektov. Práve preto, bez poznania a pochopenia niektorých dôležitých faktov by človek mohol podľahnúť vojnovej hystérii. História odhaľuje, že táto vojna má ďaleko od „nevyprovokovanej“. Vyprovokovala ju expanzia NATO a dlhodobé zámery, ktoré mali s Ukrajinou tvorcovia politiky USA.
Niektoré aspekty tejto „skrytej histórie“ vojny sú už zrejmé. Po kolapse Sovietskeho zväzu stredná Ázia a Ukrajina, tá obzvlášť, získali mimoriadnu dôležitosť v plánoch stratégov, ktorí sa snažili o udržanie a posilnenie americkej dominancie. Zbigniew Brzezinski v knihe Veľká šachovnica (1997) napísal: „Pre Ameriku je najdôležitejším geopolitickým záujmom Eurázia… a globálne prvenstvo Ameriky priamo závisí od toho, ako dlho a ako efektívne si udrží svoju prevahu na kontinente Eurázie.“ Podľa Brzezinského je Ukrajina „geopolitickým ústredným bodom“ na tejto medzinárodnej šachovnici. Ukrajina predstavuje obrovské územie bohaté na plyn, ropu, pšenicu, vzácne minerály a jadrovú energiu. Ak „Rusko znovu získa kontrolu nad Ukrajinou“, automaticky sa mu vráti potenciál stať sa „mocným impériom“ a priamym protivníkom USA.
Od roku 1990 sa USA pokúšali vraziť klin medzi Ukrajinu a Rusko. V roku 1990, keď sa Sovietsky zväz rozpadal, prebehlo referendum, v ktorom sa takmer 90 % Ukrajincov vyslovilo za zachovanie zväzu s Ruskom. Ale USA podporovali na Ukrajine vodcov, ktorí boli voči Rusku nepriateľsky naladení. V roku 2010 bol za prezidenta zvolený Viktor Janukovič. Janukovič sa pokúšal o politiku lavírovania s dobrými vzťahmi aj s Ruskom aj s EÚ. V parlamentných voľbách v roku 2012 získala Janukovičova strana viac kresiel, ako ostatné tri strany dokopy. No v nasledujúcom roku, keď odmietol podpísať asociačnú dohodu s Európskou úniou, vypukli masové demonštrácie podnecované USA a prerástli do hnutia známeho ako Euromajdan. Administratíva prezidenta Baracka Obamu toto hnutie podporovala, financovala a mentorovala. Do jeho vedenia sa dostali pravicoví nacionalisti vrátane neofašistov a tomuto hnutiu sa nakoniec podarilo prinútiť prezidenta, aby opustil krajinu. Zástupkyňa ministra zahraničných vecí USA s kompetenciou pre Európu, Viktória Nulandová, 13. decembra 2013 povedala, že USA investovala viac ako päť miliárd dolárov do podpory demokracie na Ukrajine, inými slovami – do zvrhnutia demokraticky zvoleného prezidenta. Nulandová a Geoffrey Pyatt, veľvyslanec USA na Ukrajine, hrali aktívnu úlohu pri tvorení novej vlády Ukrajiny, v ktorej mali zastúpenie aj neofašisti.
V roku 2019, počas mandátu Donalda Trumpa, bol za prezidenta Ukrajiny zvolený Vladimír Zelenskij. Tento komediant-milionár, ktorého dnes oslavujú ako hrdinského obrancu demokracie, má temnú minulosť, a tú americké médiá kompletne ignorujú. V afére Pandora Papers sa ukázal ako jeden zo skorumpovaných svetových politikov, s obrovským majetkom v daňových rajoch. No nielen to, Zelenskij mal úzky vzťah so skorumpovaným oligarchom Igorom Kolomojským, vlastníkom televíznej spoločnosti, v ktorej Zelenskij vystupoval, ale aj vlastníkom jednej z najväčších bánk, Privat Bank, ktorej aktíva v roku 2016 vláda skonfiškovala kvôli korupcii. Keď sa Zelenskij dostal k moci, urobil z vodcu neonacistov guvernéra Odesy. Zakázal odbory a viaceré politické strany, medzi nimi aj komunistickú. Zelenskij tiež pokračoval vo vojenských operáciách proti separatistom na Donbase, čo je pro-ruský región so silnou pracujúcou triedou. Tieto vojenské akcie na Donbase majú od roku 2014 na svedomí 14 000 zabitých a 40 000 zranených občanov. Najbrutálnejšie ukrutnosti sa spájajú s neofašistickým dobrovoľníckym bataliónom Azov. Arsenij Jaceňuk, Američanmi preferovaný premiér, ktorý bol vo funkcii v rokoch 2014 až 2016, sa o občanoch Donecka a Luhanska vyjadroval ako o „ne-ľuďoch“.
Page sa vyjadril v tom zmysle, že Zelenskij pomohol USA kompletne „kolonizovať“ Ukrajinu. USA poslali miliardy dolárov vo forme vojenskej pomoci a poradcov, vybudovali 26 laboratórií na biologický výskum, boli veľmi aktívne v ukrajinskom priemysle a médiách, umožnili, aby americkí agropodnikatelia nakúpili obrovské výmery ornej pôdy a presadzovali Ukrajinu ako člena NATO. Súčasne s tým Zelenskij ukončil všetky vzťahy s Ruskom a potlačil všetku politickú opozíciu.
Toto všetko bolo v pozadí ruskej intervencie vo februári 2022. Putin určil tri ciele tejto akcie: denacifikovať Ukrajinu, demilitarizovať Ukrajinu a zastaviť masaker civilných občanov Donbasu.
Pri stretnutí NATO 24. marca 2022 prezident Biden povedal, že konflikt na Ukrajine znamená, že sa tvorí „nový svetový poriadok“ a „my ho musíme riadiť“. Vtedy Biden povedal aj to, že Putin je mäsiar. Minister zahraničných vecí Ruska, Sergej Lavrov povedal: „Cieľom našej špeciálnej vojenskej operácie je urobiť koniec unáhlenej expanzie a unáhlenému smerovaniu k úplnej medzinárodnej dominancii USA a ostatných západných krajín.“
Kniha vyjadruje postoj, že imperialistické plány USA sú nesporné a hrali dôležitú úlohu. Rovnako dôležitý je aj iný radikálny záver, že vojna symbolizuje pokles americkej moci a preskupenie globálnych síl, hoci o tomto by sa dalo viac diskutovať. Jean-Pierre Page a ďalší spoluautori tejto knihy sú presvedčení, že snaha USA izolovať Rusko politicky a oslabiť ho ekonomicky je odsúdená na neúspech. V prvom rade, Rusko je jeden z najviac sebestačných štátov na svete. Ruská ekonomika sa skonsolidovala zo šoku po rozpade ZSSR a následnej privatizácie a dnes je jednou z najväčších ekonomík. Okrem toho je bohaté na prírodné zdroje – plyn, ropu, uhlie, zlato, obilie, nikel, hliník, urán, neón, drevo a tento zoznam nie je úplný. Predstava, že ekonomické sankcie, ktoré mimochodom nikdy nedokázali svoju efektívnosť ako nástroj medzinárodnej politiky (príkladom je blokáda Kuby), prinútia Rusko rezignovať na expanziu NATO, hoci ho vníma ako svoju existenčnú hrozbu, je jednoducho bludom.
Nielen to, aj predpoklad, že celý zvyšok sveta bude jednotne nasledovať jednostranné ekonomické sankcie, ktoré sú podľa charty OSN neoprávnené, sa ukázal ako čistá fantasmagória. Napriek masívnej kampani s použitím vyhrážok, nátlaku a hrozieb, sa USA nepodarilo získať podporu významnej časti krajín mimo Európy. Krajiny, ktoré sú združené v BRICS – Brazília, India, Čína a Južná Afrika sankcie odmietli, ale rovnako aj iné veľké regionálne ekonomiky ako Mexico, Argentína, Saudská Arábia, Indonézia, Alžírsko a Egypt. Odpor voči sankciám USA je časťou rozsiahlejšieho odporu proti dominancii americkej neoliberálnej politiky a amerického dolára. Čoraz viac krajín akceptuje obchod s ropou a inými komoditami za ruble, juany a zlato, namiesto kedysi všemocného dolára. S parafrázovaním slov jednej zo spoluautoriek knihy, Tamary Kunanayakamovej, tento odpor proti sankciám je príznakom nového, fragmentovanejšieho, globálneho usporiadania, v ktorom krajiny čoraz menej prispievajú k plneniu geopolitických cieľov veľmocí a venujú sa vlastným ekonomickým potrebám.
Popri všetkých nesporných kladoch nie je kniha bez nedostatkov. Popri úsilí zvýrazniť imperialistické ambície a machinácie USA kniha ignoruje fakt, že Rusko má tiež svojich monopolistických kapitalistov, ktorí majú vlastné plány na expanziu na Ukrajinu aj inde vo svete. Rusko je tiež významným hráčom v imperialistickej etape histórie ľudstva. Vzhľadom na to, že autori sa chceli pozerať na Rusko „bez klapiek na očiach“ je divné, že nevnímajú ruský imperializmus. Lenin tvrdil, že imperializmus, to nie je len politika, ale je to štádium vývoja kapitalizmu, v ktorom dominujú monopoly a finančný sektor. Ako uviedol Andrew Murray (v zborníku Communist Review, jeseň 2022), Rusko spĺňa viacero kritérií z Leninovej charakteristiky imperializmu. Rusko je „ukážkovým príkladom monopolizácie ekonomiky“, kde 22 oligarchických skupín zamestnáva 42 % pracovníkov a realizuje 39 % tržieb. Sberbank, vo finančníctve, poskytuje bankové služby pre 70 % Rusov, kontroluje tretinu zo všetkých bankových aktív a pôsobí v 22 krajinách. Okrem toho, Rusko opakovane vojensky intervenovalo vo viacerých bývalých sovietskych republikách, napríklad aj v Čečensku, Kazachstane, ale aj Sýrii a Západnej Afrike (tu formou súkromnej spoločnosti Wagner). Podľa Murraya Rusko jednoducho je „imperialistická veľmoc“.
Na ideologickom seminári v Caracase, vo Venezuele, na jeseň 2022, predniesla Komunistická strana Grécka (KKE) podobnú analýzu (vydaná MLToday.com, 6. 11. 2022): „V súčasnosti, najmä keď sme konfrontovaní s imperialistickou vojnou na Ukrajine, iné komunistické strany sústreďujú svoju pozornosť len na zrejmú zodpovednosť USA, EÚ a NATO, ktoré roky expandovali a obkľučovali Rusko. Tento prístup bol posilnený postojom, že Rusko síce je kapitalistický štát, ale nie imperialistická mocnosť. Tento prístup ignoruje fakt, že imperializmus nie je charakterizovaný len agresívnou politikou, ale moderným štádiom kapitalizmu, monopolistickým. Dnes v celom svete prevládajú monopoly a rovnako je to aj v Rusku. Plány NATO, USA a EÚ boli v priebehu uplynulých 30 rokov zreteľne sudom prachu pod týmto konfliktom, ale kedy sa začal tento sud prachu napĺňať? Vari to nezačalo už zavrhnutím socializmu, rozkladom ZSSR, fakticky štátnym prevratom, proti vôli väčšiny svojich občanov? Nebolo to už vtedy, keď sa továrne, bane, ropa, zemný plyn, vzácne kovy a pracovná sila znovu stali komoditou na predaj? Nebolo to vtedy, keď sa po siedmich desaťročiach socialistického budovania všetky vyššie spomenuté hodnoty stali šťavnatým sústom pre kapitalistov, najmä veľké monopolné spoločnosti?“
Ak sme konštatovali, že autori tejto knihy majú vo vzťahu k Rusku stále klapky na očiach, musíme tiež povedať, že majú ružové okuliare ohľadom vzniku „fragmentovaného globálneho poriadku“ a „multipolárneho sveta“. Samozrejme, autori majú pravdu, že pokles amerického vplyvu sa prejavuje odporom voči americkým sankciám proti Rusku a voči dominancii a vplyvu amerického dolára. No bez toho, aby to výslovne tvrdili, niektorí spoluautori chápu tento posun v globálnej rovnováhe síl ako nový a fundamentálny jav, ktorý ako keby smeroval proti imperialistickej expanzii a imperialistickým vojnám. Či autori naozaj veria tejto premise a či sa táto myšlienka potvrdí, nám ukáže budúcnosť, ale považujeme za potrebné pripomenúť niektoré Leninove myšlienky.
V roku 1916 Lenin napísal svoju klasickú analýzu imperializmu, Imperializmus: najvyššie štádium kapitalizmu. Lenin zdôrazňoval, že jeho chápanie imperializmu sa líši od prevládajúceho súčasného názoru, ktorý reprezentoval jeho súčasník, sociálny demokrat Karl Kautsky. Na prvý pohľad boli názory Lenina a Kautského na imperializmus podobné. Obaja upozorňovali na vývoj monopolného kapitalizmu a finančného kapitálu a na to, že tento vývoj vedie k expanzii, vykorisťovaniu a vojne. Avšak Lenin chápal imperializmus ako štádium, ako posledné štádium vývoja kapitalizmu, ktoré nasleduje za kapitalizmom voľnej súťaže. Kautsky chápal imperializmus ako politiku, pre ktorú sa monopolisti rozhodli. Z týchto dvoch rôznych názorov vyplývajú diametrálne rôzne dôsledky. Podľa Lenina môže imperializmus a imperialistické vojny ukončiť len revolučný zápas proti monopolistickému kapitálu. Naproti tomu Kautsky si myslel, že je možné imperialistickú politiku nahradiť inou, pacifistickou politikou. Kautsky trval na tom, že si vie predstaviť nové štádium ekonomického vývoja, akýsi „ultra-imperializmus“, kde by svet bol rozdelený medzi niekoľko veľkých monopolov a medzi nimi by bolo možná mierová koexistencia. Prvá a druhá svetová vojna spláchla do koša Kautského predstavy o ultra-imperializme a pacifistickom imperializme. Kautského dnes nikto nepozná, nieto ešte čítať.
Niektorí súčasníci však, ako keby znovu prichádzali na Kautského myšlienky. Idea vznikajúceho nového multipolárneho štádia pripomína Kautského predstavu super-imperializmu. Niektorí nadšenci zo vzniku multipolarity ju podávajú ako fundamentálnu zmenu v globálnej rovnováhe síl a zrejme si myslia, že môže byť protiváhou imperialistickej tendencie k expanzii a vojne a takto môže byť základom mieru v rámci imperializmu. Dvaja z autorov tejto knihy dokonca píšu, že prichádza čas, keď aliancia Ruska, Číny, Indie, Latinskej Ameriky a arabského sveta môže „zabrániť“ finančným oligarchom v rozpútaní tretej svetovej vojny. Problém je, že takéto myslenie, akokoľvek lákavé, bráni dôkladne pochopiť fundamentálnu podstatu imperializmu, ktorého korene sú v neukojiteľnom hlade kapitalizmu po zisku, vykorisťovaní a expanzii. To neznamená, že na zastavenie určitého konkrétneho imperialistického konfliktu je nutné uskutočniť celosvetovú socialistickú revolúciu, ale znamená to, že v imperialistickom štádiu kapitalizmu je vojna všadeprítomná a nevyhnutná. Toto pochopenie imperializmu poskytuje lepší základ na boj proti nemu, než ilúzie sociálnych demokratov o význame multipolarity.
Dúfajme, že nebude potrebná ďalšia svetová vojna, aby sa tieto ilúzie vyparili.
· Pôvodne vyšlo: Marxist-Leninism Today.
Autor recenzie, Roger Keeran, je po roku 2013 emeritným profesorom univerzity Empire State College v SUNY. Prednášal na univerzitách Cornell, Princeton, Rutgers a State University, New York. V roku 1980 vydal knihu Komunistická strana a odborový zväz autovýrobcov. Pozrite si ďalšie články Rogera Keerana.
Preklad: Marián Moravčík
