Dokážeme zabrániť kolapsu?

Intenzívne rozmýšľam ako celkom stručne charakterizovať dobu, v ktorej žijeme. Žijeme v čase, ktorý v dejinách nemá obdobu. Problémy, ktorým dnes ľudstvo čelí, sú dôsledkom čoraz rýchlejších zmien a s nimi aj pribúdania zložitostí vo svete. Príčinou neustáleho zrýchľovania je rast poznania. Odhaduje sa, že technický pokrok v 21. storočí by mal byť tisícnásobne väčší, ako bol v 20. storočí. Svet sa mení už nie z generácie na generáciu, ale z roka na rok, čoskoro sa bude meniť zo dňa na deň a možno z hodiny na hodinu. S takouto rýchlosťou budú pribúdať aj nové problémy.

Je to tiež doba, keď naše deti a vnuci začnú platiť náš život na dlhy. Dlh ekologický, klimatický, finančný a ďalšie. Veľmi ma v tejto súvislosti zaujala myšlienka pána doktora Juraja Mesíka: „z matematického pohľadu je asi najlepšie označenie doba exponenciálneho rastu. Žiaľ, hoci ide o jednoduchú matematickú funkciu, drvivá väčšina ľudí jej nerozumie. Americký matematik prof. Al Bartlett kedysi prorocky povedal, že neschopnosť porozumieť exponenciálnej funkcii je najväčšie zlyhanie ľudského druhu”.

V tejto súvislosti by som rád pripomenul knihu doktora Mesíka „Generácia apokalypsy”. Píše v nej o sňatí závoja nad perspektívou druhu homo sapiens. Tá môže byť od úplnej sebadeštrukcie, cez ireverzibilný návrat do predindustriálnych ekonomických a spoločenských pomerov až po vesmírnu expanziu (preživšej časti) ľudstva a naplnenie našej historickej ašpirácie na dlhovekosť.

Ktoré exponenciálne trendy pôjdu rýchlejšie a ako budú navzájom interagovať, zjavne sa ukážu v čase apokalypsy. Z toho dôvodu je veľmi dôležité myslieť na nemysliteľné a zvyšovať tak šance na život aj pre nasledujúce generácie našej civilizácie. No ja osobne to vnímam tak, že každá doba ľudskej existencie nemá v dejinách obdobu. Dané je to mnohými faktormi, no v posledných desaťročiach hlavne rýchlym rastom počtu obyvateľov na Zemi, ešte rýchlejšou spotrebou tovarov a zdrojov, no asi aj zrýchlenou globálnou mobilitou ľudí a tovarov.

Je jasné, že to takto nemôže vydržať natrvalo a dôjde k nejakému kolapsu. To musí ale prehodnotiť mladšia generácia. Riešením by mohla byť výchova a vzdelávanie, kde platia nezrušiteľné pravidlá, normy, štandardy, hodnoty. Bohužiaľ už mnoho rokov je napríklad eko-výchova súčasťou osnov škôl a vôbec nič sa nezmenilo, spoločnosť napreduje tým istým smerom. Obávam sa, že jediné poučenie, ktoré nám dejiny dávajú je, že sme nepoučiteľní.

Preto mám strach, aby sme nedospeli do štádia keď ľudstvu zasvieti nadpis GAME OVER. To znamená, že „ Hra skončila“.
Ako píše publicista Marián Moravčík. Je to dobrá asociácia, lebo v počítačových hrách toto zasvieti, keď si hráč minie všetky životy.
 
Dušan Piršel

Na vysokej škole som sa venoval matematickému modelovaniu biologických javov a to strašenie exponenciálnym rastom by som trochu poopravil. Skutočne exponenciálny rast, ktorý pokračuje až do nekonečna, nie je v prírode možný, lebo náš svet je ohraničený, má ohraničené zdroje atď. Skutočná krivka rastu populácií takmer všetkých druhov je logistická (sigmoida), vyzerá takto (vľavo):

Na pravej strane obrázka sú ako príklady uvedené grafy zo skutočných výskumov populácií. Horný obrázok reprezentuje kvasinky v Petriho miske a dolný populáciu tuleňov.

Populácie spravidla rastú len dovtedy, kým nedosiahnu „nosnú kapacitu prostredia“ – to je červená čiarkovaná čiara. Väčšiu populáciu jednoducho prostredie neuživí. Po dosiahnutí tejto hranice už populácia nerastie. Ostáva konštantná, alebo kolíše blízko nosnej kapacity.
Ak to aplikujeme na naše ľudské populácie, tak „exponenciálny rast“ znamená, že ešte ľudstvo nedosiahlo nosnú kapacitu Zeme. Možno až na výnimky, ktoré sú ale pre nás dôležité. Napríklad populácia v Európe už niekoľko desaťročí nerastie a v západnej časti aj mierne klesá. Keďže politici nechápu ani jednoduchú matematiku, nič im nehovorí ani logistický rast populácie a sú zdesení, že „Európa vymiera“.
V našej zložito štruktúrovanej spoločnosti totiž nie je nosná kapacita určená len biologickými (poľnohospodárskymi) faktormi, ale hlavne ekonomickými a energetickými.

Problém s rastom populácií nastáva vtedy, keď nosná kapacita nie je konštantná. Pri experimentoch na Petriho miskách sa napríklad dodávajú bunkovým kultúram živiny konštantne a tak sa udržuje nosná kapacita. Keby sa to nedialo, bunky by po dosiahnutí nosnej kapacity spotrebovali všetky živiny a nosná kapacita by veľmi rýchlo klesla až na nulu. A s ňou, samozrejme, aj veľkosť populácie buniek.
Podobné javy sú bežné aj v prírode. Spomeňme si napríklad na prípady premnoženia kobyliek v Afrike, alebo lykožrúta v Tatrách, aby sme si nemysleli, že také veci sa dejú ďaleko od nás.

Verím, že bystrý čitateľ už pochopil, že ak je veľkosť populácie v Európe už dnes blízko nosnej kapacity prostredia a prirodzene už nerastie, tak jej umelé zvyšovanie migráciou spôsobí len rýchlejšie vyčerpanie zdrojov a rýchlejší pokles nosnej kapacity.
Verím, že pochopil aj to, že „trvalo udržateľný rast“ neexistuje a že treba rozmýšľať presne naopak – ako v nadpise naznačuje dr. Piršel: ako zabrániť poklesu nosnej kapacity nášho prostredia, lebo jej pokles znamená neodvratný kolaps.