Ilustračný obrázok: Wikimedia Commons
Na porovnanie s diplomatmi, ktorí formujú zahraničnú politiku Slovenska a reprezentujú našu republiku navonok, uvádzam niekoľko hlavných myšlienok z blogu bývalého amerického veľvyslanca v Saudskej Arábii Chasa Freemana.
Už názov jeho článku – Mnoho poučenia z vojny na Ukrajine – vyjadruje konštruktívny prístup. Výsledok vojny na Ukrajin je totiž – žiadna sláva, a to nech na to pozerá prívrženec ktorejkoľvek strany. Podľa Freemana to na Ukrajine zbabrali všetci zainteresovaní, každý svojim dielom, a následky pre Ukrajinu sú katastrofálne. Všetci by si mali vstúpiť do svedomia a dôkladne prehodnotiť svoju politiku.
Freemanov článok je dlhý a poctivý k faktom. Podľa jeho slov problémy Ukrajiny úplne zastrela hmla propagandy a čím viac sa o Ukrajine píše, tak (s parafrázou Marka Twaina) tým menej pravdy o nej bežný človek vie. Freeman poctivo začína od pádu Železnej opony a následného postupného rozširovania NATO, udalosti v Kyjeve v roku 2014 nazýva štátnym prevratom, ktorý sponzorovali USA, boje na Kryme a Donbase nazýva občianskou vojnou, otvorene popisuje potopenie Minských dohovorov. Spôsobom, neslýchaným v médiách hlavného prúdu, upozorňuje na to, že pri stúpaní napätia koncom roka 2021 Rusko vyzývalo Kyjev a Západ na rokovania a žiadalo bezpečnostné záruky, no Západ sa s ním odmietol baviť. Aj tesne po začatí bojov, Západ odmietol črtajúcu sa dohodu medzi Moskvou a Kyjevom o prímerí a rozhodol sa viesť vojnu do posledného Ukrajinca. Nebyť tohto rozhodnutia, Ukrajina by dnes bola územne väčšia a podstatne menej zničená.
V stručnom súhrne, posledné dve desaťročia na Ukrajine prebiehal sústavný zápas medzi USA a Ruskom o získanie vplyvu, v ktorom Západ tlačil Rusko do čoraz nevýhodnejšej pozície. Vojna je logickým vyústením snahy o oslabenie protivníka, ale z hľadiska výsledkov je to katastrofa. Rusko dnes nie je ani ekonomicky, ani vojensky, oslabené. Adaptovalo sa a získalo cenné skúsenosti z boja proti západným systémom. Ani diplomaticky nie je izolované, skôr získalo nové a upevnilo staré spojenectvá. Vojna sa v medzinárodných vzťahoch používa na získanie lepšej pozície, ale toto sa určite nehodí ako hodnotenie vojny na Ukrajine. Z hľadiska dlhodobých cieľov USA je táto vojna zbabraná. Freeman sa nevyhýba slovu „debakel“.
Aké poučenia navrhuje vziať si z tejto vojny?
Všetky sa dotýkajú hlavných zásad štátnického umenia:
– Vojny nerozhodujú o tom, kto je v práve. Vojny rozhodujú o tom, kto prežije.
– Najlepší spôsob, ako sa vyhnúť vojne, je zníženie alebo odstránenie obáv a sporov, ktoré vojnu vyvolávajú.
– Ak odmietnete vypočuť čo i len jeden bod, na ktorom záleží strane protivníka, a odmietnete prispôsobiť podľa toho svoju politiku, vždy riskujete násilnú reakciu druhej strany.
– Nikto by nemal začínať vojnu bez realistických cieľov, stratégie, ako tieto ciele dosiahnuť, a plánu na ukončenie vojny.
– Pretvárkou a okázalou udatnosťou sa nedá nahradiť početnosť armády a palebnej sily, nedá sa odstrániť vyčerpanie.
– Vojny sa nakoniec vyhrávajú a prehrávajú na bojovom poli, nie na poli propagandy, ktorú živia zbožné želania.
– Čo je stratené na bojovom poli, to sa dá zriedka, ak vôbec, zachrániť pri rokovacom stole.
– Keď vojnu nie je možné vyhrať, obvykle je lepšie hľadať podmienky na ich ukončenie, než zhoršovať strategické dôsledky prehry.
K tejto vojne, podľa Freemana, nemuselo dôjsť. Všetky strany na tejto vojne viac stratili, ako získali. Je nutné poučiť sa z týchto chýb a vziať si tieto poučenia k srdcu tak, aby sme podľa toho konali.
Hlavný zdroj: https://chasfreeman.net/the-many-lessons-of-the-ukraine-war/
Dodatok Mariána Moravčíka:
Posledný Freemanov odstavec platí pre Slovensko niekoľkonásobne. Slovensko je malá krajina (porovnateľná s veľkosťou púhych dvoch územno-správnych oblastí na Ukrajine) a v globálnom prostredí sa chybné rozhodnutie už nemusí dať napraviť.
Slovensko potrebuje stratégov, nie „žako“-propagandistov.
Slovensko by si malo zobrať aj špecifické poučenia vzhľadom na svoje zahraničné vzťahy a spojenectvá. Podľa mňa je (okrem iného) strategicky hlúpe vstupovať do spojenectva, ktoré je schopné jedného svojho člena (alebo niekoľkých?) obetovať v záujme „väčšiny ostatných“.
