Stalingrad - príznak európskej historickej demencie

Dnes (27. 1.) je 80. výročie prelomenia blokády Leningradu, ktorá trvala bezmála tri roky a kompletne toto niekoľkomiliónové mesto vyľudnila. Táto, ako mnohé ďalšie udalosti Druhej svetovej vojny, sa už vytratila z pamäti nových generácií, nechápu, že počas vojny to majú obyvatelia veľkých miest oveľa ťažšie, a aj preto sa ľahostajne až nadšene stavajú k možnej eskalácii vojny proti Rusku. Nechápu, čo by ich čakalo.

Túto kognitívnu demenciu v pohľade na historické udalosti máločo demonštruje lepšie, ako nedávny veľkofilm západnej proveniencie Enemy at the gates (u nás Nepriateľ pred bránami). Veľavravné sú ohlasy kritiky aj komentáre pod filmom na sociálnych sieťach. Prevahu majú hlášky typu „najlepší film o vojne“. No našim čitateľom ho neodporúčam. Nevládal som z neho dopozerať ani 20 minút. Nižšie podrobnejšie napíšem prečo.

Film má typický „holyvúdsky“ štýl. Vizuálne chytí, je plný emócií, má silný príbeh. Ten je sústredený okolo osudov jedného z najlepších sovietskych ostreľovačov Vasilija Zajceva a jeho súbojov s nemeckými elitnými strelcami počas bitky o Stalingrad. Tento príbeh je historicky pravdivou udalosťou.
Ale takmer všetko ostatné vo filme je typický západný dezinformačný postup. Pravdivé jadro obalia vykreslením udalostí tak, ako im to diktuje momentálna protiruská zaujatosť. Úplne skreslene a neobjektívne.

Historicky nepravdivé svojim vyznením, hoci vizuálne pôsobivé, sú už úvodné scény prepravy neozbrojených nových regrútov do Stalingradu, kde pre nich nemali ani dostatok zbraní a munície a hneď ich poslali do útoku holými rukami proti opevneným zákopom nepriateľa. Nič takého sa počas Stalingradskej bitky nestalo. Pochybujem, že sa to vôbec aspoň raz stalo niekde na frontoch, no tým, že filmári takúto scénu zakomponovali do veľkofilmu, vytvárajú dojem, že sovietska armáda bojovala zásadne a systematicky práve takto. Ak niečo s pokojným svedomím môžeme nazvať dezinformáciou, je to práve toto.

Vrcholom potom sú následné scény, ako guľometná čata NKVD strieľa vlastných vojakov, ktorí po neúspešnom útoku ustupujú na východiskové pozície. Toto malo byť akože znázornenie realizácie Stalinovho rozkazu č. 227 „Ani krok späť“. No od A do Z je to totálny západniarsky blud. V tomto momente som vypol video a už nemám záujem ani o dramatické snajperské scény. Ak sa ma niekto takýmto spôsobom pokúša klamať, nemá to žiadnu hodnotu.

Rozkaz č. 227 nebol orientovaný proti radovým vojakom. Sám Stalin v ňom zdôrazňoval, že sovietski vojaci sú v drvivej prevahe statoční a obetaví. Ale vyskytujú sa zbabelí a slabí dôstojníci (na rozdiel od radových vojakov Nemci dôstojníkov nebrali do zajatia a spravidla ich na mieste zastrelili), ktorí predčasne a bez konzultácie s velením dávajú rozkaz na ústup. Počas Stalingradskej bitky v kritických októbrových dňoch sa napríklad stalo, že veliteľ obrany Stalingradu generál Čujkov dal postaviť pred tribunál veliteľa a náčelníka štábu jednej zo svojich divízií, ktorí svojvoľne evakuovali svoj štáb na jeden z ostrovov na Volge. V najkritickejší deň koncom októbra dokonca sám Čujkov žiadal o svoju evakuáciu, no maršal Žukov túto momentálnu slabosť vyriešil tak, že oficiálna história si to nepamätá a ostali len indície pre zvlášť dôkladných bádateľov. Reálny život je často oveľa komplikovanejší, ako ideologické skratky.

Pre názornosť si čitateľ môže porovnať americký film s dokumentom zo stretnutia nemeckej delegácie – príbuzných Nemcov, ktorí bojovali v Stalingrade, s Vladimírom Semjonovičom Turovom, ktorý bol v tom čase nižším dôstojníkom, rovnako bojoval v Stalingrade a prešiel celou vojnou od roku 1941 až do víťazného konca v Nemecku.
Ako na pozoruhodný a významný moment upozorním, že v rozhovore nie je cítiť ani náznak antipatií alebo nenávisti, ani z jednej strany. Je zrejmé, že ľudia, čo sami bojovali vo vojne, alebo jej hrôzy sprostredkovane spoznali cez príbuzných, majú ďaleko k lacnej, politicky výnosnej, x-fóbii.

Z historického pohľadu je zaujímavá napríklad aj odpoveď Vladimíra Turova na otázku, či počas bojov v Stalingrade bojovníci cítili nejaký rozdiel oproti iným bojiskám. Zrejme narážka na rozkaz č. 227. Turov odpovedal, že jednoznačne bol rozdiel, ale oproti očakávaniu povedal, že všade inde boli pod drobnohľadom velenia a všetky svoje kroky riešili s veliteľom. V Stalingrade boli veľmi často bez spojenia a museli aj zložité situácie riešiť na vlastnú päsť. Rozkaz 227 prijali za svoj a chápali ho tak, že sú na hranici prípustného, že ústup za Volgu už nie je možný.

V rozhovore sa Turova pýtali aj na to, za čo sovietski vojaci bojovali a on povedal doslova, že väčšina vojakov si ešte pamätala hlad a biedu za cárizmu a priamo v Stalingrade bolo niekoľko veľkých strojných závodov, ktoré postavili komunisti. Všetci obyvatelia tu mali prácu, strechu nad hlavou a hmotný dostatok. Stalingrad bol pred vojnou šťastným mestom a oni si bránili to, čo im nepriateľ prišiel zničiť.

Za zmienku stojí aj to, že na postojoch Vladimíra Turova sa neprejavuje ani náznak fanatizmu a nenávisti. Hovorí, že im velitelia stále po vstupe do Nemecka prízvukovali, že bojujú proti Wehrmachtu, ale nie proti nemeckému ľudu. Aj zo strany jeho nemeckých hostí sa povedala spomienka, že v Stalingrade mali vojaci oboch strán pozície veľmi blízko seba. Keď nemeckí vojaci večer počuli sovietskych vojakov spievať ľudové piesne a uvedomili si, že bojujú proti ľuďom, (nie „orkom“, ako sa často hovorí dnes), že bolo na druhý deň oveľa ťažšie bojovať a zabíjať týchto ľudí.

Na porovnanie predkladám posledný sovietsky veľkofilm o Stalingrade od režiséra Jurija Ozerova. Bol nakrútený v roku 1989 ešte podľa sovietskych štandardov. V ZSSR poznali všetci obyvatelia reálie vojny buď z vlastnej skúsenosti, alebo z rozprávania príbuzných – priamych účastníkov. Napriek u nás prevládajúcim predsudkom o všadeprítomnej propagande nemalo komunistické vedenie záujem o skresľovanie pohľadu na vojnu. Nič by mu v očiach bežných ľudí neublížilo viac.
V tomto filme stojí za upozornenie aj to, že sovieti nemali potrebu robiť zo svojich nepriateľov – Nemcov ani fanatické krvilačné monštrá, ani neschopných hlupákov.

Záverom ešte upozornenie na jeden sovietsky film z roku 1972 Horiaci sneh. Jeho dej je zo záverečných fáz bitky o Stalingrad, z odrazenia posledného pokusu maršala Mansteina o prelomenie obkľúčenia Stalingradu.
Dej filmu je podľa románu Jurija Bondareva, ktorý sa priamo zúčastnil týchto bojov a bol spoluautorom scenára. Ruskí historici ešte dnes tento film hodnotia veľmi vysoko z hľadiska historickej vernosti.

Na záver už len zopakujem varovanie. Filmy, najmä dlhometrážne, ktoré na niekoľko hodín upútajú našu pozornosť a sú technický dokonalé s ilúziou priamej účasti na videných scénach, sú psychologicky veľmi pôsobivé a účinné. V pamäti diváka často zostávajú ich stopy rovnocenne s vlastnými zážitkami. Tým majú potenciál ovplyvňovať rozhodovanie človeka v budúcnosti. Treba ich prijímať opatrne. Ľudia, ktorí vynakladajú veľa peňazí, aby skreslili našu historickú pamäť, určite nemajú s nami dobré úmysly.