Ilustračné foto: Marián Moravčík
Nielen počas predvolebných verejných debát, ale mnohokrát v živote sa človek ocitne v situácii, keď nevie, čomu veriť. Má pred očami dvoch rozhádaných ľudí, z ktorých každý hovorí presný opak, kto z nich má pravdu. Alebo má pred sebou len jedného, politika, obchodníka, publicistu, úradníka, učiteľa, ktorý hovorí niečo, čo sa človeku nezdá, ale znie to tak presvedčivo…
Akú informačnú sebaobranu použiť?
Jedna z najjednoduchších je logika. Kedysi bývala úvodom do štúdia vedy, lebo logika bola kostrou, najdôležitejším stavebným prvkom všetkých vedeckých disciplín, vrátane humanitných a spoločenských. Dnes to už v mnohých vedách neplatí a médiá nepotrebujú logiku vôbec, no stále je súčasťou zdravého sedliackeho rozumu.
V búrlivej debate alebo v neprehľadnej argumentácii, ak sme navyknutí používať logiku a pozorne sledujeme, čo sa hovorí, nepoctivého rečníka často odhalíme podľa prehreškov proti logike. Sám rečník si ich nemusí uvedomovať, stáva sa, že úprimne verí svojej argumentácii, lebo logika nie je jeho silnou stránkou. No ešte častejšie býva taký logický faul zámerný a rečník počíta s našou neznalosťou, neobratnosťou v logike a spolieha sa, že nás preargumentuje.
Nižšie uvádzam prehľad najčastejších logických faulov, pred ktorými by sme mali byť na pozore a po odhalení ktorých by sme si mali lepšie posvietiť na argumentáciu, ktorej čelíme. (Inšpiráciou mi bolo toto video učiteľa logiky Jareda Hendersona).
Ad Hominem – argumentujúci sa nevenuje vecnej stránke toho, o čom sa hovorí, ale zhadzuje toho, kto hovorí. Cieľom je cez osobný útok úplne umlčať a nechať zmiznúť argument protistrany.
Príklad:
Keď sa prevalila aféra „Tatry-gate“ (Tódová+Záleská), Mária Kolíková na novinársku otázku o konflikte záujmov spochybňovala Martina Daňa, že to nie je žiadny novinár a zverejňuje hoaxy, a či vôbec budeme venovať pozornosť takej osobe.
Obrana:
Neprijať túto hru a o to pozornejšie sa vrátiť k veci. Osobný útok je ľahké odhaliť, ale môže byť úspešný, ak je emotívny a osoba nesympatická. Lebo aj osoby, ktoré nám nie sú sympatické, môžu prísť s presným a pravdivým argumentom.
Slamený panák – tiež je to útok mimo vecného argumentu, ale namiesto osoby zhadzuje argument. Cieľom je odstaviť ho ako irelevantný.
Príklad:
Výsmech a komentár typu „v živote som nepočul väčšiu blbosť“.
Obrana:
Neprijať hru a žiadať vecné zdôvodnenie.
Odkaz na autoritu – odvolávka na odborníkov alebo na významnú vedeckú alebo umeleckú autoritu.
Príklad:
V ekonomickej oblasti sa často cituje štýlom „už Adam Smith“.
Veľmi častý bol tento typ argumentácie počas kovidovej pandémie.
Obrana:
Názor experta je stále len názor a je logickým faulom vydávať ho za fakt. Aj najväčší experti sú omylní a je preto v prípade pochybností nutné požadovať dôkazy.
Falošná dilema – argumentujúci prednesie problém takým spôsobom, ako keby šlo o výber len z dvoch možností.
Príklad:
Dnes veľmi častý logický faul.
Nemáte inú možnosť, len voliť „nás“, lebo čokoľvek iné urobíte, hoci keď nepôjdete voliť, pomáhate „mafii“ (alebo „fašistom“).
Obrana:
Tu zvyšuje riziko naliehavosť situácie. Dôležité veci je treba premyslieť v pokoji a vtedy človek obvykle príde na to, že možností má viac a že jeho záujem nie je totožný so záujmom argumentujúceho.
Predčasné zovšeobecnenie – argumentujúci uvedie len niekoľko málo príkladov a ihneď urobí záver, že ide o všeobecnú charakteristiku.
K tomuto typu faulov patrí aj obľúbené spochybnenie všetkého, čo kedy človek povedal, na základe jedného klamstva alebo nekonzistentnej výpovede.
Príklad:
V politike veľmi obľúbený logický faul. Aj povestní dezoláti a opice tu majú korene. Presne kvôli možnosti použiť tento faul sa používajú provokatéri. Politikovi potom stačí jediný extrémny exces, aby to zovšeobecnil na celú udalosť.
Obrana:
Vo výrokovej logike sa používajú dva kvantifikátory. Existenčný a všeobecný. Medzi nimi treba rozlišovať a nie je možné ich zamieňať. Všeobecne platné tvrdenie sa nedá dokázať tým, že také prípady existujú. Je nutné dokázať, že tvrdenie platí o všetkých veciach (javoch).
Klamlivé porovnanie – argumentujúci porovnáva dve veci, ukáže že jedna je výrazne lepšia ako druhá a z relatívneho vzťahu vyvodí absolútny záver, že tá lepšia je „naj“ (alebo tá pravá).
Príklad:
Toto je slovenská volebná klasika „menšieho zla“. Niekto sa stane dostatočne kvalifikovaným na zvolenie len tým, že je lepší ako alternatíva, ktorú v žiadnom prípade nechceme.
Obrana:
Dávať pozor na klamy jazyka. Keď pripustíme, že niekto je „lepší“ (relatívne), tak sa treba pýtať, či je aj „dobrý“.
Používanie korelácie namiesto kauzality – argumentujúci vydáva časovú následnosť za príčinu a dôsledok alebo spoločný výskyt na jednom mieste a v jednom čase ako dôkaz kolaborácie.
Príklad:
V prípade doposiaľ neobjasnenej vraždy najznámejšieho slovenského novinára sa dlho považoval jeho posledný článok za dôvod a motív.
Táto technika sa často používa pri ohováraní. Človek dostane len kusé informácie, a „veď si domysli, nie si včerajší“.
Obrana:
Obrana je často veľmi náročná a môže si žiadať veľa znalostí a skúmania. Aj vedecké práce a hypotézy často pracujú len so štatistickými koreláciami a tento logický faul často v dobrej viere páchajú aj vedci.
Obvinenie cez asociáciu – odsúdenie určitého argumentu len na základe toho, že si ho osvojila aj nejaká všeobecne odsudzovaná skupina
Príklad:
Veľmi bežné. Hrdosť na vlasť a lokálpatriotizmus sú dnes záporné vlastnosti, lebo sú časté v skupinách, ktoré hlavný prúd označuje za „ultrapravicové“.
Obrana:
Nehrať túto hru, podobne ako pri osobných útokoch. Nikto na svete nie je taký, že by mal len kladné alebo len záporné charakteristiky a človečina v nás by mala práve vyhľadávať u druhých tie pozitívne, lebo tie predstavujú možnosť zblíženia a dohody.
Ťarcha dôkazu – argumentujúci nedokazuje svoje tvrdenie, ale prenesie ťarchu dôkazu na tých, čo pochybujú alebo tvrdia opak. V inej forme sa určitý výrok považuje za pravdivý, ak zatiaľ nikto nedokázal, že neplatí.
Príklad:
Tiež jedna z najčastejšie používaných techník počas pandémie, ako odpoveď na položené pochybovačné vecné otázky.
Obrana:
Osvojiť si vedecký postup „tvrdenie – dôkaz“. Vedieť, že tvrdenie bez dôkazu je šarlatánstvo.
Odvolávka na prirodzenosť – argumentujúci poukáže, že nejaký jav je bežný v prírode a tým ho vyhlási za správny a žiadúci.
Príklad:
Neoliberáli (kapitalistickí) radi poukazujú na to, že už malé deti sú sebecké a že sebectvo je teda prirodzené a mali by sme ho považovať za správne.
Podobným spôsobom mnohí ľudia zdôvodňujú promiskuitu alebo rôzne sexuálne aktivity.
Obrana:
Treba si uvedomovať, že sme súčasťou prírody, aj všetky naše zlé a zvrátené činy. To, že sa to deje, nemôže samo osebe znamenať, že je to správne.
Odvolávka na väčšinu – argumentujúci namiesto zdôvodnenia odkáže na to, že ten istý názor má relevantná väčšina.
Príklad:
Tento faul sa v médiách hlavného prúdu dnes používa vari najčastejšie. Pomáhajú si pri tom navzájom a cenzúra informácií na sociálnych sieťach a blokovanie „neštandardných“ médií má hlavne ten účel, aby tento jednoduchý faul bol použiteľný. (Lebo demokracia.)
Obrana:
Vždy si treba uvedomovať, že veda nie je demokratická a o pravde sa nehlasuje.
Žiaľ, nie je to úplný zoznam logických faulov, s ktorými sa človek môže stretnúť.
Predpokladám, že s podobnými logickými faulami sa stretol vari už každý čitateľ a mnohé z nich fungujú už „preventívne“. To znamená, že človek si už vopred pripravuje argumentáciu tak, aby druhá strana nemohla tieto fauly použiť. Spravidla si preto pripraví celý arzenál argumentov a spolieha sa na to, že všetky sa druhej strane ani faulami odvrátiť nepodarí. Ale tu spadne do pasce a nepoctivá druhá strana použije faul faulov. Sústredí sa len na jediný – ten najslabší argument, prípadne, ak má šťastie a my smolu, tak využije jedinú chybu alebo nepresnosť v argumentácii, ktorú si všimne. S útokmi „slamený panák“ a „ad hominem“ túto chybu/nepresnosť/slabinu nafúkne, zhodí a spolu s ňou aj celú argumentáciu s poznámkou typu „ten zvyšok ani nestojí za reč“.
Obrana je náročná, ale možná. Prvý krok je zvládnuť emócie a zachovať pokoj, potom sa asertívne vracať k veci.
Napokon však, nikdy nezabúdajme na základné pravidlo – rozlišovať medzi faktami a názormi. Fakty je vždy možné overiť a dajú sa objektívne preskúmať. Názory sú subjektívne a všetky bez výnimky sú len viac-menej pravdivé hypotézy o realite.
