Ilustračný obrázok: CDD20 Pixabay
Sníval sa mi zvláštny sen. Zobudila som sa a pamätala som si ho celý, úplne celý.
V tichu mäkkej nočnej tmy, som počula hlasný tlkot vlastného srdca aj napriek tomu, že som sa zobudila bez pocitu strachu.
Snívala sa mi vlastná smrť.
Odsúdili ma na smrť a čakala som na popravu, vedela som kedy a ako zomriem.
Bolo zvláštne, ako intenzívne som v tom sne cítila všetky emócie.
Najskôr to bol veľký hnev nad nespravodlivosťou, ktorú som pociťovala a ktorú som nedokázala zvrátiť a nedokázala som jej zabrániť, ale ani sa brániť.
Pocit bezmocnosti a beznádeje vystriedal pocit zmierenia sa s istotou smrti a myšlienky, že aj ja som len také zrniečko prachu v dejinách ľudstva. Malá kvapôčka v mori ľudských životov, ktoré boli a budú na Zemi.
Jeden život hore, dole. Koho by to trápilo. Hlavne nie tých, pre ktorých som bola nepohodlná a ktorí ma odsúdili na smrť.
Videla som samu seba oblečenú v jednoduchých čiernych šatách, na nohách som mala obuté staré rozbité topánky.
Vojak, alebo skôr väzenský dozorca, ktorý ma strážil v cele, ma odviedol do obrovskej miestnosti plnej nových topánok.
Mala som si vybrať nové topánky na popravu.
Začala som hľadať a skúšať. Čierne oxfordky, ktoré rada nosím, mi boli veľké. Lodičky s podpätkom som nechcela a letné sandáliky tiež nie.
Po chvíli hľadania, som objavila tie pravé… Krásne, béžovo-púdrové na nízkom podpätku, s malou kvetinkou. Vedela som, že sa vôbec nehodia k tým otrasným čiernym väzenským šatám.
Perfektne mi sedeli na nohách a mala som pocit, že chodím v mäkučkých papučkách.
Boli krásne a dokonalé.
Predstava, že zomriem v takých krásnych a dokonalých topánkach ma rozosmiala. Takže aspoň niečo. Nech to umieranie stojí za to.
Odviedli ma do miestnosti kde vykonávali popravy a kde už čakal vojak s mečom, ktorý mi pripomínal katanu. Vlasy som si uviazala do uzla, aby neprekážali pri poprave a odmietla som si dať zaviazať oči čiernou páskou. Posledných pár sekúnd som odovzdane čakala na úder a dúfala, že kat trafí presne. Počula som tlkot vlastného srdca a zasvišťanie kovu vzduchom a potom už len pokoj, jedinečný, úžasný pokoj.
Zobudila som sa a stále ten pokoj cítila. Ležala som s otvorenými očami a nechala sa objímať tmou.
Tak takáto je smrť?
Devana
Slnovratovo 9. jún 2018
