Ilustračný obrázok: Pixabay
Báseň Jána Kostru „Každý deň stretnúť človeka“, poznajú mnohí z nás.
Je to krásna báseň a v jej veršoch je ukrytá pravda života.
Ľudí stretávame každý deň. Mnohí okolo nás prejdú, ako zamračené tmavé tiene, bez pozdravu a bez úsmevu. Poznáme ich, ale aj tak sú pre nás úplne cudzí.
Iní skrývajú pod maskou nedostupnosti strach zo zloby a bezcharakternosti iných ľudí a tak prejdú okolo nás ako slabo viditeľná hmla. Tak, aby sme si ich ani nevšimli.
Ďalší, zasa širokým úsmevom a žoviálnym správaním sa, maskujú neúprimnosť a tvrdosť srdca.
Niektorí dokážu veľa hovoriť, ale nakoniec zistíme, že v skutočnosti nepovedali nič dôležité, či pekné.
Stretávame mnoho ľudí a mnoho ich charakterov. Niektorých si dokážeme vpustiť do života, ale postupne zisťujeme, že vzťah, ktorý sa spoločne snažíme vybudovať nie je úprimný a srdečný. Ak do neho vstúpi egoizmus a dokazovanie si vlastnej dôležitosti, tak nakoniec príde rozhodnutie, že je lepšie vzťah v akejkoľvek forme ukončiť skôr, ako zbytočne trápiť jeden druhého. Niekedy si však práve v takých chvíľach uvedomíme nielen vlastnú hodnotu, ale aj hodnotu života samotného.
Občas sa stáva, že stretneme skutočného človeka. Človeka, ktorého sme predtým vôbec nepoznali, alebo ho poznali len z videnia a mali sme pocit, že s ním nemáme nič spoločné a nebudeme sa s ním ani len vedieť rozprávať.
Snažíme sa udržať niť neosobného rozhovoru a zrazu príde chvíľka, keď medzi nami preskočí iskrička vzájomného zdieľania a naraz zistíme, že máme hromadu spoločných tém a dokážeme sa spolu smiať, dokonca za pár okamihov máme spoločný situačný humor. Vidíme v jeho očiach odraz nefalšovanej miloty a jeho úsmev nie je len zdvorilostná maska. Dokážeme sa rozprávať aj o vážnych témach a máme pocit, že by sme toho človeka najradšej objali.
Stáva sa, že sa s tým človekom už viac ani len nestretneme, ale ostane v nás spomienka na pár spoločne prežitých chvíľ.
Aj mne sa takéto veci stávajú, ako každému z nás. A rada na ľudí, ktorých som stretla spomínam, alebo sa teším na spoločné stretnutia.
Nikdy nezabudnem na úžasnú pani z vlaku, s ktorou sme sa dokázali rozprávať celé hodiny, až som skoro zabudla z toho vlaku vystúpiť a nestihli sme si na seba nechať kontakt v tom zhone.
Alebo, na pre mňa vzácnych ľudí, keď som ani len netušila o čom sa s nimi budem rozprávať a nakoniec som zistila, akí v skutočnosti sú a koľko toho dokážu človeku dať, už len obyčajným úsmevom. Ako dokážu povzbudiť a inšpirovať múdrosťou, ľudskosťou, ale aj tým, že je pre nich prirodzené správať sa slušne a úctivo a nemajú potrebu dokazovať si svoju nadradenosť voči iným.
Každý deň stretávame človeka. V maske, či bez nej, ktorý má svoj život, problémy, radosti, starosti.
A možno si práve on o nás myslí, že to my sa radšej skrývame pod vlastnými maskami, len preto, lebo sa bojíme „stretnúť človeka“, ako je on.
A pritom niekedy stačí tak málo. Obyčajný úsmev, pozdrav, či kompliment. Milé slová, ktoré dokážu zázraky, pretože aj ten človek, ktorého stretávame, tiež túži stretnúť človeka. Človeka, ktorým sme my samotní.
Devana
Slnovratovo 5. október 2019
