Pavol Janík: ÚSVIT (báseň)

PAVOL JANÍK
ÚSVIT

Vychádzaš spoza obzoru,
bezohľadná k tme
a nevšímavá k dohasínajúcim snom.

Doliehaš do ticha
mierne
ako najvzdialenejšie hrmenie.
Už počuť, ako znieš v nehybných zvonoch.

Svitáš vždy rovnako úžasne.

Hmly, zablúdené v sebe, váhajú,
neveria zemi ani nebesám.

Tvorstvo stráca reč,
nemo pohybuje ústami,
splašené z toho, že slová plynú naopak,
dovnútra,
aby zjasňovali krv,
aby boleli,
aby boli načisto nezrozumiteľné,
už ani výkriky, ani šum.

Tak ťa príroda opakuje
stále odznova,
nepriamo a nedostatočne,
nadchnutá tebou,
sebou sklamaná,
napodobňuje prúdenie a kolobeh.

Mäkko presvecuješ svoje portréty
- jeden po druhom.
Pravidelným pohybom
spôsobuješ čas.

(Z knihy Zrkadlo na konci leta, 1984)