Rozhovor pôvodne vyšiel v časopise Spolku slovenských spisovateľov Dotyky (2/2003)

portrét Pavol Janík - rozhovor

Úvodná poznámka: Vzhľadom na nadčasový charakter uverejňujeme rozhovor súčasného predsedu Spolku slovenských spisovateľov Borisa Brendzu s vtedajším (2003) predsedom Spolku slovenských spisovateľov Pavlom Janíkom.

BORIS BRENDZA: Debutoval si v roku 1981 zbierkou poézie Nezaručené správy. Čo pre teba táto kniha po vyše 22 rokoch znamená? Aké máš pocity, keď ju berieš do rúk a čítaš ju? Si schopný vžiť sa do nej a vnímať to, čo si cítil pri jej písaní?

PAVOL JANÍK: Dosť ma prekvapilo, že môj debut vyšiel už pred toľkými rokmi. Zdá sa mi, že vyšiel pred dvoma dňami, a sotva som ochotný pripustiť, že mám o niečo viac rokov ako moja knižná prvotina.

Básne z debutu žijú svoj normálny život – so mnou i bezo mňa, v slovenčine, angličtine, ruštine či bulharčine, čo svedčí o ich životaschopnosti aj s odstupom rokov. Veď aj o to v poézii ide, aby nás básne prežili. Preto je asi celkom prirodzené, že si uplynutie dvoch desaťročí od ich prvého knižného publikovania vôbec neuvedomujem a siaham po nich rovnako samozrejme, ako k nim inklinujú aj zahraniční záujemcovia. Niektoré z nich v posledných rokoch vyšli v troch reprezentatívnych celosvetových antológiách súčasnej poézie, v dvoch bulharských knižných vydaniach a v slovenských výberoch ľúbostnej lyriky.

Keby som bol ako mnohí moji literárni kolegovia, iste by som si v súvislosti s mojou prvou knihou spomenul, že som na odporúčanie vydavateľstva zmenil jeden básnický obraz – horiacich anjelov som nahradil horiacimi vtákmi, aby nadprirodzených bytostí či náboženských symbolov nebolo v zbierke priveľa. A tak v nej ostali aspoň ľadoví anjeli. Ale ja naozaj chcem byť a myslím si, že aj som solitérnym básnikom, ktorý nemá záujem profilovať sa v rámci nejakých spoločných skupinových a inak módnych trendov – tobôž na základe dodatočných spoločensko-politických hrdinstiev a ideologických priekopníctiev.

Mimochodom – názov debutu je okrem iného prihlásením sa ku knižke poviedok Dušana Mitanu Nočné správy, ale to je už ďalšia téma na dlhé rozprávanie a objasňovanie literárnych súvislostí.

BORIS BRENDZA: Ako by si definoval, k čomu by si pripodobnil proces literárnej tvorby? Čo v tvojom živote literatúra znamená?

PAVOL JANÍK: Každé prirovnanie či pripodobňovanie pokrivkáva a proces literárnej tvorby je dozaista natoľko jedinečný, že sa ho sotva oplatí prikladať k matriciam iných činností a dejov, s cieľom nájsť styčné body, podobnosti, príbuznosti a vývojové paralely. Písanie je však určite len povestným vrcholom ľadovca, pod ktorým sa skrývajú neviditeľné siločiary vnímania, autentického prežívania, získavania osobných i literárnych skúseností, podvedomej kryštalizácie fragmentov zážitkov, snov, predstáv a vízií. Hoci sa vnútorné dozrievanie i finálne zavŕšenie literárneho procesu uskutočňuje vo zvláštnych stavoch vedomia, nepatrím k excentrikom, ktorí na štartovanie vlastnej kreativity alebo len na vonkajškovú podporu svojho umeleckého imidžu potrebujú vytváranie šamanskej atmosféry založenej na klubovej či inej krčmovej sebateatralizácii, okázalej gestikulácii, rituálnej alkoholizácii a inej programovej intoxikácii.

Literatúra v mojom živote znamená skoro všetko. Keby literatúra znamenala v živote spoločnosti, v živote politikov a v živote podnikateľov to, čo znamená v mojom živote, bola by na tom veľmi dobre. Ubudlo by jej veľa problémov spojených so zachovaním vlastnej existencie a mohla by sa väčšmi sústrediť na bytie človeka a ľudstva, na objavovanie najhlbších záhad ľudských bytostí a obhajovanie ľudskosti v každej situácii, čo by zrejme mali byť jej prvoradé starosti.

BORIS BRENDZA: V tvojich knihách sa často objavuje irónia, humor, ba až grotesknosť. Jeden môj priateľ spisovateľ tvrdí, že ak sa dá poraziť ľudská hlúposť, tak najlepšie práve humorom. Čo ty na to? Nie je tento boj len zrkadlovým odrazom súboja s večnými veternými mlynmi?

PAVOL JANÍK: Je. Nijaké boje sa totiž nikdy nedajú natrvalo vyhrať a nič sa nedá navždy poraziť. Stačí si premietnuť jednotlivé sekvencie dejín a prípadne nahliadnuť do nesmrteľných myšlienok majstra Sun spred 2500 rokov.

Ľudská hlúposť je síce neporaziteľná, ale ako optimista verím, že rovnako neporaziteľné sú aj pozitívnejšie atribúty človeka, ku ktorým patrí aj humor, dôvtip a tvorivé literárne prejavy vo všeobecnosti. Individuálny a spoločenský život sú procesy, v ktorých treba podľa možnosti aspoň udržať rovnováhu protikladov – v priaznivejšom prípade aj prevahu pozitívneho nad negatívnym. Iste sa to nezaobíde bez pôsobenia rozmanitých literárnych kvalít a postupov, vrátane úsmevnosti, irónie, satiry a podobne.

Tomáš Janovic v súvislosti s mojou zbierkou básní a aforizmov Hurá, horí! povedal, že humor je jediný spôsob ako byť dôstojne smutný a irónia je jediný spôsob ako dôstojne žiť vo svete krivých zrkadiel, krivých chrbtíc a pokrivených vzťahov. Niečo na tom asi bude, keď to vyslovil taký múdry človek.

BORIS BRENDZA: Nedávno si sa stal predsedom Spolu slovenských spisovateľov. Ako ďalej? Aké sú najväčšie problémy? Tvoja vízia ďalšieho smerovania najvýznamnejšej, najstaršej a najpočetnejšej spisovateľskej organizácie na Slovensku?

PAVOL JANÍK: Mojím programom nie je zmena, ani zmena mena, ani zmena pre zmenu. Napokon mnohé zmeny sa skôr alebo neskôr ukázali ako zmeny k horšiemu. Podľa Parkinsonových zákonov podstata inštitucionálnych zmien spočíva v prerobení jednej veľkej kancelárie na niekoľko menších, alebo naopak v prerobení niekoľkých menších kancelárií na jednu väčšiu. Mojím programom je kontinuita, pretože na strategické projekty doterajšieho predsedu Spolku slovenských spisovateľov PhDr. Jána Tužinského, PhD., treba pozitívne nadviazať, podobne ako na tradície spolku, ktorý si v tomto roku pripomína 80. výročie založenia.

Predtým, ako som sa stal predsedom Spolku slovenských spisovateľov, som bol päť rokov jeho tajomníkom, takže aj z tohto hľadiska naozaj ide o kontinuitu, pre ktorú sa rozhodli spisovatelia, keď ma zvolili. Mojím cieľom je pokračovať v riešení kľúčových otázok spoločenského postavenia slovenskej literatúry a jej tvorcov v podmienkach trhovej ekonomiky a v kontexte integračných procesov, teda – ak chcete – v podmienkach kapitalizmu a v kontexte globalizácie. Nezaobíde sa to bez systematickej spolupráce s vrcholnými štátnymi predstaviteľmi Slovenskej republiky a s relevantnými partnerskými inštitúciami u nás i v zahraničí. K najpálčivejším problémom patria nepriaznivé ekonomické podmienky a pokladám za zázrak, že vďaka priazni, pomoci a podpore vplyvných osobností verejného života vrátane prezidenta Slovenskej republiky Ing. Rudolfa Schustera, CSc., sa začína aspoň čiastočne dariť ich postupne riešiť.

BORIS BRENDZA:
„Som pripravený
nasadiť i svoj život
na dosiahnutie víťazstva,
Ako ľahko sa človek stáva nesmrteľným
a ako rýchlo hrdinom.“
Citoval som tvoju báseň Prísaha na sklonku tisícročia z knihy Hurá, horí! Za čo by si nasadil, resp. obetoval svoj život? Ako ľahko sa človek stane nesmrteľným?

PAVOL JANÍK: Knihu básní a aforizmov Hurá, horí! som už spomínal v spojitosti s postrehmi a hodnoteniami Tomáša Janovica. Takže nemusím teraz osobitne zdôrazňovať, že ju charakterizuje záľuba v nonsensoch a v ironickej reflexii rozmanitých javov. Patrí k nim aj sklon človeka skladať hocijaké sľuby, ktoré spravidla nikdy nemieni dodržať či splniť. Text vojenskej prísahy je jedným z mnohých možných príkladov.

Táto zdanlivo negatívna ľudská vlastnosť má svoje výrazné pozitíva, vďaka ktorým sa ľudstvo ešte úplne nevyvraždilo a vďaka ktorým aj slovenská spoločnosť mohla v uplynulých desaťročiach úspešne eliminovať riziká spojené s najdramatickejšími udalosťami – počnúc hoci vstupom vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 a nekončiac prevratnými politickými a ekonomickými zmenami na rozhraní 80. a 90. rokov 20. storočia, ktorých výsledkom bola divná demokratizácia, divoká privatizácia, formálne nadobudnutie štátnej suverenity, jej faktická strata a postupný vstup spojeneckých vojsk NATO.

Ale nebudem sa hrať na geopolitického analytika a prognostika, načrtávajúceho reálne nebezpečenstvá ďalšieho vývoja, ktoré vyplývajú z historických paralel medzi nešťastným pridávaním sa na stranu nacistického dobyvateľa sveta v období Druhej svetovej vojny a na stranu jeho súčasného demokratického nemenej expanzívneho pokračovateľa. Som hlboko presvedčený, že položiť život za niečo, je nezmysel a produkt cieľavedomej vojnovej psychologickej manipulácie, ktorej zámerom je potlačiť v ľuďoch najzákladnejší prirodzený pud sebazáchovy, aby mohli byť použití ako takzvaná živá sila, teda vraždiace nástroje na uskutočňovanie politických a ekonomických zámerov vojenskými prostriedkami.

Je smutné, že v procese odľudšťovania človeka dnes už opäť asistujú duchovní predstavitelia cirkví – o niektorých protagonistoch hnutia Verejnosť proti násiliu ani nehovoriac. Dejiny potvrdzujú, že ľudia vo vojnách vždy padali a padajú v mene chladnokrvných mocenských a hospodárskych záujmov. Nevyčísliteľná hodnota jedinečného a neopakovateľného ľudského života je určite vyššia ako hodnota teritoriálnych, surovinových a iných materiálnych ziskov, na využívaní ktorých sa navyše mŕtvi objektívne nepodieľajú.

Samozrejme – obetovať svoj život za niekoho v určitých extrémnych situáciách je celkom iná otázka. Nerád by som však v rámci tejto témy dával vratké sľuby či vystavoval niekomu nekrytý bianko šek. Verím, že človek sa môže stať nesmrteľným aj svojím životom, nielen svojou smrťou. Masové hroby a pomníky neznámych vojakov, pri ktorých sa zvečňujú známi politici, sú toho výrečným a zarmucujúcim dôkazom.

BORIS BRENDZA: Konfucius povedal, že „Postoj ušľachtilého človeka voči svetu je takýto: nikdy si nevšíma, čo získa a čo stratí, len nech je to spravodlivé!“ Doba, v ktorej žijeme, už dávno nevníma spisovateľa ako zástancu morálky a spravodlivosti. Prevažnej väčšine dnešných tiežliterátov ide o popularitu, prestíž a peniaze. Aký je tvoj názor? Má táto „literatúra“ zmysel?

PAVOL JANÍK: Na túto otázku som odpovedal pred piatimi rokmi, keď som sa rozhodol pre profesionálny návrat do literárnej sféry po siedmich rokoch pôsobenia v reklamnom priemysle. Skúsenosť z oblasti reklamnej tvorby ma zbavila zvyškov autorskej naivity. Považujem ju za jednu z mojich vysokých škôl – prvou bola Vysoká škola múzických umení, ďalšími rozhlas, film, ministerstvo kultúry, Zväz slovenských dramatických umelcov, redakcie denníkov Pravda a Koridor, reklamné agentúry a napokon Spolok slovenských spisovateľov.

V reklamnej agentúre GGK Bratislava som niekoľko rokov pôsobil ako copywriter a neskôr kreatívny riaditeľ. Za rozhlasový spot Audi A 4 – Váš štvrtý rozmer, ktorý režírovala moja manželka Mgr. art. Oľga Janíková, sme získali Zlatý klinec. Viaceré moje slogany sa stali legendárnymi a hojne napodobňovanými. Čo viac si môže autor v reklame želať? Každá inštitúcia, v ktorej som pôsobil, obohatila moje ľudské i literárne skúsenostné zázemie o nové dimenzie poznania a autenticity.

Mimochodom – som spoluautorom knihy exkluzívnych rozhovor s generálom Ing. Alojzom Lorencom, CSc., o zákulisí vysokej politiky, ktorá sa nazýva Dešifrovaný svet a ktorá sa stala skutočným bestsellerom. Verím, že to nie je moja posledná kniha tohto druhu. Takže tiežspisovateľom a ich ženským kolegyniam, ktorým ide iba o popularitu, prestíž a peniaze, nič nezávidím, ale pochybujem, že by väčšina z nich vedela dosiahnuť autorské uznanie v oblasti myšlienkovo a tvarovo ambicióznej literatúry. Škoda, že aj renomované literárne autority vrátane súčasného šéfa rezortu kultúry doc. PhDr. Rudolfa Chmela, DrSc., si znižujú odbornú vážnosť pritakávaním podobným literárnym pokleskom, keď ich hodnotia ako oživenie inak vraj nudnej súčasnej slovenskej literárnej tvorby.

BORIS BRENDZA: Častou témou rozhovorov členov Spolku slovenských spisovateľov je aj potreba obnovy členskej základne Spolku slovenských spisovateľov. Ako sa k tejto otázke staviaš?

PAVOL JANÍK: Predpokladám, že ide najmä o častú tému rozhovorov tých členov SSS, ktorí denne navštevujú bratislavský Klub spisovateľov a chýba im tam živší pohyb mladých autoriek. Ale vážne – skôr by som hovoril o potrebe generačnej kontinuity Spolku slovenských spisovateľov, čo pokladám sa serióznu tému. Obnova totiž znamená znova zaviesť to, čo už bolo; teda uviesť niečo do pôvodného stavu; napríklad obnoviť priateľstvo, vydávanie časopisu, zvyky, pas, stavbu; skrátka – dačo zrenovovať.

Neviem však, aké pomery v SSS by sa mali obnoviť. Literatúra nie je beh na krátke trate, ale celoživotný maratón. Písanie nie je gymnastika, v ktorej dosahujú vrcholné výkony teenagerky, a niektoré oblasti literárnej tvorby priamo predpokladajú dostatočnú životnú skúsenosť. Členom niekdajšieho Zväzu slovenských spisovateľov som sa stal v roku 1985 na základe vtedy uplatňovaného kritéria – troch vydaných kníh. Bol som najmladším členom SSS a mal som 29 rokov. V súčasnom SSS sú aj mladší členovia a verím, že to nie je len zmiernením profesionálnych nárokov.

Napokon – z členstva v spisovateľskej organizácii nevyplývajú nejaké zvláštne výsady, ide o združovanie sa literárnych tvorcov na základe ich spoločných záujmov. Na ich reálne presadzovanie v spoločnosti je nesporne vhodnejšia odborná autorita Spolku slovenských spisovateľov, ktorý združuje autorov bez ohľadu na ich myšlienkovú, názorovú, náboženskú, národnostnú, generačnú či politickú príslušnosť a estetickú orientáciu, ako okrajové postavenie málopočetných organizácií, založených na niektorom z uvedených  princípov.

Už spomínaný Konfuciov súčasník majster Sun približne pred 2500 rokmi sformuloval aj pravidlá tajnej vojny. Sun kladie špionáž na najvyššiu hodnotovú priečku a potenciálnym víťazom prikazuje mariť činnosť nepriateľských vlád, narušovať jednotu, prehlbovať spory a zasievať sváry medzi občanov protivníkovej krajiny, popudzovať mladých proti starým a vyhrocovať ďalšie nezhody. Tieto metódy psychologického pôsobenia sa plne uplatnili aj v rámci studenej vojny a programovej erózie etablovaných režimov s cieľom zmeniť dovtedajšie rozloženie geopolitických síl a predchádzajúce usporiadanie sveta. Nielen na pozadí prezentovanej historickej skúsenosti nie je najšťastnejšie vyvolávať napätie medzi generačnými, názorovými a vkusovými skupinami autorov, ale naopak vytvárať ovzdušie ich profesijnej súnaležitosti. Literatúra je aj tak dosť slabá vo vzťahu k nástrojom konzumného spôsobu života, reprezentovaným najmä elektronickými médiami, takže ju netreba ešte väčšmi oslabovať vnútornou atomizáciou.

Z dejín tiež vieme o významných autoroch, ktorí žili v jednom čase a v jednej krajine, ale nikdy sa osobne nestretli a nikdy sa navzájom neuznávali. Aj japonské príslovie hovorí, že spisovateľ spisovateľa neuznáva. Každý literárny tvorca je vyhranená osobnosť s vlastným videním sveta, preto obdivujem tých medzi nimi, ktorí vedia prekročiť hranice vlastnej individuality a spolu s inými tvoriť prirodzené ľudské a odborné spoločenstvo. Na týchto ušľachtilých vlastnostiach a schopnostiach, akými sú súcit, spolupatričnosť, solidarita, vzájomná úcta, rešpekt a podpora, stojí minulosť, súčasnosť i budúcnosť organizovaných foriem života ľudskej spoločnosti.

BORIS BRENDZA: Čo momentálne tvoríš, čím žiješ, aké máš plány?

PAVOL JANÍK: Nedávno mi vyšiel knižný súbor mojich troch drám pod spoločným názvom Nebezpečné veselohry. Na stole mám autorské korektúry mojej novej knihy Nad vedou (teda nie Nad vodou, ani nie Nad vecou) s podtitulom Literárno-dramatické reflexie. Ide o knižné vydanie kolekcie mojich literárnych, divadelných, filmových, televíznych, rozhlasových a umenovedných štúdií, ktoré predstavujú prierez autentickým kritickým myslením o kľúčových dielach slovenskej i zahraničnej proveniencie v uvedených umeleckých oblastiach za uplynulé obdobie od roku 1980 po súčasnosť. Čoskoro bude na medzinárodnej konferencii prezentovaná knižná publikácia Labyrint sveta a Slovania, na ktorej autorsky participujem štúdiou Imidž slovanských štátov v integračných procesoch. Z ďalších autorských zámerov a rozpracovaných projektov by som nerád niečo predčasne uriekol.

Žijem najmä riešením existenčných otázok Spolku slovenských spisovateľov, jeho vydavateľstva a časopisov – Literárny týždenník a Dotyky. Mám plán napriek objektívnym ťažkostiam nerezignovať a vydržať v úsilí ďalej hľadať východiská zo zdanlivo neriešiteľných situácií.

http://pavoljanik.sk

Mgr. art. Pavol Janík, PhD. (magister artis et philosophiae doctor)
predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007)
tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013)
šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013)

Jeho diela preložili do 28 jazykov a publikovali v 48 krajinách.

Scroll to Top
%d blogerom sa páči toto: