Federácia je problém? (komentár Pavla Janíka)

Kľúčový predstaviteľ ruských konceptuálnych technológií pred časom označil za najväčší problém bývalého Sovietskeho zväzu a niekdajšej Juhoslávie ich federatívne usporiadanie, ktoré umožnilo neskorší rozpad uvedených krajín. Nič na tom nemení fakt, že namiesto spojenia federatívne usporiadanie použil formuláciu administratívne usporiadanie podľa národností.
 
Pochopiteľne – v skutočnosti ani rozkol medzi Moskvou a Belehradom nespôsobilo federatívne usporiadanie Juhoslávie, ale rozdielne predstavy o vytvorení veľkej balkánskej federácie, ktorá mala byť podľa sovietskeho vedenia 3-členná (Bulharsko, Albánsko, Juhoslávia), kým podľa Tita mali mať rovnocenné postavenie s Bulharskom a Albánskom aj jednotlivé juhoslovanské zväzové republiky – Srbsko, Chorvátsko, Slovinsko, Macedónsko, Čierna Hora, Bosna a Hercegovina.
 
Odmietnuť treba aj označenie Tita za trockistu, veď trockizmus bola radikálna ľavicová koncepcia, podľa ktorej malo byť Rusko spolu s ďalšími štátmi zničené v plameňoch svetovej revolúcie. Mimochodom – Trockij prišiel do Ruska robiť revolúciu z USA.
 
Ruský expert vidí budúcnosť Ruska v jeho minulosti, teda v monolitnej podobe a v rozmeroch Ruského cisárstva. Ak by sme mali tento model aplikovať na naše geopolitické podmienky, tak by sa iste našli stúpenci obnovy unitárneho Československa, ale aj prívrženci oživenia Habsburskej ríše, čo je pre bližšiu i vzdialenejšiu perspektívu dosť chúlostivá hra. Z Viedne riadené impérium by azda mohlo prežiť, keby sa preformátovalo na navrhovanú federáciu Spojené štáty veľkého Rakúska. Z Prahy vedená republika určite mala potenciál na pretrvanie, keby sa prezident Václav Havel nepokúsil o zmenu ústavy, ktorá chcela Snemovni národov Federálneho zhromaždenia odňať právo veta, teda v podstate zrušiť federatívny charakter štátu a zrekonštruovať centrálny systém riadenia, nepripúšťajúci rovnoprávne postavenie Slovenska.
 
Ak by niekdajší prominentný disident, zvolený komunistickým parlamentom za prezidenta Československej socialistickej republiky, vtedy uspel, tak sme tu už pred desaťročiami mohli mať Zuzanu Čaputovú v Havlových krátkych nohaviciach. Ale s odstupom času na základe dlhodobého intenzívneho a medzinárodne koordinovaného úsilia Slovensko napokon predsa len dospelo do bodu, keď ťažko predvídať ďalší spoločenský vývoj vrátane riešenia či revízie fundamentálnych štátoprávnych otázok.
 
Vráťme sa do vyšších sfér globálneho uvažovania ruského odborníka, podľa ktorého jednotlivé národnostné skupiny môžu plnohodnotne a všestranne rozvíjať svoju kultúrnu identitu aj bez administratívneho usporiadania podľa národností. Prezentovanú koncepciu ilustruje na príklade súžitia národov ako v jednej rodine, v ktorej sú menšie i väčšie deti a v ktorej spolunažíva niekoľko generácií. Úprimne povedané – je to tak trocha kvadratúra kruhu, lebo v reálnej rodine z malých detí vyrastú veľké a z nich sa napokon stanú dospelí ľudia, čo nijako nemožno preniesť na vývin mnohomiliónových a málopočetných národností.
 
Jediným logickým vysvetlením je vlastne ruská forma globalizácie ako konkurenčná podoba amerikanizácie. Áno, iba vo veľkých štátnych celkoch, ktoré majú dostatočné východiskové predpoklady, možno plnohodnotne  rozvíjať vlastný vesmírny program a podobne. Prijať uvedenú veľmocenskú optiku však znamená zároveň pripustiť, že v súčasnej a v nadchádzajúcej etape vývoja je už ďalšia existencia národných štátov možná len v rámci etablovaných geopolitických gravitačných polí.