Ilustračný obrázok: Pixabay
Mám malú, útlu knihu s Aztéckymi povesťami, príbehmi a múdrymi ponaučeniami pre život.
Jeden z takých príbehov, ktoré mám veľmi rada sa nazýva „Zvíťaziť nad strachom“. Je to príbeh o malom netopierikovi, ktorý chcel veľmi vidieť ako vyzerá svet za denného svetla, aj keď sa veľmi bál Slnka.
Keď som čítala ten príbeh, tak som si uvedomila veľkú podobnosť medzi kolóniou netopierov v jaskyni a nami ľuďmi.
Aj my budeme radšej žiť v tme a temnote, lebo nám povedali, že je to tak správne a máme strach zo svetla a života v jase a teple Slnka.
Čo je vlastne strach?
Emócia, pocit, zbraň, ktorú používa Zlo, aby nás ovládalo. Človek, ktorý sa dá ľahko zastrašiť je veľmi manipulovateľný.
Každý z nás je ovládaný nejakým „strachom“. Ľudia sa boja smrti, choroby, vojny. Boja sa o svoje deti a blízkych, mamonári sa boja o svoj majetok.
Ľudia sa boja toho, čo nepoznajú, toho, čomu nerozumejú. Toto zneužívajú náboženstvá. Šírením strachu z Boha si zabezpečujú poslušnosť a oddanosť veriacich ľudí. Strašenie „Božím trestom“ za hriech je najohavnejšou manipuláciou, akú používajú. Zneužívaním takéhoto strachu cirkvi bohatnú na kupčení s odpustkami. Zneužívajú ľudskú hlúposť a nezodpovednosť na budovanie si mocenského impéria.
Strachom nás ovládajú aj mocní tohoto sveta. Neustále rinčanie zbraní, veľkohubé reči vojnových štváčov, spôsobujú obrovské obavy a napätie medzi ľuďmi. Ovládajú nás otrockou prácou a pseudokultúrou, ktorá neprináša nič pekné…
Ľudia strácajú svoj pokoj, prestávajú mať pocit šťastia a radosti. Podliehajú pocitom, že ich už nič dobré aj tak nečaká.
Malý netopierik sa Slnka veľmi bál, tak, ako sa my všetci bojíme Dobra a pritom ho máme sami v sebe.
Bojoval proti nemu, ale nakoniec prekonal sám seba, vyletel z jaskyne a lietal v tieni stromov tak, že ho Slnko nespálilo.
Keď som bola malá a niečoho som sa veľmi bála, tak mi môj starý apenko hovoril: “Keď sa bojíš, tak choď a dotkni sa toho svojho „strachu“, toho čoho sa tak bojíš.” Pravdou je, že sa nebojím ani hadov, ani pavúkov, ani netopierov či myšiek.
Ale dôležitejšie je „dotknúť sa“ toho naozajstného strachu, ktorý nás niekedy opantáva tak, že nevládzeme ani žiť.
Stačí sa prestať báť smrti, pretože tá si po nás príde tak či tak.
Stačí sa prestať báť toho, čo bude po smrti a radšej žiť tak, aby sme ostali v srdciach našich blízkych a našich potomkov. Pretože láska je tým, čo nás robí nesmrteľnými.
Stačí sa prestať báť o svoj majetok, pretože keď zomrieme tak nám ho vôbec nebude treba. A ľuďom k spokojnému životu treba viac lásku ako všetok ten balast, o ktorom nám tvrdia, že bez neho nemôžeme žiť.
Stačí sa prestať báť sám seba a začať tým, že otvoríme srdcia a duše Dobru.
Úsmev, objatie, bozk, milé slovo je to Slnko, ktoré je v nás.
Keď mu dáme možnosť, aby konečne svietilo, tak verím tomu, že presvieti temnotu strachu a Zla.
To Slnko je v každom z nás a je rovnako silné ako to na nebi, ktoré tak veľmi potrebujeme k životu.
Dá sa zvíťaziť nad Strachom?
Odpovedať si musí každý sám…
Devana
Slnovratovo 14. október 2016
Dodatok autora:
Zmenilo sa niečo za tých päť rokov od napísania článku?
Áno, ľudia sa poddali Strachu ešte viac ako predtým a prestali vnímať všetko to, krásne, čo ich obklopuje. Dali prednosť nenávisti a Zlu… A pritom majú Lásku a Dobro na dosah svojich sŕdc…
Dodatok Mariána Moravčíka
Devana, to, čo Ti tu pripíšem, som si odkladal na „niekedy inokedy“ do samostatného článku, ale lepšia príležitosť už nebude.
Nie je náhoda, že si úvahu o strachu uviedla Aztéckou rozprávkou, lebo skutočne funkčné recepty na boj so strachom som sa dozvedel cez Carlosa Castanedu od indiánskeho šamana Juana Matusa. V bežnom živote je strach niečo ako dobrý sluha, ale zlý pán. Dáva pozor, aby sme sa nezabili, ale často nás drží priveľmi nakrátko. Juan Matus hovoril, že strach je prvý nepriateľ človeka oddaného poznaniu. Kto sa príliš bojí, nič sa nenaučí. Ten spôsob – postaviť sa tvárou proti svojmu strachu, ísť a dotknúť sa ho, je spôsob pomaly a na istotu. Človek musí mať predtým dosť sebadôvery a musí vedieť, že ten strach nie je nejaká samostatná bytosť, ale vytvára si ho sám. Takto môže postupne odstraňovať strachy z jednotlivých vecí jeden za druhým, ale keď sa takto človek prestane báť pavúkov, nezbaví ho to strachu z verejného vystúpenia pred mnohými ľuďmi.
Na boj so strachom ako univerzálnym javom, aj z vecí, s ktorými sa človek ešte nestretol a nedá sa toho dotknúť, ako napríklad netopier slnka v rozprávke, tak na toto je treba trochu náročnejšiu techniku. Človek sa musí zbaviť svojho pocitu dôležitosti. Nejde o sebaponižovanie. Ide o to, že nás od narodenia prostredie učí, že sme dôležití, že o nás musí byť postarané a že sa nám nesmie nič stať. Toto využíva aj náš strach. V rozhodujúcej chvíli nám našepkáva, akí sme dôležití a aby sme sa stiahli, kým nie je neskoro. Technika, ako sa zbaviť sebadôležitosti, by bola na iné rozprávanie, no vo výsledku človek zistí, že to, čo chce urobiť (vyletieť za slnkom) je dôležitejšie ako jeho osoba – a urobí to. Zázrak v tom nie je, to je podstata odvahy. Čo všetko sú schopné urobiť mamy kvôli svojim deťom, lebo sa považujú za menej dôležité, ako ich deti a slovo odvaha im ani nepríde na um.
Nuž a je ešte jeden spôsob, ako prekonať strach, nacelkom. Jeto najrýchlejší ale aj najťažší spôsob – človek okúsi vlastnú smrť. Keď ju prijme a zmieri sa so svojou smrteľnosťou, potom sa už nebojí ničoho.
