Ilustračné foto – Marián Moravčík
Pred niekoľkými dňami zverejnil britský portál The Conversation rozsiahly článok o výsledkoch nových štúdií o depresii a jej príčinách a súvislostiach. Faktické jadro článku tvorila veľká zastrešujúca štúdia, ktorá kombinovala výsledky viacerých štúdií klinickej psychiatrie, spolu na viac ako 100 000 pacientoch. Vedecká správa o tejto štúdii vyšla v júnovom výtlačku časopisu Nature (2022). Hlavnou autorkou je Dr. Joanna Moncrieff, profesorka psychiatrie na University College v Londýne, ktorá dlhodobo kritizuje nadužívanie chemických preparátov v psychiatrii.
Hlavný výsledok Dr. Moncrieff zhrnula do jedinej vety: „V hlavných oblastiach výskumu serotonínu sa nenašlli žiadne konzistentné dôkazy existencie súvislosti medzi serotonínom a depresiou, a teda neexistuje žiadna dôkazová opora hypotézy, že depresiu spôsobuje znížená aktivita serotonínu alebo znížené koncentrácie serotonínu.“ V závere ešte podčiarkuje: „Odporúčame uznať ako fakt, že serotonínová hypotéza depresie nie je podložená empirickými dôkazmi.“
Kvôli jednoznačnosti a na vylúčenie nedorozumení ešte uvádzame, že aj v danej práci sa uznáva, že používané antidepresíva ovplyvňujú aktivitu alebo hladiny serotonínu v krvi a aj to, že majú vplyv na náladu a príznaky pacienta, aj jeho subjektívne prežívanie ťažkostí. Čitateľa určite napadne, že všetky používané antidepresíva predsa pred schválením prešli klinickým skúšaním. No treba si uvedomiť, že všetky klinické skúšky predpokladali platnosť serotonínovej hypotézy a netestovali ju. Testovali len vplyv antidepresíva na pacienta a to, či sa odlišuje od placeba. Situácia je veľmi podobná so situáciou, keby sme všetky akútne ochorenia liečili znižovaním vysokej telesnej teploty. Horúčka chorobu nespôsobuje a zníženie teploty nie je vyliečenie.
A druhá vec je, ako si dizajnér klinickej štúdie definuje „zlepšenie“ zdravotného stavu pacienta. Eliminácia príznakov vôbec nemusí znamenať vyzdravenie. Dôkazom je tzv. „depresia, ktorá odoláva liečbe“. Pacient dlhodobo, často aj desaťročia berie antidepresívne lieky, ale jeho stav je len utlmený. Po vysadení liekov hrozí veľmi rýchla recidíva. Aj z tohoto dôvodu upozorňujeme, že napriek kritickému tónu tohto článku v žiadnom prípade neposmeľujeme čitateľov, ak je chronická depresia aj ich problém, aby si svojvoľne vysadili lieky a prestali spolupracovať s lekármi. Ľudské telo je veľmi jemne naladený systém a prudké zmeny mu neosožia. Lieky, najmä antidepresíva, je potrebné vysadiť postupne a kontrolovane.
Kritický tón tohto článku je zameraný hlavne proti slovenským „odborníkom“ na Ministerstve zdravotníctva. Výskum Dr. Moncrieff totiž nie je nový a prekvapujúci, publikovala na túto tému už mnoho prác a kníh, súčasná štúdia len rozsahom spracovaného materiálu výrazne prevyšuje všetko, čo sa o antidepresívach napísalo. Ministerstvo zdravotníctva však stále vo veci odporúčanej liečby depresie opiera o metodický list z decembra 2002, v ktorom sa o antidepresívach uvažuje ako o primárnom a hlavnom spôsobe liečby depresií a rôzne psychoterapeutické postupy sa chápu len ako podporná liečba. Kvôli vylúčeniu nedorozumenia si treba všimnúť, že už v úvode metodického listu autori vytýkajú lekárskej obci, že pacienti často nedostávajú antidepresíva len preto, že ich stav nie je diagnostikovaný ako depresia. Prístup našich odborníkov už len ako perlička podtrhuje táto citácia: „Odporúčania a algoritmy pre liečbu depresie sa neustále vyvíjajú, pričom sa uplatňujú kritériá medicíny založenej na dôkazoch (angl. EBM – evidence based medicine). Význam ich aplikácie v praxi však relatívne klesá so stúpajúcou atypickosťou liečenej poruchy a s narastajúcou skúsenosťou lekára.“
(Pozn. MM: Verím, že to väčšine čitateľov netreba, ale pre istotu na vysvetlenie uvediem, že práca Dr. Moncrieff je práve EBM. Metodický list lekára navádza, že ak má už veľa skúseností s antidepresívami, tak nad EBM môže mávnuť rukou.)
Takáto ignorancia je o to viac zarážajúca, že aj WHO ako svetová metodická organizácia absorbuje nové poznatky a na jej špeciálnej stránke venovanej depresii sa dočítame: „Antidepresíva nie sú prvou líniou liečby pri stredne závažnej depresii. Nemali by sa používať na liečbu depresie u detí a nie sú v prvej línii liečby u adolescentov, a zvlášť medzi nimi by sa mali používať mimoriadne opatrne.“
Depresiu v žiadnom prípade netreba podceňovať. Ilustrujú to aj nasledujúce grafy prevalencie (percenta výskytu) depresie v rôznych krajinách sveta:
Na záver ešte jedna z najdôležitejších vecí, kvôli ktorej vlastne tento článok vznikol. Pod prvým citovaným článkom na portáli The Conversation sa objavil zaujímavý komentár o tom, že depresia vôbec nemusí byť choroba, ale hlavne v súčasnom svete to môže byť perfektne racionálna reakcia na to, čo sa deje. Táto poznámka bola možno myslená ako viac-menej vtipná glosa reality, no skvele udiera klinec po hlavičke. Pridávam vlastné vysvetlenie:
V ekonómii života je najdôležitejšie, ako organizmus hospodári so svojimi biologickými zdrojmi, časom a energiou. Depresia sa veľmi často objavuje v situácii, keď vynaložené zdroje a energia dlhodobo neprinášajú adekvátne výsledky. Mentálna časť našej osobnosti, ktorú z rôznych dôvodov na vedomej úrovni potláčame, v takejto situácii vysiela signály, aby sme v činnosti, ktorá nie je perspektívna, nepokračovali. Zdanlivo je to deštruktívna reakcia, lebo zvyčajne celkovú situáciu zhoršuje a znižuje vyhliadky, že sa človeku podarí situáciu v krátkom čase zvrátiť. Práve kvôli tomuto ľudia siahajú po antidepresívach, ktoré tieto signály prekrývajú, a lekári v tom človeka podporia, lebo lekári sú nastavení na udržiavanie behu „business as usual“ (ako zvyčajne). No z hľadiska organizmu a evolučne nastaveného racionálneho hospodárenia so zdrojmi a energiou je to racionálna adaptácia.
V záujme kvalitnejšieho života jednotlivcov aj spoločnosti by sme sa mali naučiť žiť podľa základných ekonomických zákonov života – správne hospodáriť so svojou energiou.
