Ilustračný obrázok: Annie Spratt Pixabay
Myšlienky, krásne aj bolestivé ukryté hlboko v nás.
Sú našimi súputníkmi celý náš život.
Spájajú nás s tými, ktorých milujeme, ale nemáme možnosť stretávať ich tak často ako by sme chceli a tak sme myšlienkami s nimi, premýšľame čo robia, či sú spokojní a šťastní.
Spájajú nás s tými, ktorí odišli tam, odkiaľ niet návratu, ale vďaka spomienkam žijú v našich srdciach. Niekedy vyvolajú úsmev a niekedy plač, ktorý zmierni smútok z ich odchodu.
Spájajú nás s miestami, ktoré boli svedkami nášho detstva, mladosti, lásky a často aj prežitej bolesti.
Niektoré nás sprevádzajú každý deň a niektoré sú skryté tak, že sme na ne úplne zabudli.
A raz za čas sa stane maličký zázrak a dávno zabudnutá spomienka sa stane živou. Určite to zažil už každý z nás. Letmý závan známej vône, nám pripomenie človeka, ktorý bol súčasťou nášho života.
Dávno zabudnutá chuť moruše, ktorú som cítila na jazyku, urobila zo mňa malé dievčatko s plnou mištičkou „bielych malín“ ako som ich vtedy dávno volala. Sedela som v drevárni na ponku, hompáľala bezstarostne nohami a dávala starému apkovi záludné, zvedavé otázky.
Vôňa lesa, ktorá je pre mňa teraz taká vzácna mi pripomína tatina a vyvoláva krásne spomienky na neho a horu, v ktorej bol doma.
Spomínam si, ako ma strašil rysom, aby som sa sama netúlala horou. Na chvíľu sa mu to podarilo. Predstavovala som si to zvieratko ako strašnú, krvilačnú šelmu s obrovskými nabrúsenými tesákmi, ktoré striehne na strome, aby sa mi pri mojom najbližšom výlete zahryzlo do krku a zo mňa by našli len ohlodané kostičky. Strach netrval dlho, rysa som videla. Bol oveľa väčší ako náš kocúr Miško, ktorého sme s bratom naučili žuť žuvačku a vyprali sme ho v práčke plnej plienok, ale bolo to krásne zviera a do lesa som zase chodila bez strachu.
Pri vôni lesa som si spomenula ako nás tatino zobral na obrovské dobrodružstvo, pozorovať jazveca. Objavil jeho noru a chcel, aby sme ho videli na vlastné oči. Zúrili sme s bratom keď sme nekonečnú dobu stále šlapali do strmého kopca. Fňukali sme , že nás bolia nohy a už sa nám nechce toľko chodiť. Keď sme sa konečne vydriapali na miesto odkiaľ bolo noru vidieť, tak sme tam museli tichúčko sedieť a vypliešťať oči, aby sme toho zvera zbadali. Po nekonečne dlhej dobe jazvec vystrčil hlavu, pozrel na jednu, na druhú stranu a zmizol vo svojej diere. Zjedli sme chlebík so slaninkou a vydali sme sa dlhú cestu späť domov. Vďaka týmto spomienkam som pochopila aký človek bol môj otec.
Kvety rododendronových kríkov mi živo pripomínajú najkrajšie roky mladosti. Priateľov, plávanie v teplej vode v bazéne, v daždi, keď kvapky padajúce na hladinu vody vytvárali zvláštnu atmosféru. Na to termálne kúpalisko sme chodili cez park plný rododendronov, ktoré boli obsypané kvetmi rôznych farieb. Žlté mi vždy budú pripomínať obrovskú kyticu, ktorú som dostala raz nad ránom …
Každý z nás má svoje vlastné spomienky. Odlišné a predsa podobné tým, že vďaka nim stávame opäť bezstarostnými deťmi, alebo znova prežívame krásne neopakovateľné chvíle mladosti.
Môžeme sa vďaka nim rozprávať so svojimi blízkymi , ktorí sú stále ukrytí v našich srdciach.
Naše spomienky sú vzácnym pokladom, ktorý nám nikto nemôže zobrať, ukradnúť, pretože sú len naše a sú jedinečné.
Devana
Slnovratovo 31. máj 2017
