Špionáž s imunitou a bez nej

Zavše ožíva móda vypovedať zahraničných diplomatov s odôvodnením, že sa venujú špionáži. Pre spoločensky a politicky gramotného človeka to vždy vyznieva tragikomicky. Veď rozviedky každého štátu si budujú legálne a nelegálne agentúrne siete. Prvé z nich pôsobia pod diplomatickým krytím, teda ich personál je chránený imunitou. Postavenie nelegálnych vyzvedačov je podstatne zložitejšie a riskantnejšie – v prípade odhalenia im hrozí stíhanie – v minulosti zväčša trest smrti, neskôr sa zaviedla prax ich vzájomnej výmeny medzi jednotlivými krajinami. Rizikovejšie nelegálne štruktúry tajných služieb sa vytvárajú pre prípad vojny, keď sa predpokladá prerušenie diplomatických stykov, cezhraničnej dopravy a medzinárodného poštového spojenia.
 
Z hľadiska elementárnej logiky je zrejmé, že vojenskí pridelenci sú príslušníkmi armádnych spravodajských služieb, obdobne rozliční bezpečnostní experti sú pracovníkmi civilných a policajných výzvedných zložiek. Pravdaže – špionážou sa štandardne zaoberajú aj ďalší diplomati. Napríklad – kultúrni atašé majú širokú bázu dezorientačných kontaktov s osobami, ktoré nemajú spravodajský význam, čo zamestnáva kontrarozviedku hostiteľskej krajiny ich sledovaním a preverovaním. Šéfom legálnej rozviedky zväčša nebýva veľvyslanec, ale jeho zástupca, ktorý riadi zastupiteľský úrad v neprítomnosti ambasádora.
 
Ku kuriozitám v určitých etapách vývoja viedli povedzme napäté vzťahy socialistického Československa a Nemeckej spolkovej republiky, na základe ktorých boli všetci diplomati spravodajskými dôstojníkmi, vrátane excelencií. Zároveň v Západnom Berlíne oficiálne pôsobila československá vojenská misia, ktorá popri iných úlohách monitorovala aj tamojší filmový festival. Ich informácie som dostával na stôl ako pracovník slovenského ministerstva kultúry pre oblasť kinematografie. Čítať o umeleckom podujatí na armádnom hlavičkovom papieri malo svoj osobitný pôvab.
 
Z načrtnutých faktov vyplýva tesná súčinnosť medzi diplomaciou a špionážou a je jasné, že každé vyhostenie diplomatov je politicky motivované, signalizuje vôľu vlády zhoršiť vzťahy s konkrétnou krajinou. Československo počas socializmu vedelo o stovkách vlastných občanov, ktorí spolupracovali s britskou rozviedkou, ale ich verejný postih pokladala Praha za politicky neúnosné gesto a poškodenie vlastného pôsobenia na medzinárodnej scéne. Radšej obkolesili britských agentov, monitorovali ich činnosť a pokúšali sa ich získať ako dablérov, ktorí budú hrať na dve strany, teda podsúvať Londýnu skreslené a falošné správy. Treba poznamenať, že profesionálne zostavená dezinformácia nie je jednoduché klamstvo. Je to zložitá kombinácia pravdivých, pravdepodobných a možných údajov, ktoré sa dajú overiť z iných nezávislých zdrojov. Do nich je zabalená podstatná lož.