Dnes ráno som niečo náhlivo robila v kuchyni a nechtiac som zhodila z kuchynskej linky tanier so šálkou, ktorá tam ostala od raňajok. Zo šálky sa odbilo uško a tanier praskol na dva kusy.
Moja prvá myšlienka bola: „Musel to tam položiť?“
A hneď som sa zarazila. To, že tanier so šálkou boli na linke, tak ako každé ráno, nemalo nič spoločné s mojou náhlivosťou, nesústredenosťou a už vôbec nič s mojou nešikovnosťou. Áno, zarazilo ma to, ako jednoducho som chcela hodiť vinu za to, čo som hoci aj nechtiac urobila na niekoho iného.
Teraz, keď som si chcela popri práci trošku oddýchnuť, prečítala som si zopár článkov a komentárov a znova ma zarazilo, že mnohí reagujú presne tak ako ja v prvom momente.
Áno je veľmi jednoduché hľadať vinníkov za vlastné chyby, zlyhania, hriechy. Je veľmi jednoduché preniesť zodpovednosť za ne na niekoho iného a nepriznať si vlastnú vinu. Je jednoduché obhajovať sa, robiť zo seba obeť a nepočúvať vlastné svedomie.
Na začiatku to môže rozbitá šálka, či tanier a na konci to môžu rozbité vzťahy, či dokonca rozbitý a zničený štát.
Žiaľ, aj v tejto veľmi ťažkej dobe, ľudia stále hľadajú vinníkov okolo seba, ale nechcú vidieť toho skutočného vinníka v sebe. Možno preto, že prevziať zodpovednosť za vlastné konanie vyžaduje odvahu a osobnú statočnosť a najmä česť. Možno preto, že je lákavé a pohodlné váľať sa a rochniť v stoke mravnej špiny. Možno preto, že zodvihnúť sa z tejto špiny a postaviť sa na nohy je náročné a bolestivé a človek pri tom nie jeden raz spadne na nos a poriadne si ho nabije.
Ak človek dokáže počúvať vlastné svedomie, nepotrebuje hľadať vinníkov. Dokáže si priznať vlastnú chybu a zlyhanie a vtedy urobí prvý krok k náprave. K náprave seba, svojho konania, ale aj k náprave spoločnosti a štátu.
Devana