Ilustračný obrázok: Pixabay
Pred pár dňami, 12. júna, bol svetový deň boja proti detskej práci. Čakala som, či sa v médiách a soc. sieťach objaví zmienka o tomto novodobom, desivom otroctve. Až na pár vzácnych výnimiek som neobjavila nič.
Naša vyspelá spoločnosť rieši oveľa „závažnejšie témy“, akými sú „vojna na Ukrajine“ a jej následky – zdražovanie, nedostatok potravín a množstva iných komodít a následná chudoba.
Nuž áno, toto čaká vyspelú spoločnosť, ktorú vedú chamtivé a nenásytné samozvané politické a mocenské elity. A vedú túto tzv. „vyspelú spoločnosť“ do takej formy otroctva, ktoré si ľudia ani nedokážu predstaviť.
A ľudia, rozmaznaní blahobytom spoločnosti, ktorý vznikal aj na úkor otrockej detskej práce, majú odrazu strach, že o ten „blahobyt“ prídu.
Kým milióny detí častokrát pracujú v neľudských podmienkach len za jedno jedlo denne, tak naša spoločnosť si vyrobila z jedla „božstvo“ ktorému sa klania. Máme časopisy plné receptov, relácie o varení, rôzne kuchárske súťaže. Množstvo ľudí využíva rady výživových poradcov, iní zasa preferujú rôzne módne trendy v stravovaní, ďalší držia diéty a pod.
Raz dávno som videla kúsok jednej kuchárskej súťaže, kde kuchár – porotca, hodil na zem tanier s jedlom s tým, že kto by niečo také jedol… Pamätám si, že to bolo „zapečené mäso s broskyňou a syrom“… Bola to nielenže neúcta k človeku, ktorý to uvaril, ale najmä neúcta k práci tých, ktorí vypestovali a vyrobili suroviny na toto jedlo. Jedlo, ktoré si mnohí ani teraz nemôžu a to aj tu na Slovensku dovoliť.
Áno, ľudia sú veľmi rozmaznaní konzumným spôsobom života. Až tak, že si prestali vážiť to, čo majú. Celé roky sú v spoločnosti problémom potraviny, ktoré sa vyhadzujú ako odpad do kontajnerov a ktoré následne hnijú na skládkach. Celé roky sú problémom choroby, ktoré vznikajú nadmerným požívaním nielen potravy, ale aj alkoholu.
Kým na jednej strane máme zdanie blahobytu v podobe množstva druhov potravín a tovarov v regáloch obchodov, ktoré sú často nekvalitné, tak na opačnej strane je neuveriteľná bieda práve tých najmenších detí a ich život v neľudských podmienkach. A odrazu majú ľudia obavy, že prídu o ten zdanlivý blahobyt. Blahobyt v podobe preplnených regálov, nákupných košíkov a plných brúch…
Ale je takýto zdanlivý blahobyt na úkor iných ľudí skutočným zmyslom života?
Nie je problémom práve to, že si naozaj nevážime všetko to čo máme, ale aj to čo dostávame od Matky Zeme?
To naozaj musí byť zmyslom života to pomyselné „plné brucho a prázdna duša“, alebo môže byť zmyslom života aj niečo iné? Niečo, čo nám iní nemôžu vziať?
Vieme vďaka tomu „plnému bruchu“ cítiť s ostanými a brať na nich ohľad?
Sme naozaj tak rozmaznaní, že potrebujme žiť z utrpenia bezmenných detských otrokov a aj ich rodičov?
A nie je práve táto hmotná rozmaznanosť príčinou duchovnej slepoty a mentálneho otroctva?
Možno bude všetko to, čoho sa mnohí tak boja a čo si budú musieť odžiť, návratom k človečenstvu, k hodnotám.
Možno si ľudia opäť začnú vážiť aj obyčajný okruštek chleba, ktorý často končí nedojedený v kontajneri.
Možno ľudia pochopia, aké dary dostávame od našej vlastnej planéty, ktorú ľudia pľundrujú vo vidine zisku za každú cenu.
A možno si ľudia uvedomia následky vlastnej rozmaznanosti, keď okúsia aspoň malú časť toho, čo prežívajú iní, kvôli ich „plným bruchám“…
Devana
Dodatok:
Pred chvíľou som sa rozprávala o tejto téme s mojou mladou priateľkou, ktorá mala osobnú skúsenosť z Turecka.Hovorila mi o tom, ako na trhu museli predávať zeleninu malé štyri-päť ročné deti. A aj o tom, ako mnohé ženy pracovali s bábätkami, ktoré mali pri sebe v šatkách a ktorým dávali opiáty, aby spali, kým oni pracovali. Mnohé z týchto bábätiek, ktoré ženy nosili pri sebe, boli mŕtve… Áno, toto je odvrátená tvár blahobytu… Mohli sme už dávno zmeniť toho veľa my samotní, ale sme rozmaznaní a ľahostajní voči utrpeniu iných a sme radšej ticho, kým sa nás to bytostne netýka….
