Pavol Janík: K 95. výročiu narodenia a 15. výročiu úmrtia Milana Rúfusa

Na prelome rokov si pripomíname 95. výročie narodenia a 15. výročie úmrtia básnika Milana Rúfusa (10. 12. 1928 – 11. 1. 2009). Pri tejto príležitosti prinášame jeho nadčasový príspevok uverejnený v rámci ankety vtedajšieho denníka Koridor 6. 9. 1992 pod názvom Európa nevie, kde má srdce.
 
PAVOL JANÍK: Aké sú vaše predstavy o ďalšom vývoji a smerovaní slovenskej spoločnosti v najbližšom období a aké medzinárodné postavenie by malo Slovensko zaujať v dohľadnej budúcnosti?
 
MILAN RÚFUS: Vedomosti o malých v ľudskej spoločnosti nebývajú bohvieaké. Malých to tlačí, nosia obuv s vysokými podpätkami a snívajú o alwegu, o olympiáde v Tatrách. Alebo sa dopujú tvrdohlavými poverami: Praha – srdce Európy, Praha – matka miest atď. Ako je to s tým srdcom Európy, to som si náhodou overil v Rimini, keď som si tam začiatkom sedemdesiatych rokov liečil v jednom hotelíku priedušky. Chcel som sa zdokonaliť v taliančine a vyhľadával som konverzáciu s personálom hotela. Neboli to síce nijakí intelektuáli, ale zas ani nijakí zadubenci. Ako to už býva, prvá z ich otázok znela, odkiaľ je signore. Signore povedal, že je z Československa. Po chvíľočke trápneho ticha sa mi priznali, že nevedia, kde taká krajina leží. Snažil som sa im to vysvetliť na základe geografických konštánt. Pochopili a položili mi už len jednu múdru otázku: – A to ste pod Rusmi alebo pod Američanmi? – Priznal som, že pod Rusmi. Oni mi to dôverne vrátili a priznali, že sú pod Američanmi. Tak to teda bolo so „srdcom Európy“. Európa nevedela, kde ho má. A to šlo o štát, ktorý už trval pol storočia.
Bude treba veľa trpezlivosti, a najmä sústavnej pracovitosti: národy sa zapisujú do dejín tvorbou hodnôt. Nejaká netrpezlivá frajerina tu nemá čo robiť. Len múdre činy.
 
PAVOL JANÍK: Vo svete sa môžeme zviditeľniť predovšetkým kultúrou, umeleckou tvorbou. Máme na to? Čo treba urobiť pre našu efektívnejšiu reprezentáciou v zahraničí a čo pre ňu môžete urobiť vy osobne?
 
MILAN RÚFUS:  V kultúre, pri jej evidovaní inými, to má malé spoločenstvo rovnako ťažké.
Sledoval som svojho času, ako rakúska televízia komentovala Nobelovu cenu, udelenú Jaroslavovi Seifertovi. Bolo to až zahanbujúce, ako o Seifertovej poézii nevedeli povedať nič, ako ich vlastne ani nezaujímala, len nepretržite vysunovali politikum veci. Takmer som na nich nakričal: Buďte, preboha, aspoň trochu taktní voči veľkej poézii a nedávajte bezostyšne najavo, že vás autor omnoho viac zaujíma ako disident než ako básnik.
Po takýchto školeniach nikto s trochou súdnosti sa nemôže zastrájať, ako budeme kohosi ohurovať veľkou kultúrou malých.
A tak teda – rob, autor, i naďalej umenie tak, ako sa umenie robí, teda ako zápas s údelom a zápas s tvarom – a ostatné ti bude pridané, ak to, čo si robil, robil si dobre. To ostatné je starosť iných, na to vám ja neodpoviem.
 
PAVOL JANÍK: Prezraďte nám svoje tvorivé predsavzatia na nasledujúce dni, týždne, mesiace a roky.
 
MILAN RÚFUS:  Koncom tohto roku by vo vydavateľstve Tranoscius mala vyjsť moja nová knižka básní. Prečo práve v tomto vydavateľstve? Mám voči nemu istý citový aj intelektový dlh. Bývalo to v štyridsiatych rokoch, teda v čase môjho detstva a mladosti vynikajúce vydavateľstvo, v ktorom vychádzali vrcholové veci slovenskej i svetovej krásnej tvorby. V toku ôsmich rokov svojich mikulášskych gymnaziálnych štúdií každodenne som stával pred jeho výkladom a určite som tam vystál jamu až po kolená. To boli moje prvé seminárne cvičenia zo slovenskej i svetovej literatúry. Keď som sa dozvedel, že toto obnovené vydavateľstvo má ctižiadosť opäť sa prepracovať do svojho dávneho lesku a keď ma dokonca požiadali o pomoc pri tom, nemohol som odmietnuť. Dlhy si treba platiť, najmä dlhy voči vlastnej mladosti. A tak som rukopis svojej novej knihy veršov – Neskorý autoportrét zveril práve tomuto vydavateľstvu.
 
PAVOL JANÍK: Čo sa práve deje u vás v doma a čo očakávate vo svojom súkromí?
 
MILAN RÚFUS: Súkromie ponechajme Jankovi Johanidesovi. Bola to svojho času nádejeplná knižka, oznamujúca príchod svojrázneho pravého talentu. Tie nádeje sa splnili. A tak mu to neberme.
 
PAVOL JANÍK: Na čo by čitatelia nemali v týchto časoch zabúdať?
 
MILAN RÚFUS:  Že mechanická, netrpezlivá, frajerská aplikácia trhového mechanizmu v knižnej kultúre tak túto kultúru vôbec zdegradovala, ako to nedokázala ani trojica Ždanov – Furcevová a Pezlár dokopy. A že by už bol najvyšší čas, aby si tú kultúru čitatelia začali brániť. Lebo za chvíľu už nebudú mať čo čítať.