Vzhľadom na nadčasový charakter prinášame pohľady spisovateľa Pavla Janíka na knižné memoáre Lubomíra Štrougala z rokov 2009 a 2011.

VECNE A RACIONÁLNE

Dlhoročný významný československý politik JUDr. Lubomír Štrougal zastával viaceré kľúčové pozície v ústrednom mocenskom aparáte, bol ministrom poľnohospodárstva, ministrom vnútra, podpredsedom vlády, tajomníkom ÚV KSČ, členom predsedníctva ÚV KSČ a v období 1970 až 1988 federálnym premiérom. V knihe PAMĚTI A ÚVAHY (Nakladatelství Epocha a Pražská vydavatelská společnost, Praha 2009) vecne a racionálne reflektuje najdôležitejšie udalosti a okolnosti svojho života a pôsobenia na scéne verejného diania.

Treba jednoznačne konštatovať, že Lubomír Štrougal na jednej strane odsudzuje tak nezákonnosti v rokoch 1949 až 1954, ako aj inváziu armád spojeneckých krajín Varšavskej zmluvy do ČSSR v auguste 1968, na druhej strane pozitívne oceňuje misiu JUDr. Gustáva Husáka, ktorú chápe ako pokus o pokračovanie obrodného procesu z konca 60. rokov, ale limitovaný podmienkami okupovaného štátu s výrazne obmedzenou suverenitou. Zasvätene pri tom poukazuje na skutočnosť, že G. Husák pri osobných rozhovoroch s generálnym tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Leonidom Brežnevom opakovane, ale neúspešne žiadal o stiahnutie sovietskych vojsk z nášho územia.

Veľkou ekonomickou záťažou pre Československo bola aj vlastná dvestotisícová armáda, ktorej redukcia by priniesla okamžité hospodárske a sociálne efekty, ale ani tento zámer sa nepodarilo uskutočniť. (Pre porovnanie – súčasná Slovenská republika disponuje pätnásťtisícovými ozbrojenými silami.) Za problematický označuje vôbec proces sovietizácie Československa, ktoré malo budovať socializmus vlastnou cestou a s demokratickou podporou obyvateľstva, nie prostredníctvom násilných metód a ústavného zakotvenia vedúcej úlohy komunistickej strany.

Autor pokladá negatívne postoje k osobnosti G. Husáka za nehorázne a navyše neraz národnostne podfarbené. Uvádza, že zhoršujúci sa zdravotný stav štátnika, ktorý bol navyše politickým väzňom v období stalinizmu, ho postupne viedol k rezignácii a k určitému stupňu nezáujmu najmä o ekonomickú problematiku.

Autor publikácie upozorňuje na fakt, že nelegálne represie z prelomu 40. a 50. rokov 20. storočia mali popri domácich vinníkoch svojich dirigentov z radov sovietskych rozviedkových služieb a svoju úlohu v nich zohrali i provokácie zo strany západných výzvedných orgánov. Konštatuje, že Československo od 60. rokov s určitou publicitou, ale najmä v tichosti naprávalo dôsledky justičných deformácií a skrivodlivostí, ktorých súčasťou bolo aj potrestanie zodpovedných osôb.

S množstvom otáznikov odzrkadľuje éru Michaila Gorbačova, ktorý napriek globálnej popularite mierotvorcu ani počas svojej historickej návštevy Prahy v apríli 1987 nemienil riešiť problém prítomnosti sovietskych vojsk u nás. Posledný generálny tajomník ÚV KSSZ a prvý i posledný prezident ZSSR s detailnou znalosťou krehkej rovnováhy síl bipolárne usporiadaného sveta nesie zodpovednosť za stratu medzinárodného postavenia vlastnej krajiny, ktorá bola dovtedy jednou z dvoch svetových superveľmocí. Svojím konaním nielen umožnil či ovplyvnil, ale priamo zorganizoval dramatické zmeny aj v ostatných štátoch Rady vzájomnej hospodárskej pomoci. Mimochodom – Československo bolo v roku 1989 bez zahraničnej zadlženosti, kým nasledujúce obdobie prinieslo vznik dlhov v astronomických výškach.

S empatiou vníma citlivý vzťah Čechov a Slovákov, ktorý aj v budúcej historickej perspektíve vníma ako blízky a priateľský. Chápe, že ku konštituovaniu samostatných štátov na báze republík dvojčlennej československej federácie prispeli politické rozdiely, vyjadrené aj vo volebných výsledkoch v ČR a v SR. Slovensko si podľa neho väčšmi uvedomovalo pozitíva svojho sociálno-ekonomického, vedecko-technického, vzdelanostného a kultúrneho rozvoja pred zmenou režimu koncom roka 1989.

Z rýdzo subjektívneho hľadiska je zaujímavé, že Lubomír Štrougal sám seba názorovo definuje ako liberála a etnicky sa označuje za potomka saských baníkov, ktorí sa v 18. storočí presídlili do stredných Čiech.

Oprávnene poukazuje na nové nezákonnosti a nespravodlivosti po novembri 1989 – nielen v procese privatizácie, ale i v polohe doživotného obmedzovania ľudských práv na základe lustrácií. Ako niekdajší šéf rezortu vnútra, ktorý riadil aj rozviedku a kontrarozviedku, zaujíma principiálny postoj k činnosti Ústavu pre štúdium totalitných režimov, ktorému denné hlásenie mestského policajta stačí ako nezvratný dôkaz na medzinárodnú kompromitáciu svetoznámeho českého spisovateľa žijúceho vo Francúzsku – Milana Kunderu. Ako zodpovedný ústavný činiteľ vie, že spravodajské služby všetkých moderných štátov sa pripravujú s veľkým predstihom na krajné možnosti budúceho vývoja, vrátane potenciálnych vojnových konfliktov a diverzného pôsobenia v tyle nepriateľa.

Dovoľte mi malé odbočenie na ilustráciu spoľahlivosti lustrácií – teda vypisovania údajov z úradných listín štátnych orgánov. Podľa Obchodného registra Slovenskej republiky bola PhDr. Dana Podhradská (bytom Kolískova 4 v Bratislave) od 2. 4. 1998 do 24. 10. 1999 konateľkou Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov; v skutočnosti na uvedenej adrese býva PhDr. Dana Podracká, ktorá bola konateľkou pertraktovanej edičnej spoločnosti – to sú tri chybné písmená v jednom mene, ktoré má v správnej podobe osem písmen, čo naozaj predstavuje takmer neuveriteľný omyl. Predpokladám, že skreslený údaj nemôže zmeniť nijaká osoba ani inštitúcia, pretože by išlo o pozmeňovanie autentického archívneho dokumentu.

Knihu Lubomíra Štrougala treba privítať v kontexte analogických strategických a analytických pohľadov osobností, ktoré spoluvytvárali spoločenský pohyb v rozpätí štyroch desaťročí, pretože podobné svedectvá z prvej ruky majú dozaista väčšiu hodnotu ako neraz trápne i márne úsilia dodatočných vykladačov histórie skladajúcich tendenčné obrazy minulosti na báze interpretácií čiastkových poznatkov či útržkov administratívnych záznamov.

VIAC OTÁZOK AKO ODPOVEDÍ

Kniha Lubomíra Štrougala JEŠTĚ PÁR ODPOVĚDÍ (Nakladatelství Epocha a Pražská vydavatelská společnost, 2011) nadväzuje na autorovu publikáciu Paměti a úvahy (2009), pričom sa usiluje konkrétnejšie odpovedať na otázky čitateľov, ktoré predchádzajúce dielo vyvolalo. Pokus priblížiť Štrougalove poznatky, skúsenosti a názory na základe jeho dlhoročného pôsobenia v československej vysokej politike však paradoxne skôr generuje viac zásadných otázok ako uspokojivých vysvetlení.

Dozaista treba verejnosti pripomenúť a mladším pokoleniam načrtnúť kľúčové fakty o živote a kariére JUDr. Lubomíra Štrougala (nar. 1924). Pracoval v aparáte KSČ (od roku 1949), bol vedúcom tajomníkom juhočeského Krajského výboru KSČ (1957–59), ministrom poľnohospodárstva (1959–61), ministrom vnútra (1961–65), tajomníkom Ústredného výboru KSČ (1965–68), podpredsedom vlády (1968–70), predsedom federálnej vlády ČSSR (1970–88).

Z uvedených skutočností vyplýva niekoľko podstatných okolností. Prvé knižné svedectvo poskytol vo veku 85 rokov a druhé vo veku 87 rokov s odstupom viac ako dvoch desaťročí od ukončenia vlastnej politickej činnosti. Celý život kontinuálne funkčne postupoval v systéme vlády jednej politickej strany a dominantného veľmocenského postavenia Sovietskeho zväzu v strednej a východnej Európe. Prinajmenšom ako šéf rozhodujúceho silového rezortu získal bezprostredné skúsenosti s riadením a praktickými možnosťami spravodajského a bezpečnostného aparátu vo vnútropolitických i v zahraničnopolitických dimenziách.

Niekdajšia neprerušovane stúpajúca kariéra, ako aj súčasné postoje L. Štrougala potvrdzujú jeho pragmatizmus a schopnosť vziať do úvahy akékoľvek premenlivé spoločenské reálie. V tomto zmysle sa nevdojak vyníma solitérne postavenie Gustáva Husáka, ktorý sa do vysokej politiky vrátil v roku 1968 a v nasledujúcom dvadsaťročí bol jediným členom najvyššieho mocenského centra (predsedníctva ÚV KSČ) so zážitkami kruto mučeného politického väzňa v 50. rokoch.

Vrcholné československé vedenie počas normalizácie teda nepozostávalo iba z dvoch skupín, z ktorých jedna podporovala sovietsku okupáciu ČSSR a druhá prítomnosť cudzích vojsk brala na vedomie ako fakt. Na rozdiel od politikov, ktorí poznali iba šachové pohyby medzi rozličnými straníckymi a štátnymi funkciami, G. Husák bol jedinou osobnosťou, ktorá na základe vlastných psychických a fyzických útrap garantovala, že následky invázie spojeneckých armád na naše územie nemali obludný charakter, vrátane možných rozsudkov smrti a potenciálneho masového väznenia rozličných kategórií obyvateľov.

L. Štrougal na jednej strane formálne odmieta konšpiračné teórie, ale na druhej strane zasvätene poukazuje na angažovanosť tajných služieb v ovplyvňovaní spoločenského vývoja – osobitne na sklonku roka 1989 – a to nielen špeciálnych orgánov NATO, ale predovšetkým sovietskeho bezpečnostného personálu v Prahe.

Za zmienku dozaista stojí, že človek, ktorý dokázal svoju obratnosť už spomínanou nepretržitou politickou kariérou v drese KSČ, dnes vyzdvihuje ako kľúčového protagonistu českej ľavicovej scény sociálneho demokrata Miloša Zemana.

Ešte výraznejší otáznik vyvoláva tvrdenie, že v druhej polovici 70. a prvej polovici 80. rokov sa prekazilo úsilie o zapojenie vtedajšej opozície do verejného života prostredníctvom Národného frontu (dobového oficiálneho združenia politických strán a spoločenských organizácií).

A predstavte si, kto zamýšľaný experiment podľa L. Štrougala zmaril. Pravdaže na najvyššej medzinárodnej úrovni bol proti nemu generálny tajomník ÚV KSSZ Leonid Brežnev, lenže na domácej pôde údajne – citujem: „Radikálové ve Státní bezpečnosti, vedené generálem Lorencem…“

Tu už treba uviesť historické fakty z kariéry Ing. A. Lorenca, CSc. (nar. 1939). V roku 1970 prešiel z armády do funkcie kryptológa na Federálnom ministerstve vnútra, v roku 1973 autor šifrovacieho algoritmu ŠA-1, v roku 1975 ukončil vedeckú ašpirantúru v odbore kybernetika na ČVUT v Prahe, v roku 1977 menovaný do funkcie náčelníka Zvláštnej správy FMV (ústredného orgánu šifrovej a kryptoanalytickej služby ČSSR), v rokoch 1981-85 náčelník Správy ZNB hlavného mesta Bratislavy a Západoslovenského kraja, v roku 1983 menovaný do hodnosti generálmajor, v roku 1985 menovaný do funkcie prvého námestníka federálneho ministra vnútra, v apríli 1989 menovaný do hodnosti generálporučík, v decembri 1989 až v marci 1990 konzultant kancelárie federálneho ministra vnútra.

Jednoducho A. Lorenc nebol v druhej polovici 70. a prvej polovici 80. rokov šéfom Štátnej bezpečnosti, a tak ani nemohol vo vymedzenom období zastrešovať jej radikálov. Nevedno, či ide zo strany L. Štrougala o dôsledok vysokého veku alebo nejakého neobjasneného zámeru podfarbeného napríklad nacionálnym faktorom, ktorý sa prejavuje aj v nostalgickej nádeji, že sa raz možno obnoví Československo, čo je v podmienkach Európskej únie značný anachronizmus.

V každom prípade citovaný zarážajúci výrok spochybňuje celkovú dôveryhodnosť akýchkoľvek iných prezentovaných vyjadrení, informácií a stanovísk.

Z národnostného hľadiska veľmi problematicky vyznieva poznámka, že Česi ani nemali vlastný stranícky orgán, pretože práve pretrvávajúci asymetrický model (ÚV KSČ – ÚV KSS, ČSAV – SAV, Čs. televízia – ČST v SSR, Čs. rozhlas – Čs. rozhlas na Slovensku, Čs. film – Slovenský film, Čs. spisovatel – Slovenský spisovateľ, Čs. strana lidová a Čs. strana socialistická s pôsobnosťou len v Čechách a na Morave atď.) napriek federatívnemu usporiadaniu fakticky protirečil rovnoprávnemu postaveniu dvoch štátotvorných národov. Mimochodom – dodnes aj podľa pertraktovanej publikácie L. Štrougala nezanedbateľnú časť českej spoločnosti irituje sama federácia, považovaná za prvý krok k neskoršiemu rozdeleniu Československa.

Vo všeobecnosti kniha chtiac-nechtiac poukazuje na to, že mocenské garnitúry, o ktorých bytí a nebytí rozhodoval Kremeľ, nemohli uskutočňovať samostatnú politiku. Lenže rovnako ju nemôžu realizovať ani vládnuce elity, závislé od vôle Washingtonu. A je zrejmé, že sa to univerzálne týka menších štátov vo vzťahu k veľmoci, v ktorej gravitačnom poli sa v určitom štádiu historického vývoja objektívne nachádzajú.

http://pavoljanik.sk

Mgr. art. Pavol Janík, PhD. (magister artis et philosophiae doctor)
predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007)
tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013)
šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013)

Jeho diela preložili do 28 jazykov a publikovali v 48 krajinách.

Právne vyhlásenie

Celý obsah tohto článku, ak nie je výslovne uvedené inak, je chránený autorským zákonom. Pri akomkoľvek použití je nutné uviesť meno autora, názov a zdroj (Belobog).

Pri interpretácii obsahu sa predpokladá primerané všeobecné vzdelanie a zdravý rozum.

Scroll to Top