Kto vlastne sme?
Dnes ráno som si pozrela pár videí, ktoré mali byť akože „in“ a „cool“ a vtipné. Neboli nič z toho. Boli trápne. Premýšľala som, čo vedie ľudí k tomu, aby sa dokázali „zhodiť“ a zbavovať dôstojnosti.
A pozrela som si aj pár videí, ktoré zachytávajú neuveriteľnú krutosť a neľudskosť ľudí, ktorí dokážu páchať aj tie najhoršie zverstvá a ešte sa pri tom zabávajú a natáčajú si to.
Oba tieto príklady sa možno vymykajú z priemeru toho, čo ľudia bežne, často bez premýšľania sledujú, lajkujú, zdieľajú.
Áno je to taký typický fenomén tejto doby. Či už je to zviditeľňovanie sa za každú cenu, alebo dobrovoľná strata vlastnej dôstojnosti.
Ale len málokto sa zaujíma o to, prečo, akým spôsobom sa to deje a kto z toho najviac profituje.
Technické a technologické výdobytky sú pre nás niečím, bez čoho si väčšina ľudí už nedokáže prestaviť život a prácu. Hlavne však ten život. A tak sa človek začína stávať bez toho, aby si to uvedomoval, bezmocným otrokom závislým na technických a technologických hračkách, ktoré ho oberajú o to najdôležitejšie. O čas, ktorý tu má. O dôstojnosť, tvorivosť a ľudskosť. A najmä o dušu.
Stáva sa hračkou v rukách tých, ktorí profitujú z jeho otroctva a závislosti. Dokáže plniť aj tie najzverskejšie príkazy a rozkazy.
Prečo?
Možno preto, že si skutočne neuvedomuje, že mnohé z toho, čo sa označuje ako „výdobytok“ je skutočne zbraňou na vydieranie, manipulovanie a zastrašovanie ľudí, ktorí sú takto zámerne pretváraní na akýsi nepremýšľajúci, ale poddajný a podradný živočíšny druh.
Preto je nutné začať kým máme ešte čas premýšľať o tom, kto vlastne sme…
Devana
